Rozbor “Vyhlásenia k Utrechtskej únii” Starokatolíckou cirkvou na Slovensku
A teraz sa pokúsim priblížiť text z toho krásne znejúceho kvetnatého cirkevného jazyka bežnému čitateľovi:
Drahé sestry a bratia,
obraciame sa na Vás v situácii, kedy sa po dlhých desaťročiach radostného spolunažívania jednotlivých národných cirkví združených v Utrechtskej únii, začínajú objavovať určité signály narušenia vzájomnej dôvery a vnášania prvkov nestability do života našich cirkví i únie samotnej.
Nenechajme sa oklamať kvetnatou idealizáciou vzájomného nažívania, resp. spolupráce starokatolíckych cirkví: nejaké problémy sú teraz, nejaké budú i v budúcnosti a je veľmi pravdepodobné, že aj vždy nejaké boli.
Z rôznych strán počuť hlasy kategorizujúce členské cirkvi, ba samotných veriacich, na akoby viac a menej “utrechtských”, viac a menej “našich”, pričom sa napriek veľkej snahe otvoriť sa navonok smerom k Svetu a ekuméne, vytráca porozumenie pre odlišnosť, rôznu úroveň prežívania a potrieb najbližšieho suseda.
Obraz rozdelenia Utrechtskej únie na dva tábory: liberálnych a konzervatívnych... Toto delenie však neprechádza len po hraniciach diecéz, resp. krajinských cirkví, ale naprieč cirkvami samotnými. Áno, myslím, že práve túto vetu, by si mali zapamätať všetci, lebo tak to je i v samotnej vyzývajúcej a napomínajúcej slovenskej SKC, že tí “viac liberálni” veriaci sú “menej naši”.
Zdá sa nám, že hrozí vytrácanie sa pôvodného čara únie, spočívajúcom v skutočnej rozmanitosti zakladajúcich členov a v rovnoprávnom rešpektovaní každého z nich. Jednota je v týchto dňoch ohrozená, a to aj preto, že si ju niektorí možno zamieňajú s uniformitou tlačiacou niektoré biskupstvá a obce do akéhosi jediného vzorového modelu života cirkvi, ktoré snáď nemá opodstatnenie ani vo Sv. Písme, ani v kresťanskej katolíckej tradícii.
Áno, jednota Utrechtskej únie je naozaj ohrozená, ale dôvod, ktorý je už v týchto riadkoch nenápadne podsúvaný, je falošný. Ani s vinníkmi to nie je až také očividné. Nie je to totiž tak, že by liberálnejšie cirkvi, ktoré zaviedli tú “neslýchanú, vo Sv. Písme neopodstatnenú novú prax”, akou je požehnávanie homosexuálnych párov, naozaj povedali tým konzervatívnejším: “Buď to budete robiť ako my, alebo odíďte.” Ale boli to konzervatívne cirkvi, ktoré povedali liberálnejším: “Buď to budete robiť tak ako my, alebo odídeme!”
Modlíme sa a chceme pracovať pre nové porozumenie medzi cirkvami a obrodenie Utrechtskej únie v súlade s jej podstatou jednoty v mnohorakosti a úlohami, ktoré jej odkázal jej duchovný otec Ignatius Dölinger. Prosíme i Vás ostatných o zvýšené úsilie pre tento cieľ.
Myslím, že na tomto by sme sa mali zhodnúť všetci: my všetci, ktorým na existencii SKC vo svete, a tiež jednote Utrechtskej únie naozaj záleží: modliť sa a pracovať... Lenže najprv by sme mali pochopiť, že to neznamená ani “pracovať na všeobecnom presadení toho môjho jediného správneho názoru” ani “modliť sa, aby to tí obmedzenci na jednej alebo hriešnici na druhej strane konečne pochopili”. Asi sa pýtate, ktorý názor mám na mysli ako ten jediný správny. Odpoviem vám, že ani jeden, pokiaľ sa presadzuje vnucovaním, vydieraním alebo zastrašovaním: už táto prax smrdí! Naopak: môžu byť správne aj oba, pokiaľ tu bude dialóg, porozumenie a tolerancia. Viem si predstaviť, že vedľa seba existujú cirkevné spoločenstvá, ktoré túto “novú prax” vykonávajú, alebo nevykonávajú v závislosti od väčšinovej mienky veriacich vyjadrenom v uznesení Synody a pritom na seba navzájom neukazujú pohoršene zdvihnutým prstom, neuzatvárajú sa voči sebe, rešpektujú sa vo svojej vzájomnej odlišnosti, ktorú im práve naopak umožňuje ich vlastný ústavou zabezpečený episkopálno-synodálny systém.
Sústavná duchovná obnova spoločenstiev i jednotlivcov, ktorú nám odkázal sám Pán Ježiš naráža v priestore starokatolíckych cirkví na niekoľko vnútorných prekážok. Sme presvedčení, že v snahe nekriticky sa otvárať Svetu, zatvárame sa pre vlastnú tradíciu; príliš entuziastickým približovaním sa k jednej skupine sestier a bratov, vzďaľujeme sa iným skupinám.
V týchto riadkoch je už omnoho zreteľnejšie, že podstatou odporu konzervatívnych cirkví voči tejto “novej praxi” prezentovanej ako vnucovanej, je strach: strach zo straty hodnôt a vlastnej kresťanskej – katolíckej identity; strach zo straty záujmu oslovovanej väčšinovej masy – tej masy, ktorá je v našich končinách d?žavou RKC a určite nehľadá nejakú katolícku alternatívu; strach z toho, že táto počtom menšinová cirkev sa stane cirkvou menšín a vyvrheľov spoločnosti – ale to je práve to povestné minutie sa cieľu, lebo taká bola i prvotná cirkev – bola to cirkev malých, chudobných a utláčaných, bola to cirkev malá, chudobná (hoci bohatá na dary) a prenasledovaná... a predsa životaschopná. No možno som aj priveľký idealista.
Sestry a bratia, Cirkev síce žije vo Svete, ale nepatrí mu, nie je z neho! Prílišné kompromisy so Svetom nám vôbec neprospievajú; môžeme stratiť schopnosť byť orientačným znamením preň.
Nemôžem nesúhlasiť, až na jednu maličkosť. Tým, že cirkev žije vo svete, musí tiež reflektovať konkrétne problémy trápiace jej jednotlivých synov a dcéry, ktorí v tom svete s ňou, v nej a aj skrze ňu žijú, milujú, trpia, pracujú, radujú sa, dúfajú, modlia sa a očakávajú druhý príchod svojho Spasiteľa. Večná cirkev by nemala byť ľahostajná voči súčasným problémom svojich detí. Koniec-koncov je to cirkev, ktorá je tu pre človeka, a nie človek pre cirkev. To, že sa prístup k nejakému problému zmenil, že sa nejaká hodnota posunula, ešte neznamená, že sa rúcajú aj základy sveta, spoločnosti alebo cirkvi. Evolúcia reálne existuje ako v prírode, tak aj v kultúre, kde je značne viditeľnejšia. A rovnako ako v prírode, tak aj v kultúre existuje množstvo skamenelín – svedkov dávnych tradícií, kultúr a civilizácií, ktoré sa nedokázali vyrovnať so zmenami. A predsa, napriek všetkým zmenám, je tu i príroda so všetkou rozmanitosťou foriem života, ctiaca svojho Stvoriteľa, a je tu i kultúra...
V posledných mesiacoch sa k nám z viacerých zdrojov dostávajú okrem iných i rôzne informácie o prípadoch akceptácie partnerského spolužitia homosexuálne orientovaných dvojíc ako uspokojivého modelu riešenia ich problémov, čomu sa údajne dostáva i požehnania zo strany niektorých našich duchovných. Myslíme si, že týmto smerom cesta nevedie a kladieme Vám na srdce, aby ste dobre zvážili mieru oprávnenosti takejto praxe. Uznávame, že mnohí z Vás žijú v spoločenskej klíme, ktorá sa odlišuje od našej – slovenskej, v podmienkach, v ktorých sú akosi viac priechodné mnohé novoty, než napríklad u nás, a kde tlak sekulárnosti a multikulturality je ďaleko silnejší a je dokonca súčasťou Vášho každodenného života. Každé ľudské spoločenstvo má popri spoločných problémoch i svoje špecifické; podoba a forma hriechu primiešaného do jeho života sa rôzni. Možno i samotný jeho stupeň. Ale faktom ostáva, že hriech zo Sveta ľudí nezmizol. Nechceme Vás strašiť a nechápte nás prosím zle.
Hľa, “novota”, ktorá ich stála toľko hodín námahy, je zrazu len údajná. Načo potom ďalšie slová? Alebo to možno preložiť aj ako takýto signál: “Prestaňte to robiť a my sa budeme tváriť, že ste to ani nikdy nerobili.”
Pojem hriech používame v týchto vetách v jeho najpôvodnejšom význame, teda ako míňanie sa cieľu.
... oko, ktoré napriek stvoriteľskému zámeru nevidí, sa minulo cieľu práve tak, ako človek, ktorý nemiluje. Zhrešilo oko, alebo jeho majiteľ, alebo jeho rodičia, že je oko slepé?
Naším cieľom je Bohočlovečenstvo, alebo nezakalený Boží obraz človeka. Iné partnerstvo, ako priestor aj pre sexuálne vyžitie, než manželstvo muža a ženy, a to jedného muža a jednej ženy, ktoré je navyše v Cirkvi Kristovej ako znamenie Eschatonu sviatosťou, tento obraz nepripúšťa. Je to obraz precízne predstavený už v knihe Genesis, z ktorej slov vieme, že zväzok muža a ženy je dokonca obrazom Boha samotného! Všetko, čo míňa tento obraz ako svoj cieľ a zakaľuje jeho krásu, je hriešne. Odpustiteľné, napraviteľné, ale hriešne.
Samá ruža, a teda tiež samý t?ň, je tento text, čo bude očividnejšie, keď si spomedzi vsuviek a vedľajších viet vytiahneme jadro:
Našim cieľom je Bohočlovečenstvo... nezakalený Boží obraz človeka. Iné partnerstvo, ... než manželstvo muža a ženy, a to jedného muža a jednej ženy, ... tento obraz nepripúšťa. Všetko čo míňa tento obraz ako svoj cieľ, ... je hriešne. Odpustiteľné, napraviteľné, ale hriešne.
Nuž áno, zdá sa, že spolu s RP je hriešne aj priateľstvo, kamarátstvo, rodičovstvo a celá sieť interpersonálnych a spoločenských vzťahov bez ohľadu na počet alebo rovnakosť či rôznosť pohlaví jedincov. Len škoda, že sa oháňame argumentom o manželstve ako zväzku jedného muža a jednej ženy, keď iná cirkev práve tento argument používa aj proti nám, ako argument za nerozlučnosť manželstva a proti praxi rozvodov a uzatvárania nových manželstiev.
Spoločne veríme, že obrazy z Písma Svätého sú zjavením pravdy ako vôle Božej.
Obraz je podobenstvo, ukazovateľ..., nie však cesta sama. Má istú výpovednú hodnotu o skutočnosti a pravde, ale nie je to realita sama ani pravda sama, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza vo Sv. Písme, alebo ako dopravné značenie popri ceste.
V tomto zjavení sú obsiahnuté poklady pravých hodnôt. Nevšímavosť k nim veľmi ochudobňuje nielen náš duchovný život, ale i ten každodenný. Drahé sestry a bratia, usilujme sa spoločne o sústavný návrat k fundamentom (prameňom) nášho života a viery, medzi ktorými je i Biblia, a to rovnako Starý, ako i tzv. Nový zákon.
Súhlasím. ?ažko však posúdiť, či konzervatívni sú práve tí, ktorí z nich čerpajú viac, a liberálni tí, ktorí z nich čerpajú a vážia si ich menej. Myslím, že Boh nás nebude súdiť podľa toho, či sme boli za alebo proti RP, či sme boli praktikujúci hetero- alebo homosexuáli. Keď už sa oháňame obrazmi, spomeňme si na Ježišov obraz posledného súdu u evanjelistu Lukáša.
A ešte k tým fundamentom: Keď som vstúpila do SKC, podpísala som prihlášku. Viete, čo to bolo? Nicejsko-konštantinopolské a apoštolské vyznanie viery (!) - toto je základ (fundament). Na tomto, a jedine na tom, by sa mala zakladať nielen príslušnosť k cirkvi, ale aj jednota cirkví v Utrechctskej únii. Nebolo tam jediné slovo o tom, že sa prihlasujem k viere, že homosexualita je hriech alebo aspoň choroba, nebolo tam nič o RP a iných problémoch, ktoré sa zrazu podsúvajú ako tie, ktoré ohrozujú jednotu a pravé hodnoty.
Prihlásila som sa k radostnej, nikoho neutláčajúcej viere v Krista, ktorý nás tak miloval, že zomrel za naše hriechy. Neprehrešujme sa voči jeho láske ilúziou, že sme neomylní a vševediaci. Mýlime sa v tom, že sa neprijímame navzájom takí, akí sme, a uzatvárame sa jedni pred druhými. A to platí pre všetkých – rovnako konzervatívnych, ako i liberálnych a, samozrejme, i pre mňa. ;-)
Zdraví vás priveľký idealista.
Zdroj: Náboženství, homosexualita & společnost