Za Ivanom Požgaiom
S hlbokým smútkom v srdci Vám oznamujeme, že dňa 13. mája 2006 nás navždy opustil náš milý priateľ a výnimočný človek Ivan Požgai vo veku necelých 38 rokov. Ivana som poznala veľmi dlho, snáď niekedy od roku 1990, keď sme ako h?stka prvých odvážlivcov začali snovať plány, ako uľahčiť život gejom a lesbickým ženám na Slovensku. Do revolúcie bola totiž téma homosexuality tabu a väčšina z nás mala pocit, že sme jediní na svete s týmto “problémom”.
Ivan Požgai sa vtedy zoznámil s Mariánom Vojtekom, a tak sa začal vzťah, ktorý pretrval až dosiaľ a stal sa pre mnohých z nás dôkazom, že dvaja gejovia sú schopní vytvoriť dlhodobé partnerstvo. V tých časoch bol ako aktivista činorodejší Marián; Ivan bol predsa len ešte dosť mladý. No popri Mariánovi postupne dozrel na človeka, ktorý hnutie gejov a lesbických žien na Slovensku posunul o riadny kus dopredu.
Bol ako veľké neposedné a nezbedné dieťa, no zároveň mal v sebe prísnosť a pedantnosť starého profesora a myšlienkovú h?bku filozofa. Jeho prekypujúca činorodosť síce bola podporovaná aj cigaretkami, kávičkami a vínkom, no hoci si rád posedel s priateľmi v bare, nebol ľahkovážnym pôžitkárom a vedel, že svoj obrovský talent nesmie premrhať, ale že ho musí využiť v prospech pokroku celej našej spoločnosti.
Preto bol ochotný vysedávať dlho do noci nad rôznymi textami, píšuc a korigujúc články a vymýšľajúc stratégie “boja voči mocným”. Bol totiž človekom, ktorého charakterizovala aj neskrotná túžba po slobode, po voľnosti ducha. Bol schopný búriť sa a vzoprieť sa každému náznaku útlaku. Aj preto nemal rád cirkev – myslím ako inštitúciu. Nenávidel jej spupnosť, agresivitu a farizejstvo. Využil každú príležitosť, aby jej dal pocítiť svoj vzdor. A neváhal si dokonca nástojčivo vyžiadať zrušenie krstu, hoci ho to stálo dosť námahy, pretože katolícka cirkev nerada prichádza o svoje – aj keď len “papierové” – ovečky...
Ivan Požgai bol proste rebel v tom najpravejšom zmysle slova. Ale bol to tiež človek veľkorysý a tolerantný. Veď ako inak by mohol prísť na nápad pomôcť veriacim gejom a lesbickým ženám dopracovať sa k vlastnej webovej stránke. Na tomto poli vykonal tiež kus práce a prispel množstvom hodnotných rád. Veľmi sa tešil, keď návštevnosť stránky stúpala, neustále sledoval, ako sa vyvíja, a burcoval nás pred ustrnutím...
Zaujímavé je, že práve v deň jeho úmrtia sme my, aktivisti z Medzipriestoru, navštívili Nitru a odhodlane zbierali podpisy pod petíciu za životné partnerstvá gejov a lesbických žien. Nebola to veľmi “kresťanská” záležitosť, no tak ako Ivan vždy pomáhal aj ľuďom, ktorých svetonázor nezdieľal, aj my sme sa s ním a pri ňom naučili, že sme tu na Slovensku ešte stále vo fáze, keď je dôležité všetko.
Tých podpisov sme nakoniec nazbierali 360 a boli sme nesmierne nadšení ochotou a postojmi najmä mladej generácie k “našej” otázke. Ivan by mal z toho určite tiež veľkú radosť. Žiaľ, dnes sa už iba z nebíčka môže dívať na veľké a zdravé plody, ktoré vyrástli zo semienok, ktoré po mnoho rokov starostlivo a trpezlivo sial... Iste by ho však najviac potešilo, keby sa medzi dnešnými mladými gejmi a lesbickými ženami našli takí, ktorí budú ochotní kráčať v jeho šľapajách. Lebo práce je stále dosť...
Ivan Požgai nám podľa mňa zanechal dve dôležité posolstvá: že si treba chrániť svoje zdravie a že treba využiť všetky svoje schopnosti a talent v prospech rozvoja života nás všetkých... Česť jeho pamiatke!