Cesta za svetlom
Životný príbeh Kamily Martinovej
Narodila som sa v roku 1964 slobodnej matke. Moja
mama nebola silne nábožensky založená, predsa však patrila ku generácii ľudí,
ktorí sa s náboženstvom stretávali na každom kroku, a to už od školských lavíc.
Myslím, že skutočnosť, že som sa jej ako slobodnej matke vôbec narodila,
vnímala ako Božie požehnanie. Asi preto mi už ako dieťaťu rada rozprávala
príbehy z Biblie – najmä ten o zm?tvychvstaní Ježiša. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá
a nevšedná historka a celkom isto podnietila môj záujem o nadprirodzené veci. Pamätám si, ako som raz „prorokovala“ a keď sa ma
mama spýtala, odkiaľ to viem, iba som ukázala hore a povedala: „Od Neho.“ Tiež
si pamätám na malú paličku, ktorej som pripisovala zázračnú moc. Z neskorších
dôb sa mi zase vynára spomienka na moje vzývanie Allaha. Neviem, ako som k tomu
prišla – zrejme ma inšpiroval nejaký film, ale viem, že som sa občas venovala
obradom, ktoré vídavame u moslimov, pričom som za svojho Boha považovala práve
Allaha. Oficiálne som však bola považovaná za kresťanku a
keďže som bola, ako sa patrí, aj pokrstená, nadišlo obdobie, keď ma mama chcela
poslať na prvé sväté prijímanie, s vyhliadkou na birmovku. U mňa to však
vyvolávalo také pocity, ako keď prasiatko šípi zakáľačku. Keď som si seba
predstavila v naškrobených dlhých šatočkách a s kvetinkami v ruke, ako poslušne
odriekavam nejaké naučené formulky pred pánom farárom, začala som zmätene
pobehovať a „kvičať“, až kým z plánov nadobro nezišlo. Pre moju mamu som však
odvtedy bola jednoducho „neznaboh“. Ešteže Allah mal pre mňa pochopenie. A tak som si z
veľkej vďačnosti, asi v trinástich rokoch, kúpila jednu nemeckú knihu o Koráne.
Nikdy som ju však neprečítala, pretože sa mi zdala príliš zložitá. Približne v rovnakom čase som sa po prvýkrát
zaľúbila do ženy; do jednej úžasnej a všetkými zbožňovanej učiteľky. Vtedy
nastalo moje prvé „odpadnutie od viery“. Tú ženu som tak veľmi milovala, že mi
pripadala jednoducho „božská“, a tak som nejakého iluzórneho Boha viac
nepotrebovala. Dospela som k presvedčeniu, že milovať treba ľudí, a nie Boha, a
tento názor, ako ovocie prvej lásky, mi zostal veľmi dlho. Aj na strednej škole, keď ma jedna spolužiačka
chcela získať pre vieru, som sa stále bránila. Raz som od nej dostala k
narodeninám Bibliu, no hoci som sa úprimne snažila niečo si z nej prečítať,
nerozumela som jej skomolenej reči, a tak som vôbec nechápala, čo na tých
textoch niektorí vidia. Odložila som ju preto na poličku, kde na ňu po celé
roky iba sadal prach… Ďalej si spomínam na jedno stretnutie s istou
jehovistkou. Keď sa ma na ulici pokúšala presvedčiť o potrebe viery v Boha,
stroho som jej odvetila: „Viera v Boha je len pre slabých. Silný človek ju
nepotrebuje.“ Jehovistka zostala ako omráčená a zmohla sa len na vetu: „To mi
ešte nikto nepovedal…“ Vtedy som mohla mať takých dvadsaťpäť rokov – a napriek
viacerým sklamaniam v láske som sa stále cítila dostatočne silná. No sklamaní pribúdalo a moja sebadôvera sa, pomaly
ale isto, začínala vytrácať. V roku 1990 som – po viacerých nepríjemných
zážitkoch – pochopila, že partnerku si môžem nájsť jedine v kruhoch, v ktorých
sa schádzajú lesbické ženy vedomé si svojej orientácie. A tak som nabrala
odvahu a rozhodla sa ísť na prvé „stretnutie so svojimi“, do Prahy. Mame som
však odmietla prezradiť, na čo do tej Prahy vlastne idem. Nuž, a ona, ako
starostlivá matka, nemohla veci nechať tak, a preto začala pátrať. Až vypátrala
list, v ktorom ma priateľka pozývala na toto stretnutie – list otvorený a
jasný… Bol z toho, samozrejme, poriadny šok na obidvoch
stranách. Mama reagovala hystericky a ja som nevedela, ako sa brániť. Napriek
tomu som sa zobrala a do Prahy som odišla. Celý čas som však v duchu t?pla, čo
ma čaká po návrate domov. A práve na ceste späť, vo vlaku, sa mi – povedané
náboženskou rečou – po prvýkrát v živote zjavil Boh, prostredníctvom anjela.
Tým anjelom bola jedna štrnásťročná dievčina, ktorá so mnou sedela v kupé.
Nebývam veľmi zhovorčivá a vtedy mi vôbec nebolo do reči, ale akosi sme predsa
len nadviazali rozhovor. Vysvitlo, že ona cestuje z Prahy do Brna, aby tam
neznámym ľuďom podala svoje svedectvo o Bohu. Rozhovor s touto dievčinou bol pre mňa mimoriadne
silným zážitkom. Napriek nízkemu veku z nej sálala hlboká viera v Boha, veľká
odovzdanosť a nesmierny pokoj a múdrosť. Nešlo mi do hlavy, ako môže byť taký
mladý človek tak hlboko odovzdaný Bohu. Tušila som, že musela mať v detstve
nejaké traumatické zážitky, a napokon som sa jej na to priamo spýtala. Moja
domnienka sa potvrdila: už ako dieťa stratila oboch rodičov kvôli alkoholizmu.
Povedala som si vtedy: „Jasné, veď ako inak by vôbec mohla veriť v Boha.“ A
predsa ma stretnutie s ňou nenechalo ľahostajnou. Po návrate domov ma každú chvíľu prepadávala hrozná
úzkosť, pretože mama ešte stále podliehala panike. A vtedy som sa rozhodla
skúsiť to s modlitbou. Vždy, keď sa dostavil záchvat úzkosti, začala som v
duchu odriekavať Otčenáš. Zo začiatku to bolo ťažké, lebo som si ho dobre
nepamätala – veď sme sa ho modlili len raz za rok, pri štedrovečernom stole. No
postupne som si dala dokopy všetky slová – a čoskoro som objavila jeho zázračnú
moc… Prešlo len niekoľko dní a na mňa sadol taký neuveriteľný pokoj, že aj mama
prestala panikáriť. Vtedy som pochopila, že som našla liek na všetku bolesť… Onedlho som sa znovu cítila vyrovnaná a sebaistá –
a na modlitby som zabudla. Stačilo mi vedieť, že ak raz bude veľmi zle, liek už
poznám. Problémy však ani tentoraz nenechali na seba dlho čakať. Začal sa rúcať
môj prvý partnerský vzťah a ja som znovu chodila ako tieň. A v takomto
ubiedenom stave ma v jeden večer zastihli na námestí dvaja „evanjelizátori“ –
muž a žena, obaja z cudziny. Lámanou francúzštinou sme sa rozprávali o Bohu a
mne sa podarilo vysvetliť im, že viem, že Boh ľuďom pomôže, keď sa trápia a
pomodlia sa. Oni ma však poučili, že modliť k Bohu sa nemáme len vtedy, keď je
nám zle, ale stále, každý deň. Vtedy som si takýto úzky vzťah s Bohom ešte
nevedela predstaviť. Stále som si nebola celkom istá, či skutočne existuje.
Nato sa mi jedného dňa stala zvláštna vec. Šla som na trh kúpiť reďkovky a
zrazu ma pochytila túžba jednať sa. V neľahkom súboji vyjednala som si lepšiu
cenu a maximálne hrdá na svoj výkon kráčala som s dvoma ušetrenými korunami vo
vrecku. Vybrala som sa ešte do obchodu a ako tak idem, zastavila ma nejaká
cudzinka. Že či nemám korunu, lebo potrebuje telefonovať. Myslela som, že chce
len zameniť drobné za väčšie mince, a tak som jej veľkodušne podala dve koruny.
Cudzinka zobrala peniaze, poďakovala sa a – odišla. Zostala som stáť v meravom
úžase a jediné, čo mi vtedy prešlo hlavou, bolo: „Dnes by ma nikto
nepresvedčil, že Boh neexistuje!“ Krátko nato stroskotal môj druhý partnerský vzťah.
Keď ma moja vtedajšia partnerka vyprevádzala zo svojho života, dala mi radu:
„Mala by si čítať Bibliu.“ Chcela tým povedať, že som bezcitná a že by som sa
mala polepšiť, ale ja som nemala pocit, že by na mne bolo treba niečo
vylepšovať… Prešli ďalšie dva roky a na Bibliu stále iba sadal prach. Tie dva roky som strávila snívaním o zatiaľ
najväčšej láske môjho života. Posielala som jej listy do firmy a túžobne
očakávala odpoveď, ale tá nechodila. Moja láska k tejto žene stále rástla a
silnelo aj moje želanie byť s ňou – až som jedného večera zvolala v duchu
mocným hlasom rovno do neba: „Bože, daj mi ju, prosím!“ Na druhý deň som v
novom telefónnom zozname po prvý raz našla jej súkromnú adresu. Hneď som tam
poslala ďalší list. O niekoľko dní sa stalo presne to, čo som si predtým
tisíckrát predstavila vo svojej fantázii – zavolala mi. S touto ženou som síce napokon strávila len tri
mesiace, ale aj tak to bolo dielo Božie. Hneď pri prvom stretnutí totiž vyšlo
najavo, že ona vôbec nemá lesbické sklony a nikdy netúžila po žene. No moja
láska si ju získala, a tak sme vytvorili síce krátky, ale nezabudnuteľný vzťah.
Nezabudnuteľný preto, že som vtedy prvýkrát v živote milovala z h?bky duše – a
pochopila, čo je to skutočná láska. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď ma nakoniec aj
tak opustila. Nikdy nezabudnem, aká som bola zúfalá a ako som sa rúhala Bohu.
Strašne som sa naňho hnevala a vyčítala som mu: „Načo si mi ju vôbec dal, keď
mi ju teraz berieš?!“ Trvalo mi istý čas, kým som pochopila, že Boh len plní
naše vlastné želania. Aj stretnutie, aj rozchod s tou ženou som chcela ja sama;
len som si toho nebola vedomá… Počas najbližších rokov som sa upokojila a môj
vzťah k Bohu sa veľmi zintenzívnil. Nadišiel čas, keď som sa rozhodla pre
každodennú modlitbu. A vtedy som aj na fyzickej úrovni začala cítiť jej účinok
– v oblasti srdca sa mi rozlievalo zvláštne teplo. Moje pochopenie Božieho
pôsobenia v našich životoch ma nap?ňalo hlbokou láskou k nemu. Napriek tomu som
stále nebola celkom jeho. Jedno z mojich najťažších životných a najhlbších
duchovných období sa začalo až neskôr. V roku 1997 som sa zamestnala v jednej zahraničnej
firme: Boh mi splnil moje vrúcne želanie dokázať svoje „veľké manažérske
schopnosti“ a „zarábať slušné peniaze“. Hneď od prvej chvíle ma tam však čakali
problémy a nepríjemnosti. Nevedela som to pochopiť, a tak som sa raz Boha
spýtala, čo ma tam vlastne čaká. A on mi cez Bibliu odkázal: „Ježišova smrť.“
Keď som sa nato zaľúbila do svojej šéfky a ona do mňa, myslela som si, že sa
všetko zmení k lepšiemu, ale nastal pravý opak. A práve vtedy sa mi Boh zjavil
tak zreteľne a jednoznačne ako nikdy predtým. V jednej ťažkej chvíli, plná
obáv, začula som v duchu jeho hromový hlas: „Ty pochybuješ o tom, že som tu s
tebou?!“ „Nie, nepochybujem!“ odvetila som okamžite, a ani som viac
nepochybovala… Potom sa ozval ešte niekoľkokrát, ale keďže jeho hlas už neznel
tak hromovo, myslela som si, že je to môj vlastný vnútorný hlas, a nebrala som
ho vážne. No všetko, pred čím ma ten hlas varoval, sa splnilo. Vzala som si z
toho ponaučenie, že Boha treba brať vážne. Jedného dňa mi tento hlas povedal: „Zajtra ťa zabije.“
O čo ide, som pochopila až na druhý deň, keď mi moja milovaná šéfka za
dramatických okolností dala hodinovú výpoveď. Bolo to v piatok na obed. Odišla
som domov a tam som sa nervovo zrútila. Užila som nejakú tabletku a výdatne ju
zapila alkoholom. Nemala som v úmysle vziať si život, ale – ako dnes viem –
mala som vtedy k smrti neuveriteľne blízko. Celú sobotu som bola úplne mimo
seba. V nedeľu ráno som sa prebrala z mrákot a zoslabnutá a vyhladovaná šla som
k mame. U nej som sa najedla – a začala znova žiť. Až neskôr som si všimla
dôležitú súvislosť: aj Ježiša zabili v piatok, v sobotu bol m?tvy a v nedeľu
ožil… To, čo sa udialo v tej firme – aj problémy aj
zjavná Božia prítomnosť – opätovne preh?bilo môj vzťah k nemu. A na rad prišla
Biblia. Odcestovala som preč z Bratislavy a v tichu hôr i za šumenia mora
čítala som túto knihu. Jej skomolené vety mi začali dávať zmysel. Zrazu som
dokázala vidieť za slová a spoznala úžasnú h?bku a pravdivosť, ktorá sa v nej
skrýva. Prečítala som ju celú a hneď som vedela, že sa k nej budem stále
vracať. Stala sa mi cenným vodidlom na ceste životom. V čase, keď som sa zotavovala z rán, ktoré som
ut?žila, začala som seba po prvýkrát v živote vnímať ako hriešnika. Nastavila
som si zrkadlo a uvidela v ňom svoju bezcitnosť a bezohľadnosť. A rozhodla som
sa činiť pokánie – žiť tak ako sa na kresťana „patrí“. Zmenila som sa na tú
pokornú a krotkú ovečku, ktorá sa každému podvolí, lebo „to tak chce Boh“.
Nasledovali roky, keď som ustupovala aj tým, ktorí mi zjavne ubližovali – v
plnej viere, že ich moja krotkosť odzbrojí a zmenia sa. Ale skúsenosti mi
napokon ukázali, že som sa nechala uniesť do druhého extrému a že ani tam
nemôžem zostať. Nasledovalo obdobie života v ústraní, keď som sa
ľuďom radšej vyhýbala, pretože som z nich cítila nebezpečenstvo. Predovšetkým
som však potrebovala urobiť si sama v sebe poriadok a nájsť „svoje vlastné
hodnoty“. Uvedomila som si, že chcem ísť zlatou strednou cestou – nebyť ani
príliš sebecká, ani príliš odovzdaná. A že sa nechcem opierať len o to, čo
hovoria kresťania. A tak som siahla po rôznych ezoterických knihách,
prečítala Tao te ťing aj Korán a začala chodiť na kurzy sahadža jogy. Znovu som
sa otvorila svetu a vrátila sa medzi ľudí. A Boh nepovedal „Nie“. Práve naopak,
požehnal moje aktivity a posilnil vo mne pocit spokojnosti a vnútorného pokoja. Dnes už nemám ani potrebu ľudí posudzovať a
triediť. Ani sama seba už neposudzujem a nezatrieďujem. Nie som a nechcem byť
jednoznačný kresťan, nie som a nechcem byť jednoznačný dobrák, nie som a
nechcem byť jednoznačne lesbická. Objala som vo svojom srdci „všetky kúty“. Som
jednoducho veriaca a jednoducho bytosť. A viem aj to, že ani dnešný stav
nezostane bez zmeny. A bude to tak dobré – pretože život nie je stav. Život je
cesta. Cesta za svetlom. Vyšlo v Mesačníku pre gejov a lesby ATRIBÚT 11,12/2002
a v knihe
Randi O. Solberg "Let Our Voices Be Heard! Christian Lesbians in
Europe Telling their Stories".
Mein Buch, Hamburg, 2004.
Páči sa vám tento článok?