Je možné zmeniť postoj cirkvi? (Hovoriť s Bohom o sexe)

Radikálna lesbická teologička Elizabeth Stuart patrí k popredným osobnostiam britských homosexuálnych kruhov. Text, ktorý prinášame, je úplným prekladom prednášky autorky, ktorá odznela na konferencii Európskeho fóra kresťanských skupín gejov a lesbických žien v roku 1995 v holandskom Driebergene. Napriek časovému odstupu sa pre slovenské pomery javí byť nanajvýš aktuálny. Homosexuálny americký básnik Thomas O'Neil raz napísal: „Nie je nič krajšie na svete, než hovoriť (s Bohom) o sexe.“¹⁾ O'Neil to hovorí v básni, v ktorej si kladie otázku, prečo on svoju sexualitu vníma ako dar, keď naproti tomu pápež, jeho matka a jeho otec v súvislosti s ňou „upadajú do bezseba“.

Nie je nič krajšie na svete, než hovoriť s Bohom, alebo aspoň s jeho samozvanými zástupcami, o sexe – a predovšetkým o lesbickej, homosexuálnej a bisexuálnej sexualite, pretože – taká je prinajmenšom moja skúsenosť – je v podstate nemožné zúčastniť sa v tomto smere akéhokoľvek zmysluplného dialógu. Vyplýva to hlavne z toho, že mnohí ľudia v cirkvi, a najmä tí, ktorí zastávajú mocenské pozície, majú vo všeobecnosti strach pred realitou sexuality a zvlášť pred realitou homosexuality a bisexuality.

Často a rada pripomínam ľuďom to, čo povedal americký psychológ M. Scott Peck o duševnom zdraví. Totiž, že tu ide „o (postupný) proces poddávania sa realite za každú cenu“²⁾.

Hovoriť s cirkevnými predstaviteľmi o sexe je rovnako nezmyselné ako viesť rozhovor na tému Spojenej Európy s niekým, kto trpí vidinami a halucináciami. V porovnaní s normálom nemajú títo ľudia dostatok „duševného zdravia“, aby s touto otázkou zaobchádzali efektívne. To však nie je len ich vina. Konajú, tak ako i my, pod vplyvom tradície, ktorá je poznačená duševnými chorobami a trpí množstvom bludných predstáv, ako napr. že muži majú prevahu nad ženami a sú im nadradení, alebo že hmota je čosi zlé.

Avšak my, ktorí sme sa vďaka tomu, čo je dnes považované za blúznenie, ocitli na okraji spoločnosti, sme právom znepokojení, že tí, ktorí majú v cirkvi moc a vplyv, ešte stále zotrvávajú v stave „nereality“. Je to tak trochu, ako keď sa ukáže, že kapitán lietadla, ktorý mal vlastne iba dopraviť ľudí z Londýna do Amsterdamu, si začal nahovárať, že je kapitán Kirk z vesmírnej lode Enterprise a bol napadnutý Klingonmi.

Prirodzene, mocní cirkvi by namietali, že my sme zblúdili a že práve oni vedia najlepšie pochopiť realitu. A, úprimne povedané, možno majú pravdu.

Každý, kto sa zúčastní nejakej debaty na akúkoľvek tému, musí najskôr uznať, že my nie sme Boh. Nemáme vôbec prístup k večnej, čistej pravde. Všetci sa ženieme za tieňom „nestatického Boha“, ktorý medzičasom postúpil ďalej. Môžeme sa ľahko dostať na nesprávnu cestu. No ak sme my na nesprávnej stope, môžu byť aj druhí, a mne sa zdá, že stačí len trocha zdravého rozumu, aby sme pochopili, že ľudia, ktorých život dennodenne predurčuje istá téma, sú omnoho viac stvorení na to, aby vycítili prítomnosť svätého v tomto komplexe, než tí, ktorých život ňou nie je dotknutý.

V mojej krajine išla nedávno televízna reklama pre jednu autoškolu, ktorá znela asi takto: „Iste by ste si nenechali trhať zuby doktorovi, alebo by ste nezverili svoj život pilotovi, ktorí dostali akurát pár lekcií od svojho kamaráta Joža. Uistite sa preto, že dostanete riadny vodičský výcvik u odborníka.“ Možno by mali homosexuálni a bisexuálni kresťania vytvoriť svoju vlastnú reklamu: „Chcete vari, aby sexuálnu politiku Vašej cirkvi určoval pápež, ktorý si prečítal akurát pár knižiek na túto tému, alebo arcibiskup z Canterbury, ktorý mal niekoľko skutočne zaujímavých rozhovorov so svojím homosexuálnym priateľom, alebo cirkevní predstavitelia – teológovia, z ktorých niektorí sedia tak ďaleko v šatníku, že sú až v Narnii?³⁾ – Nie, nepočúvajte ich, počúvajte odborníkov!“

Myslím si, že kresťanstvo je v každej dobe konfrontované s nejakou problematickou témou, ktorá ho zasiahne až do špiku kostí a ktorá nastoľuje nepríjemné otázky v súvislosti s autoritou Písma, tradície a hierarchie.

V 19. storočí sa európske kresťanstvo borilo s významom a dôsledkami darvinizmu ako i vedeckými objavmi vo všeobecnosti. V našom čase je to otázka homosexuality. Črtajú sa dva možné výsledky:

A. Cirkvi by mohli s homosexualitou uzavrieť akési neisté prímerie – tak, ako to spravili v prípade vedy – s niekoľkými malými ústupkami. Mohli by lesbické ženy a gejov konečne pripustiť k posviacke a mohli by ich zahrnúť do inštitútu manželstva. Pre mnohých ľudí by to boli bezpochyby potešujúce novoty, hlavne pre homosexuálnych mužov, z ktorých mnohí sa usilujú o „právo sedieť spoločne za stolom“. Takýto výsledok by však len trochu pohol patriarchálnymi štruktúrami, a nerozbil by ich úplne. Práve preto sa lesbické feministky a homosexuálni muži, ktorí prevzali feministický program, snažia dosiahnuť iný výsledok.

B. Uznanie a (liturgická) oslava rôznych teologických hlasov, vrátane lesbickej a gejskej teológie, feministickej a ženskej teológie, černošskej teológie atď. Toto by pravdepodobne viedlo k odbúraniu kresťanskej doktríny, doktríny, ktorá – tak ako ju poznáme – odráža belošské, mužské, západné, heterosexuálne a blahobytné vnímanie skutočnosti. Nebola by nahradená iným statickým učením, ale novým chápaním kresťanstva a cirkvi, v ktorom by sa oslavovala rôznorodosť, spravodlivosť a telesnosť – bez snahy zajať Boha a uväzniť ho v našich slovách, neurózach a plánoch.

Vzrušujúca, ale i obávaná je táto vyhliadka pre tých spomedzi nás, ktorí sa nachádzame skôr na radikálnej strane kresťanského spektra. Tak ako kedysi Peter sme vyzývaní vzdať sa bezpečia nášho člna a kráčať po vode k Bohu, ktorý je pred nami. Avšak pre tých, ktorých moc a sebaúcta závisí od súčasného poriadku, je táto vyhliadka omnoho hrozivejšia.

Preto nič väčšmi neohrozuje ustanovizeň cirkvi, než keď dnes homosexuáli prestávajú kľačiac na kolenách prosiť o svoje uznanie a začínajú sami „robiť čosi pre seba“. To znamená, byť sami sebe cirkvou, usporadúvať vlastné liturgie a nenechať ich zaniknúť kvôli nejakému „homofóbnemu“ vysvetleniu alebo akcii.

Práve z tohto dôvodu arcibiskup z Canterbury a iní zabránili vydaniu mojej knižky modlitieb „Daring to Speak Love's Name“. Táto kniha sa totiž stala symbolom, resp. sakramentom lesbicko-kresťanskej a gejsko-kresťanskej sebadôvery.

Chcela by som teraz vyvodiť niekoľko záverov, pričom vysvetlím, čo mám na mysli, keď v súvislosti s otázkou sexuality niektorých našich kresťanských druhov obviňujem z duševnej choroby.

Existujú tri základné oblasti, v ktorých lesbická, gejská a bisexuálna skutočnosť koliduje s cirkevnou skutočnosťou, aj keď musím priznať, že nie všetci homo- a bisexuálni ľudia budú so mnou v tomto súhlasiť.

1. To, čo charakterizuje posledné vyhlásenia cirkvi k téme homosexuality, je neotesaná idealizácia heterosexuálneho manželstva. Idealizácia, ktorá – zdôrazňujem – ide tak ďaleko, že by skôr bolo možné hovoriť o „modloslužbe“. Vývoj idealizácie celibátu až k idealizácii manželstva (čo, samozrejme, prišlo spolu s reformami), umožňuje v súčasnosti cirkvi tvrdiť, že je za sex – a to i napriek tomu, že rímsko-katolícky názor, že každý sexuálny akt by mal byť otvorený možnosti rozmnožovania sa, jasne dokazuje, že nám sv. Augustín ešte stále šepká do ucha, že sex je dobrý len vtedy, keď slúži nejakému účelu, čím nás vlastne núti prijímať sexuálnu slasť so zábranami a nedôverou.

Tento vývoj dovoľuje cirkvi aj naďalej vytláčať homosexuálov, bisexuálov a osamelo žijúcich jedincov na okraj spoločnosti. A to prostredníctvom ubezpečenia, že každý človek musí zlatému teľaťu manželstva niečo obetovať.

Ak to nevieme alebo nechceme, musíme ostať žiť v celibáte alebo v lepšom prípade byť pripravení uznať, že naše vzťahy nikdy nebudú zodpovedať oslavovanému ideálu manželstva.

Táto idealizácia manželstva však robí cirkev slepou voči násiliu, nerovnosti a citovému utrpeniu, ktoré je prítomné v mnohých manželstvách (stalo sa niekedy, že by cirkevný predstaviteľ odsúdil znásilnenie v manželstve?) a tiež voči kráse a kvalite mnohých mimomanželských vzťahov. A spôsob, akým sa odvolávajú na Bibliu, pokiaľ ide o vytvorenie tohto ideálu, dokazuje absolútny nedostatok vedomostí o hermeneutickej⁴⁾ dynamike, ktorá tu pôsobí. Pretože aj keď Biblia skutočne obsahuje množstvo výrokov o manželstve, je manželstvo vždy zobrazené ako nerovný vzťah založený na ovládaní a podliehaní. To, čo charakterizuje všetkých fundamentalistov, konzervatívcov, liberálov a „pseudoradikálov“, je, že si myslia, že existuje biblická Pravda, ktorá musí byť odhalená a stať sa východiskovým bodom kresťanskej teológie. To je ďalšia pomýlená predstava.

Feministickí, homosexuálni a černošskí teológovia chápu, že Biblia nie je text nemennej platnosti, ktorý sa hodí na neutrálny výklad. Preto ani nepredstierame, že si berieme Bibliu ako východiskový bod, alebo že berieme do úvahy jej autoritu, hoci by sme mohli vstúpiť do dialógu s ňou a vytiahnuť na povrch jej skryté hlasy. My sa však netajíme skutočnosťou, že vychádzame z našich vlastných skúseností a tieto vzťahujeme na Bibliu. Robia to tak vlastne všetci, ale my to na rozdiel od iných otvorene priznávame.

2. Druhá veľká pomýlená predstava je, že sex má nejaký inherentný⁵⁾ význam. Pápež nazval sex jazykom, jazykom sexuálneho záväzku, ktorého použitie mimo manželstva je lžou. V skutočnosti nemá sexuálne jednanie žiaden inherentný význam. Má čisto kontextuálny význam; môže vyjadrovať takisto lásku ako i nenávisť. ?udia môžu obojstranne nachádzať potešenie vo svojich telách bez toho, aby si tým vyjadrovali celoživotný záväzok. Taká je realita.

Keďže cirkvi sa koncentrujú na sexuálne jednanie a nie na kvalitu vzťahov, vyjadrujú v konečnom dôsledku tichý súhlas so sexuálnym násilím, ak je realizované medzi dvoma ľuďmi „správnych“ pohlaví, ako aj skrytý súhlas s utláčaním (ktoré dokonca podporujú) homo- a bisexuálnych ľudí, ktorí sa nevtesnávajú do ich konštrukcie.

Ako pochopiť realitu sexuality a pokúsiť sa pritom o vytvorenie systému obojstrannosti a spravodlivosti?

Lesbické feministické teologičky ako ja, Mary Hunt a Janice Raymond vysvetlili, že lesbická a gejská skúsenosť definovania primárnych vzťahov z pohľadu priateľstva by aj tu mohla pomôcť.

Ak obnovíme priateľstvo ako primárnu kresťanskú cnosť, potom to bude kvalita priateľstva, na ktorej bude záležať v rámci sexuálneho vzťahu a tiež harmonická vyváženosť rôznych priateľstiev s ohľadom na čestnosť. Týmto zapadnú aj sexuálne vzťahy do istého rámca ako všetky ostatné vzťahy a gejovia, lesbické ženy, heterosexuáli, bisexuáli, ľudia žijúci v celibáte ako aj osamelo žijúci budú zahrnutí do jedného „podniku“.

3. Vytvorenie „rodeného“ homosexuála – popri niekoľkých dobrých efektoch v súvislosti s odstránením obvinenia z úmyselnej perverzie – umožnilo cirkvi, aby s lesbickými ženami a gejmi narábala ako s postihnutými. Robert Runcie, niekdajší arcibiskup z Canterbury raz poznamenal: „Vôbec neviem povedať, či je lepšie byť homosexuálny alebo postihnutý. Nikto za to nie je vinný a, prirodzene, proti diskriminácii sa treba brániť, ale v žiadnom prípade sa nedá odškriepiť, že by bolo lepšie, keby človek nebol ani homosexuálny ani postihnutý.“ Bez ohľadu na fašistické jadro, ktoré sa dá rozpoznať v tomto výroku, objavuje sa aj nebezpečenstvo názoru „ja za to nemôžem, ja som sa taký narodil“ v súvislosti s našou sexualitou. Veľmi výrazne sa to prejavilo v čase, keď príbeh o „homosexuálnom géne“ zaplavil stránky britských novín. Zrazu začali verejní činitelia hovoriť o možnosti „zaoberať sa“ tzv. homosexuálnym dieťaťom už v maternici. Iní dokonca priamo hovorili o interrupcii „homosexuálnych“ embryí.

Lesbické ženy sú často výkričníkom tak pre gejov ako i pre heterosexuálov. Pripomínajú totiž, že sexuálna orientácia vlastne môže byť aj rozhodnutím, pretože mnohé lesbické ženy sa vedome vzdávajú heterosexuálnych vzťahov. „Homosexuálny“, „heterosexuálny“ a podobne nie sú kategórie dané Bohom. Sú to ľudské konštrukcie, ktoré boli čiastočne vytvorené na to, aby sme sa aspoň kontrolovali a obmedzovali podvratnú moc vášne.

Často sa pýtam sama seba, prečo si kresťania vešajú na krk kríže, a nie prázdne hroby. Priklincované telá možno omnoho, omnoho ľahšie držať pod kontrolou a dá sa s nimi ľahšie manipulovať ako s oslobodenými telami. Vzkriesené telá sú telá, ktoré nemožno priklincovať, kontrolovať alebo väzniť – prechádzajú ľudskými konštrukciami ako duchovia stenami. Mocnému sa patrí mať schopnosť zadeliť svet do dvojpólových zákonov. V skutočnosti však musíme priznať, že sexualita je nekonečne zložitejšia ako tento systém.

Škótska feministická teologička Elizabeth Templeton prednedávnom povedala, že dúfa, že Ježišove slová o neexistencii manželstva v nebi sú pravdivé, pretože manželstvo predstavuje naše „spletité ukotvenie v zajatí lásky, ktoré nemožno prenášať na našu nádej a večnosť“⁶⁾. Porovnajte tento pozitívny výklad sexuality s výkladom biskupov anglikánskej cirkvi, ktorí Ježišovo učenie vykladajú tak, ako keby v nebi nemal existovať žiadny sex! Duch sv. Augustína nosí mnoho masiek a podporuje tiež mýtus, že sme v sexuálnom ohľade predurčení len pre jedno alebo druhé pohlavie, a to raz a navždy!

Podľa mňa možno jednu z najlepších a najmodernejších scén zm?tvychvstania vidieť na konci filmu „Long-time Companion“. Ide o film, ktorý sa zaoberá pandémiou AIDS. Hlavný predstaviteľ sa prechádza na pobreží a postupne sa k nemu pridružujú všetci jeho priatelia, ktorých videl umierať na AIDS. Teraz sú početnejší a živší ako kedykoľvek predtým. (Myslím si, že narážku na scénu zm?tvychvstania na morskom pobreží v Lukášovi a Jánovi väčšina kresťanov prehliadne.) ?udia, ktorí žijú vo svojich telách, ktorí žijú svojimi vášňami, budú žiť v ešte väčšej telesnosti a vášnivosti. Toto je posolstvo filmu i posolstvo Evanjelia.

Cirkvi majú veľké ťažkosti hovoriť o sexualite, pretože nie je v záujme tých, ktorí majú najväčšiu moc alebo najväčší vplyv v nich, vyrovnávať sa s realitou sexuality. Je našou úlohou a naším poslaním, snažiť sa ukázať iným kresťanom realitu nášho života. Vedie to vždy k namáhavému úsiliu, pri ktorom môžeme počas svojho života zlyhať.

Preto je také dôležité, aby sme zakladali spoločenstvá, v ktorých môžeme otvorene prezentovať naše vlastné teológie, liturgie, morálku a pod. Nič tak nedráždi cirkevných predstaviteľov a nič neupúta ich pohľad na nás takým dramatickým spôsobom, ako keď hovoríme s Bohom o sexe bez toho, že by sme si od nich pýtali dovolenie.

Poznámky:
1) Thomas O'Neil, „Sex with God“, Sex with God, Wexford Press, New York, 1994
2) M. Scott Peck, The Road Less Travelled, Arrow, London, 1990
3) Tu ide o narážku na imaginárnu krajinu Narnia u C. S. Lewisa, do ktorej sa dalo dostať cez zadnú stenu šatníka
4) hermeneutika – (gréc.) náuka o pravidlách a prostriedkoch výkladu textov starých písomných pamiatok
5) inherentný – (lat.) 1. obsiahnutý v niečom, 2. vnútorný
6) Elizabeth Templeton, „Towards a Theology of Marriage“ v Susan Durber, As Man and Woman Made: Theological Reflections Upon Marriage, United Reformed Church, 1994, str.17

Preklad: Kamila Martinová

Uverejňujeme s láskavým dovolením autorky.

Vyšlo v Mesačníku pre gejov a lesby ATRIBÚT 3/2002

Zdroj: ATRIBÚT 3/2002