Homosexualita nie je hriech
Predsudky voči homosexuálom sú v našej spoločnosti hlboko zakorenené. Ešte stále sa nájdu ľudia, ktorí ju považujú za psychickú úchylku. Pre homosexuálov Slovensko nie je „ružová záhrada“. Zmení sa to raz?
Buzerant! – Nadávka, ktorou sa častujú nielen pubertiaci, ale na Slovensku je aj súčasťou slovníka niektorých politikov. Homosexualita v našich končinách u mnohých vyvoláva stále odpor i strach.
V povedomí mnohých ľudí, ktorí nemali s homosexuálmi žiadnu osobnú skúsenosť, sa mylne spája so všetkým možným: pedofíliou počnúc a nespútanými orgiami končiac. Pritom s gejmi a lesbičkami sa stretávame na pracoviskách a často celé roky netušíme, že čosi pred nami skrývajú.
Pred piatimi rokmi sa na Slovensku uskutočnil prvý výskum, ktorý sa týkal diskriminácie gejov a lesbičiek. Z prieskumu vyplynulo, že svoju odlišnú sexuálnu orientáciu skrýva pred oboma rodičmi takmer polovica respondentov – až 46 percent.
U ďalších 14 percentách je o sexuálnej orientácii svojho dieťaťa informovaný len jeden z rodičov. Až 15 percent gejov a lesbičiek bolo obeťou minimálne jedného násilného fyzického útoku pre sexuálnu orientáciu.
Nečudo, že pesnička Small Town Boy od kapely Bronski Beat, v ktorej sa spieva o chalanovi na úteku z malého mesta, kde ho zbili, sa stala akousi neoficiálnou hymnou gejskej komunity.
Homofóbia väčšinovej spoločnosti, čiže neopodstatnený strach z homosexuality, je z rovnakého súdka ako rasizmus – je dôsledkom komplexu ľudí, majúcich strach z inakosti. Ako napísal Colin Spencer vo svojej knihe Dejiny homosexuality:
„Homofóbia ma vždy prekvapovala. Nemôžem prijať vysvetlenie, že sa zakladá na Božom zákone, ako ho interpretuje biblická exegéza, a tak som až doteraz nepochopil, prečo by vlastne mala existovať.“ Homofóbia je, bohužiaľ, živená i zo strany politikov.
V susednom Poľsku začal pohon na homosexuálov minister Roman Giertych z Ligy poľských rodín. Prezident Zimbabwe Robert Mugabe pre zmenu povedal, že homosexualita je „neafrická“ a súvisí s infiltráciou kultúry a národných hodnôt západnými relativistickými prvkami.
Rovnako ruská pravoslávna a vlastenecky orientovaná elita odmieta homosexualitu ako „neruskú“, americká kresťanská pravica ju považuje za „neamerickú“. Nadávka „faggot“ – buzerant sa v slovníku neokonzervatívcov začala dokonca používať na označenie liberálov, environmentalistov a intelektuálov, proste všetkých, ktorým sa priečia dogmy.
Slovenská politika v tomto smere nijako „nezaostáva“. V čerstvej pamäti máme vulgarizmy na adresu homosexuálov z úst Jána Slotu. Za „úchylných“ označil gejov zasa poslanec KDH Peter Gabura.
Presadzovať v takomto prostredí zákon o registrovanom partnerstve si žiada značnú dávku odvahy a trpezlivosti. Nehovoriac už o adopcii detí homosexuálnymi pármi. Toto absolútne tabu nemienia prekročiť ani tí najväčší liberáli. Aj v samotnej gejsko-lesbickej komunite sa názory na túto tému značne rôznia.
Zatiaľ čo psychologička Paula Jójárt, autorka diplomovej práce Lesbické ženy a gejovia v role rodičov, je ich zástankyňou, Július Kolenič, šéf iniciatívy Inakosť, takéto požiadavky pokladá za extrémne. Ako jedinú reálnu možnosť vidí prijatie zákona o registrovanom partnerstve bez akýchkoľvek požiadavok na adopciu, ktorý by podľa jeho slov mohol parlament schváliť ešte do konca tohto volebného obdobia.
Iniciatíva Inakosť získala v tomto roku rozsiahly projekt, z prostriedkov EÚ v rámci ktorého sa uskutočňuje rad akcií, ako napr. odborný seminár, ktorý potvrdil potrebu prijatia zákona o registrovanom partnerstve.
?ady sa prelomili aj v parlamente, kde výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien uložil ministerke práce, aby sa začala zaoberať možnosťou prijatia zákona o registrovaných partnerstvách. Podľa slov Júliusa Koleniča Slovensko už dozrelo na prijatie takéhoto zákona.
Iní gejovia a lesbičky sú však oveľa skeptickejší. Miloš, kedysi aktívny politik (jeho meno je na vlastnú žiadosť zmenené) tvrdí „Komunita sama nie je schopná dať najavo, že existuje, lebo všetci sa boja.
Registrované partnerstvo tu tak skoro mať nebudeme. Sám som to zažil, keď som sa svojho času angažoval. Keď sa však roznieslo, akú mám sexuálnu orientáciu, bol to obrovský handicap a ľudia sa ku mne začali okamžite správať inak.“
Potrebovali by sme niekoho verejne známeho, kto by vyšiel s kožou na trh, tak ako napr. Honza Musil v Čechách. Nikto taký tu však nie je.“ Prílišný optimizmus v tomto smere nezdieľa ani Hana Fábry – aktivistka gejsko-lesbického hnutia:
„Určitý posun v spoločnosti nastal, homosexualita už nie je iba škandalizovaná a bulvarizovaná téma. Slovenská spoločnosť je na prijatie zákona o rovnopohlavných zväzkov určite oveľa lepšie pripravená ako samotní politici. V dohľadnom čase však tento zákon u nás prijatý nebude, keďže podpora Dušana Čaploviča, ktorý sa v tejto veci angažuje, v strane Smer, ako aj celej vláde nie je dostatočná.“
Slovensko si ešte bude musieť počkať, kým sa nájde politik, ktorý vyjde na tribúnu a vyhlási o sebe: „Som gej, a tak je to dobré.“ V roku 2001 tieto slová v predvolebnej kampani predniesol Klaus Wowereit a vyniesli ho až do kresla berlínskeho starostu. Minulý rok vyhral voľby znova a v nemeckých médiách sa začala diskusia, či by po žene v kancelárskom úrade mohol zasadnúť gej.
Láska je láska
Mnohé stereotypy vo vnímaní homosexuálov sú v nás hlboko zakorenené. Skutočný príbeh dvoch gejov ukazuje, že zdanie klame.
Tibor Lettrich. Ročník 84. V kaviarni, kde sme sa mali stretnúť, som ho spočiatku nevedel nájsť. Naše pohľady sa stretli, až keď mu zazvonil mobil, na ktorý som mu zavolal. Popíjal latté a čítal časopis. Nenápadný chalan z malého mesta, dnes marketingový manažér vo veľkej firme.
Jeho mierne zavalitá postava mi akosi nepasovala do všeobecných predstáv o homosexuáloch. Keď som sa mu priznal k svojim pochybnostiam, tak sa rozosmial: „No, medzi tzv. herečky vzhľadom na svoju telesnú konštrukciu určíte nepatrím. Ja som z inej sorty: v gej komunite sa nám hovorí medvede. Sú to veľkí chlapi, ktorým sa páčia veľkí chlapi: bradatí, chlpatí, mužní.“
Pri týchto slovách som si uvedomil, v zajatí akých stereotypov vlastne žijeme. V očiach ľudí sú gejovia vnímaní ako zženštené baby a lesbičky zasa ako mužatky. Pritom toto spoločenstvo je takisto rozmanité, ako je rôznorodá i väčšinová spoločnosť.
Rozdiel je len v tom, že väčšina gejov a lesbičiek je, takpovediac, „neviditeľná“. O zbytočnú publicitu nestojí takmer nik. Aj Tibor pristúpil na rozhovor iba pod podmienkou, že jeho pravé meno a fotografia, ako i meno jeho partnera, nebudú zverejnené.
Šťastný coming out
Na druhej strane, o svojom coming oute, čiže vnútornom vyrovnaní sa so svojou sexuálnou orientáciou a zdôverením sa iným, hovoril s úplnou ľahkosťou, akoby v živote geja nebolo nič ľahšie:
„Mal som 14 rokov. Môj oco bol dosť chápavý. Nevedel celkom presne, čo sa deje, ale niečo tušil. Tak sa so mnou porozprával. Výsledok bol taký, že môj coming out prebehol bez nejakých dramatických okolností. To bol veľmi dobrý prístup. Dohodli sme sa, že kým to nebude nevyhnutné, mame to nepovieme, pretože som jedináčik. A tak som si žil.“
Aj keď býval v malom meste, kde každý o každom všetko vie, problémy nikdy nemal.
Kamaráti z partie o jeho orientácii vedeli a zostalo to iba medzi nimi. Vyhol sa tak osudu mnohých mladíkov, ktorí museli utiecť preč, do anonymity veľkomesta. Po maturite jeho kroky smerovali tak či tak na univerzitu.
Tam si chvíľu svoje súkromie strážil, ale dlho sa mu to nedarilo. „Kamaráti na internáte si raz vymysleli takú sprostosť: nakrúcali ma cez okno kamerou, lebo vedeli, že mám niekoho na izbe. Spod periny trčali iba chlpaté nohy. Po čase zistili, že som gej, ale boli v pohode. Takže nebolo celkom jasné, čie nohy to vlastne boli...“ smeje sa Tibor.
Oveľa zložitejšie bolo povedať pravdu mame. Priznanie prichádza niekedy v ten najneočakávanejší okamih, a tak to bolo aj v Tiborovom prípade:
„Raz som bol s kamošmi vonku a domov som prišiel opitý. Mama začala kázeň: Prečo si pil? Čo z teba vyrastie? Ja som jej na to povedal, že nezáleží na tom, čo zo mňa vyrastie, lebo aj tak som homosexuál. To bol trochu nepríjemný coming out pred matkou. Ráno som sa zobudil a mama ma privítala slovami: Ešte stále si homosexuál?"
Na ďalšie dva roky sa z toho stala tabuizovaná téma. V zmysle: vie sa to, ale nehovorí sa o tom. Našťastie, neriešila to narážkami typu: kedy si už konečne nájdeš dievča?“
Po niekoľkých letných láskach sa pred tromi rokmi cez internetový pokec zoznámil s Jozefom a spolu žijú dodnes. Keď Tiborova mama zistila, že jej syn má stabilného partnera, niečo sa v nej zlomilo.
„Zrazu mala pocit, že sa má kto o mňa postarať. A o mesiac neskôr zostala milo prekvapená, že sme stále spolu. Bolo z nej však cítiť – vy nesexujete každý deň s iným? Moja mama mala vďaka médiám utkvelú predstavu, že všetci gejovia sú promiskuitní a zomrú najneskôr do dvadsiatich piatich rokov na AIDS, no zistila, že to funguje aj inak. Odvtedy chodíme pravidelne k našim na víkendy. Mama varí, pečie a všetkým je nám spolu fajn. Občas nás príde pozrieť aj do Bratislavy.“
Na okraji záujmu
Tibor s Jozefom za ten čas, čo žijú spolu, už prekonali nejednu krízu. Obaja sú manažéri. Trávia veľa času v práci a domov prichádzajú unavení. Pochopili však, že ak si chcú vzťah udržať, musia pre to niečo urobiť. Keďže na Slovensku neexistujú podniky pre „medveďov“, z času na čas sa vyberú niekam do zahraničia. No zvyčajne idú len tak s kamarátmi na pivo. Drvivú väčšinu ich známych pritom tvoria heterosexuáli.
„Priateľov si nevyberáte podľa sexuálnych preferencií, ale podľa záujmov. Poznám mnohých gejov, ale len preto, že sú rovnako orientovaní, ešte nemusia byť moji priatelia. Keď sa stretneme na ulici, prehodíme pár viet a každý ideme svojou cestou.“
Aj keď by sa mohlo zdať, že ich vlastne nič netrápi, jeden dosť podstatný „detail“ ich stále znepokojuje. V čase, keď si kupovali byt, Tibor menil zamestnanie a nesp?ňal kritériá na poskytnutie hypotéky. Úver v banke si preto zobral Jozef a nehnuteľnosť je napísaná na neho. Byt splácajú spolu, pričom Tibor do neho investoval viac, najmä do zariadenia. Teoreticky, keby sa Jozefovi niečo stalo, byt by zdedili jeho príbuzní.
„V prípade, že by sme boli registrovaní partneri, nebol by tu právny problém a mohol by som Tibora urobiť spoluvlastníkom,“ vysvetľuje Jozef a dodáva: „Toho sa však tak skoro nedočkáme. Homosexualita zatiaľ nie je na Slovensku zaujímavá téma, z ktorej by sa dal vytrieskať politický kapitál.
Keď ľudia počujú slovo gej, tak si predstavia bar Modrá lagúna z filmu Policajná akadémie a Toma Hanksa vo filme Filadelfia umierajúceho na AIDS, alebo nejakú šialenú komédiu, kde teplí chodia v ružovej sukni a elasťákoch. Len mizivé percento si predstaví normálnych ľudí.
Je to ako pri Paretovom pravidle – 20 percent „viditeľných“ transsexuálov a transvestitov vytvára obraz celej komunity. Napokon, ak ľuďom netrhá žily, ako sa hospodári s verejnými prostriedkami, prečo by sa mali zaujímať o práva homosexuálov?“
Slovensko a gej film
Na začiatok prekvapivý fakt – v roku 2005 a 2006 bolo na Slovensku nakrútených šesť filmov, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkali homosexuálnej tematiky. Boli to diela študentské, dokumentárne a experimentálne. Ak vezmeme do úvahy celkovú skromnú slovenskú produkciu, je to vysoké číslo.
Téma teda filmárov zaujíma. Vzhľadom na ich vek vzniká dojem, ako keby homosexualita bola generačný problém. V Ružovom partnerovi (absolventskom filme Viktora Csudaya) ju nechápu katolícki rodičia, v ďalšom absolventskom filme Alberta Vlka Superman sa ju dokonca pokúšajú liečiť. Homosexualita však nie je generačná vzbura ani vírus, ktorý sa šíri ako pásavka zemiaková z kapitalistického sveta.
Gejovia na Slovensku žili vždy, len sa nestávali filmovými postavami. Záujem filmárov o túto problematiku súvisí s vývojom našej spoločnosti a zdá sa, že čas pre filmový dialóg nastal. Neskoro, ale predsa. Obidva spomínané filmy vypovedajú o problematickej situácii – gejovia sú nútení svoju identitu zakrývať a spoločnosť ich neakceptuje.
A čo Slovensko? Je pochopiteľné, že v časoch socializmu tvorcovia nemohli pravdivo zobraziť spoločnosť. Smutný je fakt, že politický schematizmus prenikol aj do zobrazovania intímnych vzťahov. Homosexuáli ako keby medzi nami nežili, maximálne to boli bizarné figúrky z polosveta v kriminálnych filmoch.
Po roku 1989 politický tlak zmizol, avšak spolu s ním aj finančné zdroje. Filmy sa nenakrúcali, filmová distribúcia však fungovala lepšie. Diváci dostali možnosť vidieť filmy, po ktorých túžili. V roku 1995 sa v Tajove uskutočnil 1. ročník Gej film festivalu. Bola to skôr prehliadka pre filmových novinárov, ktorí mali možnosť oboznámiť sa s históriou gej a lesbických filmov.
5. ročník tohto festivalu v roku 2001 už mal ambície osloviť verejnosť. Zaštiťovala ho Iniciatíva Inakosť, organizovalo hnutie Ganymedes a filmové kluby. Konal sa v Bratislave a najúspešnejšie tituly sa premietali v Banskej Bystrici. Návštevnosť sa počítala v tisícoch a diváci mali možnosť vidieť desiatky filmov. Priestor na dialóg pomocou filmu sa otvoril a skončil. Na ďalší ročník chýbali peniaze a nadšenci.
Za oficiálne prvý slovenský homosexuálny film sa považuje dielo Vlada Adáska Hana a jej bratia z roku 2000. Film zobrazuje zmätok dospievania homosexuálneho chlapca. Niektoré scény sa odohrávajú v prostredí kabaretu a mladík na seba berie ženskú podobu. Má problém s rodičmi, so vzťahmi a s malomestom. Vlado Adásek je gej. O tomto fakte otvorene hovorí a tvrdí, že do týždňa sa s jeho orientáciou každý vyrovná. Chuť verejne sa angažovať nemá. Nenávidí úradníkov a schôdzovanie. Má skúsenosť, že ľudia gej tému vo filme prijmú len v podobe komédie.
Aký bol spoločenský dosah filmu Hana a jej bratia na širokú verejnosť? Možno práve vážny a miestami neobratný spôsob filmového rozprávania bol dôvodom malého diváckeho záujmu.
Otvorený postoj Vlada Adáska k svojej orientácii je výnimkou. Aj dnes majú tvorcovia obavy prezentovať homosexuálnu orientáciu. Dá sa to pochopiť. Pri verejnom urážaní od Jána Slotu a názoroch kresťanských politikov musia rátať naozaj so všetkým.
Podľa Mariána Vojteka z Iniciatívy Inakosť aktivity združenia majú podporu aj medzi umelcami, ale verejne vystúpiť si netrúfajú. Zatiaľ.
Filmy sa však nakrúcajú ďalej. Často školské diela s malým rozpočtom alebo dokumenty. Slovenskí režiséri zobrazujú skutočnosť okolo seba a v nej, samozrejme, gejovia existujú.
„Na Slovensku majú ľudia predsudky. Žil som v Austrálii a tam sa gejovia dosť prejavujú,“ tvrdí režisér Viktor Csuday. „Môj absolventský film Ružový partner je komédia, bežný život taký nie je. Chcel som, aby sa ľudia bavili, ale tá téma je dôležitá.“ Viktor Csuday je heterosexuál a všimol si, že gejovia sa pri premietaní smiali na iných veciach, ako bol zvyknutý. Jeho film však pobaví všetkých. Nedelí ľudí na skupiny, ale poukazuje na postavenie homosexuálov v spoločnosti, a to je podstatné.
Navyše, film nie je zďaleka jediným dostupným médiom. Na internete je populárny český seriál Emoce, zobrazujúci skupinu mužov žijúcich v jednom byte. V množstve televíznych seriálov je často jeden z hrdinov „inak orientovaný“ a aj nenáročné sitcomy často obsahujú schematické, ale v podstate potrebné návody, ako sa so situáciou vyrovnať. V Českej televízii sa vysiela týždenník Queer pre gej a lesbickú komunitu. Stav je taký, že médiá čiastočne reflektujú homosexualitu ako problém a čiastočne ako normálnu súčasť ľudskej spoločnosti.
Čo bude ďalej? Reálne sú dve cesty. Homosexuál nebude problémovou postavou v realite ani vo filme. Na verejnosti vystúpia známi ľudia a prihlásia sa k svojej orientácii. Ešte je tu druhá cesta, tvrdo fundamentalistická. Poľsko nie je až tak ďaleko.
Dejiny homosexuality v 19. – 21. storočí
1869 – Na označenie lásky muža alebo ženy k rovnakej osobe použil maďarský lekár Károly Mária Kertbeny (Karl-Maria Benkert) prvýkrát pojem homosexualita.
1933 až 1945 – V nacistickom Nemecku sa homosexualita považovala za „dekadentný jav“. Mnohí gejovia boli preto väznení v koncentračných táboroch a museli byť označení ružovými trojuholníkmi.
1948 – Americký biológ Alfred Kinsey vydal knihu Sexuálne správanie mužov, ktorá znamenala zásadný prelom vo vnímaní homosexuality. O päť rokov neskôr mu vyšla kniha Sexuálne správanie ženy. Obe sú známe pod názvom „Kinseyho správy“ a medzi kresťanskými konzervatívcami vyvolali veľký škandál.
1950 – Podľa Trestného zákonníka č. 165/1950 Zb., platného v komunistickom Československu, mohla byť osoba za pohlavný styk s osobou toho istého pohlavia odsúdená až na jeden rok väzenia.
1961 – V československej legislatíve nastal zásadný posun: Psychiatri Kurt Freud a Karel Nedom pomohli presadiť názor, že homosexualita je vrodená a nemá zmysel ju liečiť. Homosexualita sa prestala považovať za trestný čin. Trestne napadnuteľný bol iba pohlavný styk s osobou mladšou ako 18 rokov.
1973 – Americká psychiatrická asociácia vyradila homosexualitu zo zoznamu duševných chorôb.
1989 – Dánsko ako prvá krajina na svete prijalo zákon o registrovanom partnerstve.
1990 – V československom zákonodarstve došlo k úplnému zrovnoprávneniu homosexuálneho styku s heterosexuálnym, a to od 15 rokov.
1992 – Homosexualitu vyňala zo zoznamu diagnóz i Svetová zdravotnícka organizácia (WHO).
2002 – Poslanec a lekár Alojz Rakús (KDH) v rozprave k návrhu zákona o registrovanom partnerstve uviedol, že homosexualitu možno liečiť. Podobné názory nedávno prezentoval ďalší poslanec za KDH Peter Gabura.
2007 – Psychiatrická spoločnosť Slovenskej lekárskej spoločnosti súhlasí s 10. verziou medzinárodnej klasifikácie duševných ochorení (MKCH – 10, 1992), podľa ktorej sa homosexuálna orientácia nemá pokladať za poruchu.
Komentáre (2)
Autor Božena, dátum 10-07-2007 19:24
Keď tak nad tým rozmýšľam - kto vôbec dal právo tým, čo to vyhlasujú, rozprávať o homosexuáloch ako o chorých ľuďoch a posúvať ich na okraj spoločnosti? Čo spravili? Zabili niekoho, okradli, spreneverili peniaze? Prečo ich chcú liečiť? Len preto lebo sú iní ako väčšina? Smiešne! Sú to presne takí istí ľudia ako my všetci ostatní. Jedia, spia, chodia do práce, zakladajú si vzťahy. Že neplnia tú hlavnú funkciu a to je mať deti? Ja to nepopieram, inak by sme vymreli. Len mi to zas pripadá také zjednodušenie - muž + žena = výroba detí. Iné nemá šancu a je nenormálne. Podľa mňa treba liečiť všetkých tých, čo majú toto zmýšľanie. Poznám zopár homosexuálov, sú to vynikajúci ľudia a priatelia. Nemám nič proti nim. Tak ako oni nemajú nič proti mne. Nechajme nech všetci žijú tak, ako uznajú za vhodné a ako to cítia. Majú na to právo a nárok. A určite pre nich nevymrieme.
Emília, dátum 15-01-2008 00:00
Pani Božena to vyjadrila perfektne. Je naozaj na pováženie, kto by sa mal lieciť. Chcem sa len spýtať tých, ktorí sa tak bohorovne stavajú do pozície sudcov všetkých, čo sú ,INÍ' v hocijakom zmysle, kto ich na to oprávnil? Sú snáď oni automaticky lepšími ľuďemi, lebo sa narodili ,NORMÁLNI'? Ak sa chcem k niečomu seriózne vyjadrovať, musím o tom niečo vedieť. Tak by si všetci títo samozvaní sudcovia mali trochu naštudovať históriu a asi by boli prekvapení, čo by sa dozvedeli. Že homosexualita v mnohych obdobiach ľdstva bola záležitosť, nad ktorou by nikoho ani nenapadlo pozastavovať sa, nieto ešte odsudzovať ju, a to takým nechutným spôsobom, ako sa to deje na Slovensku...že homosexualita v niektorých obdobiach ľudskych dejín veselo prekvitala aj v cirkevných radoch. A nielen homosexualita, ale aj incest, a to na miestach najvysšších, priamo v pápežskyých komnatách, a to ešte išli pekne ruka v ruke s intrigami a násilím, vraždami a vojnami v mene Boha. Chudák Boh, nemá to ľahké. Nechcem nikoho urážať, ani sa nikoho dotknúť. Nie je to moj štýl. Len proste nedokážem pochopiť, prečo ľudia nedokážu povedať svoj názor slušne a bez urážok a ponižovania. Veď kde berú istotu, že práve ten ich názor je ten správny? ?udia proste nevedia diskutovať a ani nemajú záujem hladať riešenia prospešné pre všetkých, nieto ešte urobiť nejaký kompromis. A to je naozaj tragédia...
Publikované: 04.07.2007
Zdroj: http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content& task=view&id=666&Itemid=89