V ekumenickom centre AGAPE sa hovorilo predovšetkým o láske
Správa Kamily Martinovej z jedného veselého a poučného stretnutia mladých kresťanov v severozápadnom Taliansku. Mládež Východu i Západu o vzťahu medzi sexualitou a spiritualitou
Na severozápade Talianska, vysoko v horách, v malebnom prostredí alpských končiarov, nachádza sa ekumenické centrum AGAPE. Je známe a populárne a znalci hovoria, že tu pôsobí veľmi pozitívny “duch miesta”. Centrum vybudovali v roku 1947, teda tesne po skončení II.svetovej vojny dobrovoľníci z viacerých krajín. Ich cieľom bolo vytvoriť priestor pre medzinárodné stretnutia, ktoré pomáhajú šíriť atmosféru porozumenia a zabraňujú konfliktom.V novembri 1997 sa v AGAPE zišlo asi tridsať mladých ľudí z Východu i Západu, aby si vymenili názory na vzťah medzi sexualitou a spiritualitou. Podujatie sa konalo pod záštitou organizácie Ekumenická mládežnícka rada Európy.
Veľmi dobre pripravený program sa začal neformálnym zoznamovaním. Skôr, než sme prehovorili každý sám za seba, dostali sme za úlohu povedať, čo podľa nás robia, akí sú a ako žijú naši noví spoločníci. Bola to vhodná príležitosť dozvedieť sa, ako nás vníma naše okolie. Zároveň sa však ukázalo, aké mylné môže byť "povrchné" hodnotenie. Niektorí z nás boli napríklad homosexuáli, ale na prvý pohľad by to nikto nepovedal...
Témou workshopu aj problém homosexuality
V nasledujúcich dňoch sa program orientoval hlavne na workshopy, čiže pracovné dielne. Pracovali sme v menších skupinách a každá sa zaoberala inou témou. V mojej skupine sme rozoberali tému homosexuality. Tí z nás, ktorí sme takto orientovaní, rozpovedali v skratke svoj osobný príbeh. Ostatní pozorne počúvali. Jedna z našich heterosexuálne orientovaných kolegýň nakoniec zhrnula svoje pocity takto: “Ja sa dosť bojím, aby sa do mňa nezaľúbila nejaká lesbická žena. Nevedela by som, čo jej povedať a veľmi nerada by som ju zranila.” Aj ďalší účastníci diskusie prejavili vysokú mieru tolerancie a snažili sa nedotknúť našich citov.
Téma homosexuality bola počas celej konferencie dosť v popredí. Celkom isto i preto, že sme sa k nej traja otvorene hlásili a využili sme každú príležitosť na vysvetľovanie prirodzenosti tohto javu. Na pomoc nám prišlo i premietnutie filmu “Kňaz” v rámci večerného programu.
Film o tom, ako katolícka cirkevná vrchnosť tvrdo odsudzuje prejav homosexuality, hoci je spojená s hlbokými citmi, a na druhej strane mlčky toleruje incest páchaný v navonok “usporiadanej” rodine, je vynikajúcou ukážkou problematického prístupu niektorých cirkevných predstaviteľov. Dielo nabité situačným humorom a slovnými hrami, ale tiež a predovšetkým silnými obrazmi a závažnými myšlienkami, by si zaslúžilo uvedenie aj v našich kinách. Niet pochýb o tom, že by si našlo svojich divákov.
Medzi predstaviteľmi waldeziánskej cirkvi
Prvý polčas konferencie zav?šil celodenný výlet. Navštívili sme mestečko Torre di Pellice, kde sa nachádza Múzeum waldenziánskej cirkvi (na našom území bola reprezentovaná husitmi). Predstavitelia tejto cirkvi, ktorých životy vďaka stredovekej inkvizícii väčšinou skončili násilnou smrťou, sa okrem iného zaslúžili o zavedenie vzdelávania a vybudovanie školskej siete i v najodľahlejších miestach jednotlivých krajín.
Večer sme sa potom formou spoločenskej hry “ÁNO-NIE” vyjadrovali k rôznym tvrdeniam týkajúcim sa sexuálneho života. Napríklad, že muži potrebujú sex väčšmi ako ženy. Argument temperamentnej talianskej dievčiny voči jej fínskemu kolegovi znel: “Viem celkom isto, že ty sex nepotrebuješ tak strašne ako ja!”
V rámci oddychu sme sa venovali vyfarbovaniu špeciálnych maľovaniek nazývaných “mandala”. Ich podstatu tvoria nákresy chrámových okien - rozet. Vyfarbovanie týchto ornamentálnych dekorácií poskytuje široký priestor nielen na vyjadrenie individuálnej fantázie, ale predovšetkým najvnútornejších a najskrytejších pocitov. Rozoberaním a posudzovaním zvolených tvarov a farieb sme získali veľmi cenné poznatky o podstate našej osobnosti a súčasnej psychickej situácii. Mandaly skončili ako výzdoba stien, no po celé zvyšné dni sme sa k nim nevdojak vracali. Nečudo, veď už starí Gréci vraveli, že v živote je najdôležitejšie “poznať sám seba”.
Každý sa musí cítiť silný a šťastný
Ďalším významným bodom programu bola prednáška a následná diskusia s predstaviteľkou waldenziánskej cirkvi. Sympatická pani farárka v strednom veku napríklad vyslovila názor, že každý veriaci sa najprv musí sám cítiť silný a šťastný, ak má byť schopný dať tieto pocity iným. Vyjadrila tiež presvedčenie, že namiesto kázania typu “musíš-nesmieš” by sa farári mali snažiť poskytnúť veriacim pocit bezpečia a prijatia, ktorý ľuďom tak veľmi chýba v dnešnom zmätenom svete.
Na prvý zo spomenutých názorov som v diskusii zareagovala pripomienkou, že podľa mňa to musí byť sila a vyrovnanosť, ktoré by človek mal najprv nájsť, lebo až tieto dva pocity sú predpokladom na to, aby sa cítil šťastný. Zhodli sme sa v tom, že pocit sily a vyrovnanosti možno získať jedine v dôvernom vzťahu s Bohom, ak prijmeme jeho pomoc. Po skončení diskusie mi priateľ zo Švajčiarska, ktorý je sám farárom, povedal, že sa mu prednáška veľmi páčila a že uvedené názory predstavujú to najlepšie zo súčasnej feministickej teológie.
Možnosti posilnenia vplyvu cirkvi
“Kde sú naše nové zdroje energie?” - tak sa nazývala časť programu, v ktorej sme sa zamýšľali nad možnosťami posilnenia vplyvu cirkvi v dnešnom svete. Viacmenej všetky skupiny dospeli k záveru, že cirkevní predstavitelia by mali otvorene hovoriť s ľuďmi o ich živote a postojoch s cieľom získať čo najlepšiu predstavu o reálnom živote. Nemali by sa vyhýbať ani štúdiu psychologických a filozofických diel nekresťanských autorov. V konečnom dôsledku by potom mali vo vlastných kruhoch prediskutovať pálčivé témy a pokúsiť sa zaujať k nim jednotné stanovisko. Takto nejako si my predstavujeme postup cirkvi v budúcnosti.
Jednota tela a duše
Záver konferencie patril spoločnej, ekumenickej bohoslužbe. Texty z evanjelia sa čítali v angličtine, nemčine, ruštine a taliančine. Najkrajšou časťou bolo zapaľovanie sviečok, pri ktorom sme mohli vysloviť, čo v Agape nechávame a čo si odnášame. Takmer všetci sme postupne využili možnosť pristúpiť k improvizovanému oltáru a v čarovnej atmosfére sme vyjadrili svoje najosobnejšie a najúprimnejšie pocity.
Rozlúčkový večierok sa niesol v znamení zábavy a uvoľnenia. Spoločenské hry s prvkami erotiky len potvrdili, že dnešná kresťanská mládež nie je puritánska a otázky sexu jej nespôsobujú psychické traumy. “Telo a duša sú jedno a kým žijeme na tomto svete nemôžeme ich násilne oddeľovať.”
V ovzduší plnom pochopenia a rešpektovania individuality každého z nás sa napokon naozaj roztopil nejeden “ľad”. Najmä účastníci z východnej Európy, ktorí spočiatku javili tendenciu urputne obhajovať postoje bigotných kresťanov, sa v priebehu týždňa menili priamo pred našimi očami.
Keď som ešte na začiatku položila svojmu priateľovi-farárovi otázku, ako jednať s fanatickými ľuďmi – či tvrdo alebo nežne, odpovedal mi: “Takí ľudia potrebujú láskyplnú výzvu. Ak im chceme pomôcť, musíme im poskytnúť bezpodmienečnú lásku a zároveň im ukázať nové spôsoby myslenia a konania”. Jeho slová sa naplnili aj v Agape...
Prínos vo viacerých rovinách
?udia, ktorí pripravovali túto konferenciu odviedli vynikajúcu prácu. Aj vďaka nim bolo stretnutie prínosom hneď v niekoľkých rovinách:
- Ekuména ako taká má v dnešnom svete obrovský význam. Je prvým krokom a prvou výzvou na ceste k všeobecnému vzájomnému pochopeniu.
- Spoločné diskusie ľudí z Východu a Západu často pomáhajú nájsť zlatý stred medzi “ultrakonzervatívnymi” a “ultraprogresívnymi” postojmi.
- Otázka sexuality je témou, ktorú nemožno donekonečna obchádzať a ignorovať ani v cirkevných kruhoch.
- S otázkou sexuality priamo súvisí otázka homosexuality. Cirkvi, ktoré bez podrobnejšieho skúmania života homosexuálnych ľudí takéto konanie označujú za hriech a homosexuálov vylučujú zo svojich radov, majú najmenšie právo nazývať sa “kresťanskými”.
Článok bol publikovaný v denníku PRÁCA dňa 5.1.1998 a v čísle 4/1998 mesačníka SOHO REVUE.