Terapia homosexuality: Ex-ex-gay hnutie alebo ako (ne)byť hlúpymi - časť 3.

pokračovanie časti 2.

Nikto nemusel ex-ex-gay hnutie plánovať a vymýšlať, nie je za ním nijaký lobbing, agenda a propaganda. Je za ním len jediné: skutočné príbehy tisícov ľudí, ich bolesť, sklamanie a hľadanie novej cesty.
Osamelí bežci
Čo môže potom robiť človek s toľkou negatívnou ex-gay skúsenosťou, a hlbokým pocitom sklamania a strateného času, síl i prostriedkov? Má odhodiť celú svoju kresťanskú skúsenosť a vieru a vložiť celú svoju energiu do úplného protikladu, do života materialistického pragmatizmu a hedonizmu, niekde v komerčnej “gay-scéne” a jej medializovaných podobách – v gay-baroch, v gay-saunách, na gay-pride pochodoch, na porno gay-stránkach časopisov a internetu a v nezáväznom gay-sexe?
Ako hovorí známy európsky ex-ex-gay Günter Baum, zakladateľ nemeckého združenia “Medzipriestor” (“Zwischenraum”) o svojej skúsenosti najskôr v ex-gay hnutí, neskôr v liberálnej gay-scéne:
“Vznikol vo mne obraz Boha, ktorý stavia na poslušnosti, disciplíne, sebapopretí a tvrdosti, ale nie na láskyplnom vzťahu, odovzdanosti, dôvere... Tento Boh ma chcel len ponížiť, zničiť, hoci som v konečnom dôsledku chcel iba jedno: Môcť sebe samému povedať Áno, na základe skúsenosti, že aj Boh mne hovorí bezpodmienečné Áno!
Sklamaný a presvedčený, že Boh má srdce len pre heterákov a homosexuáli sa mu hnusia, otočil som kresťanstvu chrbát a celkom som sa ponoril do gay-scény. Konečne sa otvoril raj, myslel som si. Čakala ma však trpká skúsenosť, že muži, ktorí sa tam pohybovali, tiež nestáli s otvorenou náručou a nevítali ma. Práve naopak, zažil som málo kultúry spolubytia, pri ktorej nás spoločné procesy a skúsenosti vzájomne spájajú a vytvárajú z nás porozumením naplnené, empatické spoločenstvo. Nie, najprv som videl, že sú pravdivé všetky varovania a predsudky veriacich voči gejom: Sú neschopní vytvárať vzťahy, majú v hlave len sex, chcú len brať a nedávať, atď. Dnes sa však pýtam sám seba: Kedy sme vlastne my gayovia mali v spoločnosti šancu rozvinúť kultúru spolubytia - ustavične zatracovaní, prenasledovaní, ignorovaní..?”
Aj preto založil gay-kresťanské združenie “Zwischenraum” pôsobiace v Nemecku a Švajčiarsku. Okrem neho v nemecky hovoriacich krajinách existujú aj ďaľšie kresťanské gay skupiny, združené v hnutí “Ökumenischen Arbeitsgruppe Homosexuelle und Kirche” . V Anglicku rozvíja svoje ex-ex-gay pôsobenie “Courage” Jeremyho Marksa, ako aj “Lesbian and Gay Christian Movement”, “Evangelical Fellowship for Lesbian and Gay Christians”, “Metropolitan Community Churches” (MCC), ”Quest”, “Inclusive Church”, “Changing Attitude” a iné. “David&Jonathan” a "Devenir Un en Christ" sú vo Francúzsku; v USA a Kanade pôsobí “Beyondexgay”, “Soulforce”, “Dignity”, “Integrity”, “Evangelicals Concerned”, “Accepting Evangelicals”, MCC, “Fortunate Families”, “Rainbow Community Church”, “National Association of Catholic Diocesan Lesbian and Gay Ministries”, “New Ways Ministry, “Gaycatholicforum” a ďaľšie gay-christian združenia, organizácie a gay-friendly cirkvi.
Práve v nich môže ex-ex-gay nájsť svoje miesto a svoju ďaľšiu cestu, rozvíjať svoju vieru a vzťah s Bohom a pritom neklamať sám seba i druhých, nepotláčať, neskrývať a nevytesňovať svoje homosexuálne založenie. Pravda, nie v každom štáte a nie každom meste je možnosť osobne sa stretávať s homosexuálnymi kresťanmi, mnohí musia ostávať osamelými bežcami odkázanými na komunikáciu cez internet, neraz iba so spriaznenými dušami so zahraničia.

Slovensko – ex-gay Radko a Valentín
U nás na Slovensku, tiež existujú isté kresťanské aktivity zamerané na ľudí s homosexuálnou orientáciou. Tri z nich svojimi postojmi a pôsobením zapadajú do charakteristiky ex-gay združení. Ide o Občianske združenie “Rieky” linku pomoci “Valentín” a aktivitu, ktorú vyvíja “brat Radko” .
Nezávislé združenie resp. fórum “Medzipriestor” naopak možno charakterizovať ako prvé slovenské ex-ex-gay združenie.

“Brat Radko” (http://www.egogay.szm.sk), vyvíja svoju aktivitu približne od roku 1997, momentálne hlavne v okolí Liptovského MIkuláša, prostredníctvom osobných kontaktov, sms správ, e-mailov a pod., bez nejakého formálneho organizovania či združovania sa. Na svojej web-stránke ale uvádza, že uvažuje o “zriadení ex-gay centier po celom Slovensku”. Ide o aktivitu homosexuálne orientovaného kresťana, ktorý, ako sám vraví, “sa oženil, aby nehrešil” . Aj svojich päť detí prezentuje ako dôkaz svojej heterosexuálnej výkonnosti a k nej sa usiluje priviesť aj iných homosexuálnych kresťanov. Heterosexuálne manželstvo je pre neho dôkazom “vítazstva nad homosexuálnou pascou života” ... a preto sa usiluje rovnakou cestou viesť k “vyslobodeniu” aj iných homosexuálov – to jest priviesť z nich čo najviac a čo najskôr k heterosexuálnemu zväzku... Ako riskantné je považovať manželstvo automaticky za “liečbu” homosexuality, netreba dodávať.
Tisíce homosexuálnych mužov vo svete žilo v manželstvách, mali ženy aj deti, a napriek úpornému úsiliu sa heterosexuálmi nestali. Naopak, ich chladné, napäté rozporuplné rodinné vzťahy, a napokon zranené a rozpadnuté rodiny spôsobili sklamanie a bolesť im aj ich blízkym. Aj keď v ojedinelom prípade také manželstvo vytrvá, ešte stále to nie je dôvod na zovšeobecnenie, ešte stále z toho nemožno vyvodiť, že pre každého homosexuála je partner opačného pohlavia cestou k heterosexualite a ku šťastiu. Hoci sa jednému človeku s homosexuálnou náklonnosťou aj podarí dosiahnuť “heterosexuálnu funkčnosť”, to ešte neznamená, že sa zmenila aj jeho vnútorná orientácia, ani to, že je šťastný a ani to, že rovnakou cestou má či môže ísť každý homosexuálne orientovaný.
Ostatne, pri pozornom čítaní Radkovej web-stránky nemožno nepostrehnúť ako jej obsah svedčí o nezrelosti, nevyváženosti a entuziastickom nerealizme svojho autora. A o nie celkom dokonalom šťastí, naplnení a pokoji v jeho rodine svedčia tí, čo ho osobne spoznali. Výstižne to zdokumentoval aj film režisérky Zuzany Piussi “Anjeli plačú” ., ktorý priniesol rozhovor s Radkom a vhľad do jeho rodiny. O niektorých veciach je vždy ľahšie nadšene rozprávať ako ich aj reálne žiť.

Video: Smutné skúsenosti manželiek “ex-gayov”




Linka pomoci “Valentín” (http://www.exarchat.rcc.sk/6valentin.htm), resp. jej zakladateľ brat Valentín pôsobí od roku 1999, pod záštitou Košického Gréckokatolíckeho biskupstva, predovšetkým na Východnom Slovensku a to hlavne listovým kontaktom. Svojou osobnosťou i pôsobením je brat Valentín takmer akoby protikladom brata Radka – neprejavuje až taký hlučný entuziazmus, nehlása až tak nekriticky “liečbu” a zmenu na heterosexualitu, nepropaguje manželstvo ako cestu z homosexuality, neinšpiruje sa západným ex-gay hnutím. Naopak, inšpiruje sa spiritualitou kresťanského Východu (až takmer s nedôverou v čokoľvek západné), byzantským mníšstvom (a extrémnou duchovnosťou tzv. púštnych otcov), a – zasväteným životom v celibáte. Keďže sám brat Valentín je duchovným východného obradu, hoci tak na verejnosti príliš nevystupuje, on sám, ako slobodný pred vysviackou, prijal na seba povolanie a záväzok celoživotného celibátu. Niet dôvodov pochybovať, že tak urobil dobrovolne a že je na tejto ním zvolenej duchovnej ceste šťastný a spokojný. Avšak, podobne ako brat Radko, svoju individuálnu skúsenosť akosi prenáša na druhých ako obecne platné pravidlo. Prezentuje totiž duchovný zasvätený život v celibáte ako všeobecne platnú cestu pre všetkých, ktorí sa na linku “Valentín” obrátia. Obvykle, ten, kto na linku napíše o svojej homosexualite, ako odpoveď dostane milý rukou písaný dopis s množstvom duchovných rád a náboženských poučiek a hlavne ako prílohu množstvo rôznych textov a obrázkov týkajúcich sa všeobecnej zbožnosti kresťanského Východu. A ak usmernenie ohľadom homosexuality, tak iba v smere duchovného života v tzv. čistote, čo v praxi znamená v celoživotnom celibáte. Možno pre človeka, ktorý dlhodobo žije samotu skrývania svojej homosexuality, zvlášť v izolácii slovenského vidieku, je zo začiatku písomný kontakt s niekým, kto vypočuje a povzbudí, vzácny. Čo ale ďalej, keď prejde prvotné očarenie a samota a homosexuálna orientácia naďalej trvá? Čo ďalej, keď celoživotný celibát musí byť aj podľa učenia Cirkvi vždy premysleným dobrovoľným rozhodnutím a Božím povolaním, ktoré jednoducho nie je automaticky dané iba homosexuálnou orientáciou? Čo ďalej, keď nie každý je schopný a nie každý je aj povolaný pre životný stav celibátu?

Občianske združenie “Rieky” začalo rozvíjať svoju činnosť od roku 1997, najskôr v Bratislave, neskôr aj v iných častiach Slovenska. V prvých rokoch svojho pôsobenia radikálne a nadšenecky zastávalo ex-gay pozíciu, teda vieru, že zmena homosexuála na heterosexuála je možná – prostredníctvom viery, modlitieb, podporných spoločenstiev, ex-gay programov a cestou reparatívnej terapie. V tomto duchu v rokoch 1997 a 1998 usporiadalo aj dve konferencie "Kresťanský pohľad na problém homosexuality" – za podpory Komisie pre otázky bioetiky Konferencie biskupov Slovenska.
S Konferenciou biskupov Slovenska združenie “Rieky” udržiava dôverný kontakt – zakladateľka a po mnohé roky predsedkyňa združenia bola dlhodobo aktívnou spolupracovníčkou Komisie pre otázky bioetiky KBS. V roku 1999 sa združeniu “Rieky” dokonca podarilo dosiahnuť, aby KBS vydala písomné “Vyjadrenie k problému homosexuality” . V ňom sa pod vplyvom “Riek” ocitla aj neoverená a nijakou referenciou nepodložená entuziastická ex-gay téza, že “homosexualitu je v mnohých prípadoch možné‚ úspešne ovplyvniť, resp. liečť, o čom existuje dostatok svedectiev a odborných dokladov...”
Podobne bol v úzkom osobnom kontakte s “Riekami aj bývalý minister zdravotníctva a poslanec parlamentu za KDH, psychiater MUDr. Alojz Rakús, ktorý bol tak tiež povzbudený k verejnému hlásaniu možností “liečby” homosexuality. V roku 2000 sa od prehlásení Dr. Rakúsa ostatní členovia Psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej komory dištancovali.
“Rieky” spočiatku úzko spolupracovali aj s “bratom Radkom” , ktorý niekoľko rokov bol ich členom a takmer akýmsi “maskotom”, ako živý “dôkaz”, že “zmena je možná”. Žiaľ, iba jeden jediný “dôkaz” za celú históriu “Riek” . A aj ten svedčí o prinútení sa k “heterosexuálnej funkčnosti”, nie však o skutočnej zmene vnútornej orientácie.

Fenomén “Rieky”
“Rieky” (http://rieky.forumer.com), vo svojom prvom období začali rozvíjať kontakty aj so zahraničnými ex-gay skupinami, osobitne s hnutím “EXODUS”, a neskôr aj s katolíckym združením “Courage”. Snažili sa získavať zahraničnú ex-gay literatúru a prekladať ju do slovenčiny a zúčastnili sa aj niekoľkých konferencií EXODUS v rámci Európy. Zabezpečovali telefonickú linku pomoci a týždenné stretávania so svojimi “klientami”. Samozrejme, tých viedli v duchu neotrasiteľnej viery v “zmenu” homosexuálov k heterosexualite.
Svojimi radikálnymi ex-gay postojmi “Rieky” postupne získali veľmi negatívne meno v slovenskej gay-komunite. Hlásanie “zmena je možná” a šírenie jednostranného presvedčenia o psychosociálnom vývine homosexuality totiž vyvoláva predstavu, že homosexualitu si ľudia volia a keby chceli, môžu nebyť homosexuálni. Z toho pochopiteľný odpor a nedôvera gay komunity, pre ktorú sa pojem “Rieky” stal opodstatneným predmetom hnevlivých a satirických článkov. Žiaľ, “Rieky” tak svojím pôsobením dosiahli presný opak toho, čomu sa pôvodne chceli venovať, teda pomoci a priateľskej komunikácii s homosexuálmi...

Ak berieme vážne biblické učenie o tom, že “strom sa pozná po ovocí”, potom dané ovocie nevydalo svedectvo o celkom zdravom strome. Akosi to potvrdil aj ďaľší vývin. Homosexuálni ľudia združení okolo “Riek” v dlhodobých diskusiách s vedením “Riek” navrhovali rozpustenie združenia a spoločné utvorenie novej skupiny s novým menom a “čistým štítom” – keďže už naďalej nemohli súhlasiť s pretrvávajúcim ex-gay postojom a hlásaním “liečby” homosexuality. Vedenie “Riek” však odmietlo zrieknuť sa ex-gay prístupu a vôbec akúkoľvek sebareflexiu a revíziu svojich postojov. Preto v roku 2003 homosexuálne osoby združené okolo “Riek” vytvorili nové spoločenstvo “Medzipriestor”.
Postupne ostali z členov “Riek” iba jeho vedúci, teda celkovo dvaja heterosexuálni ľudia. Tí sa od ex-gay minulosti “Riek” a ideológie “zmeny” homosexuálov doteraz nikdy nedištancovali. Tak ako sa nevyjadrili otvorene ani o tom, čo ich vlastne ako heterosexuálov k takej “horlivej službe” homosexuálom vedie? Žeby to bola skôr kompenzácia a únik od vlastnej hlbokej frustrácie zo svojho nenaplneného emocionálneho života, ktorý sa vyvinul akosi neúspešne nedobrovoľne na život bez partnerov? Služba druhým, za ktorou je kompenzácia vlastných nevyriešených problémov nie je ojedinelá, ovšem nikdy nedokáže byť plne autentická a plodná...

Združenie “Rieky” v tom období vlastne takmer prestalo existovať. Zanikli jeho týždenné stretnutia, zanikla linka dôvery, zanikla web-stránka, zanikli kontakty so zahraničnými ex-gay skupinami, zaniklo ex-gay nadšenie. Existenciu “Riek” zachránilo iba naviazanie na Linku “Valentín” . Brat Valentín začal od roku 2001 organizovať raz do roka niekoľkodňové duchovné cvičenia pre homosexuálne orientovaných ľudí. K tejto aktivite sa postupne pridali aj “Rieky” . Spoločne usporadúvajú duchovné cvičenia, od roku 2006 dva razy do roka, na rôznych miestach Slovenska, zväčša takmer “utajene”, len pre úzky okruh verných záujemcov.
Zaiste, “Rieky” majú aj svojich priaznivcov a sympatizantov. Ale opäť sa môžeme pýtať čo ďalej, keď aj u nich prejde prvotné očarenie a samota a homosexuálna orientácia naďalej trvá? Čo ďalej, keď skončí tých pár dní spoločnej rekreácie na duchovných cvičeniach a príde každodenný zápas s osamelosťou a svojou inakosťou? Čo ďalej, keď prejdú tretie, štvrté, piate a ďaľšie duchovné cvičenia a situácia homosexuálneho kresťana v dennom živote, v spoločnosti a hlavne v Cirkvi ostáva naďalej rovnako osamelá, bolestná a nejasná?

“Rieky” možno poučené svojou minulosťou, možno preto, že na to nemajú až taký priestor už tak nadšene nepropagujú “liečbu” homosexuality. Keďže sa ale od svojej ex-gay ideológie ani nikdy nedištancovali, je možné predpokladať, že naďalej tvorí základ ich predstavy o “pomoci” homosexuálom. Ovocie tejto “pomoci” je však značne rozporuplné.
Osobne som hovorila s človekom, ktorý na konferencii združenia “Rieky” v roku 1998 verejne svedčil o svojom “vyslobodení” z homosexuality. O nejaký čas neskôr strávil niekoľko rokov vo väzení pre sexuálne obťažovanie mladistvých. Dnes už dlhodobo žije v jednej domácnosti so svojím partnerom. Osobne poznám osobu, ktorú sa pani “terapeutka” (bez praxe, licencie a supervízie) zo združenia “Rieky” ponúkla sprevádzať na ceste z homosexuality. Dnes daná osoba navštevuje skutočne odborného psychoterapeuta, u ktorého sa lieči z onej neúspešnej pseudo-terapie. Osobne som sa stretla s ľuďmi, ktorí pravidelne chodili na stretnutia združenia “Rieky” s vierou, že sa naplnia vízie zodpovedných z “Riek” o “vyliečení a vyslobodení” z homosexuality. Dnes sa tí ľudia skôr musia dostať z hlbokého sklamania a beznádeje, do akej ich nerealistický neodborný lacný entuziasmus a sľuby “Riek” priviedli...

V súčasnosti je oficiálnou verziou postoja združenia “Rieky” hlavne asi pozícia v duchu postoja brata Valentína – keďže viesť homosexuálov k zmene na heterosexuálov sa neosvedčilo, treba ich priviesť aspoň k životu v celoživotnom, i keď nezvolenom a nedobrovolnom celibáte, označovanom ako “čistota”. Ostatne, taký je postoj Katolíckej cirkvi a taká teda musí byť aj pozícia “Riek” , keďže aj s “Valentínom” sú nielen pod záštitou KBS, ale aj KBS sa odvoláva na “Rieky” a “Valentín” , keď má vydať počet o svojej pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby.
Učenie Cirkvi o homosexualite síce netvorí nemennú dogmu vyhlásenú pápežom "Ex Cathedra". Ani “Rieky” , ani “Valentín” sa však o nejaký teologický dialóg, uvažovanie, pýtanie sa a rozvíjanie kresťanského pohľadu na homosexualitu nijako nepokúšajú. I keď by bolo asi správnejšie načúvať ľuďom a podľa toho pomáhať formulovať teoretické uzávery, než bez otázok a hľadania prijímať teoretické tézy a do nich sa snažiť napasovať životy ľudí...

Nie div, že hľadajúci ľudia nedostávajú konkrétne odpovede, ako žiť šťastný naplnený život ako homosexuálni kresťania. ?ahšie je ostať pri všeobecných hmlistých vyjadreniach, aké možno nájsť na, inak už dlhodobo neživom, web-fóre združenia “Rieky” a linky “Valentín”: “Neexistuje homosexuálna osoba sama od seba. Existujú iba tí, ktorí potrebujú pomoc, uzdravenie z dôvodu nedostatku skutočnej lásky, či hlbokého sklamania z odmietnutia, prežitých hrôz a úzkostí, nesprávneho druhu sebalásky a všetkého, čo z toho vyplýva... Prijať ich a byť otvorený pre nich, s nimi zdieľať všetko, čo život prináša – to je prvý a veľmi dôležitý krok, potrebný pre ľudí zranených srdcom. Nezištne podaná ruka a chápavé srdce znamená veľa a isto vedie k pokoju duše a riešeniu. Na tejto ceste sa ich snaží sprevádzať Linka Valentín a Občianske združenie Rieky. Ich úlohou je nájsť cestu k hľadajúcim a spoločne viesť k pravde.” “Viesť k pravde a riešeniu”, rozumej viesť k tomu, čo o homosexualite hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi, a čo rozvíjajú ďaľšie cirkvené dokumenty.

Nepohodlné otázky
Katechizmus Katolíckej cirkvi venuje otázke homosexuality krátku stať, nazvanú “Čistota a homosexualita” . Hoci na malom priestore, predsa prezentuje podstatu učenia Cirkvi o homosexualite.
V bode 2357 okrem iného hovorí: “Psychický vznik homosexuality ostáva z veľkej časti nevysvetlený.” Aj Katolícka cirkev teda uznáva, že hľadanie príčiny homosexuality nie je uzatvorené, že bádanie vedy o možných vrodených biologických ako aj získaných psychosociálnych koreňoch homosexuálnej orientácie nie je ukončené. Že vlastne nemáme odpoveď na otázku, ako vzniká homosexualita. Ako ale potom môžeme mať také jasné a jednoznačné odpovede na to, ako amorálna je už samotná homosexuálna nedobrovoľná orientácia? Čo ak je naozaj homosexualita daná prenatálne, čo ak je daná úplne biologicky, hormonálne či geneticky? Čo ak je ako vnútorná orientácia daná presne tak od narodenia ako je daná napr. ľavorukosť? Ako o nej možno potom hovoriť ako o nemorálnej “nezriadenosti”, ak za ňou nie je vedomá a slobodná voľba? A ako možno určovať spôsob života homosexuálnej osoby, ak nevieme, čo určilo, že je daná osoba homosexuálna?

Práve v bode 2358 sa homosexuálna orientácia označuje ako “objektívne nezriadená náklonnosť” . Pritom sa nepoužíva výraz homosexuálna orientácia, ale “homosexuálny sklon”. V prípade heterosexuality však nikdy nehovoríme o “heterosexuálnom sklone”, “heterosexuálnej náklonnosti” ale o orientácii, pretože ide o omnoho viac než iba o istú tendenciu či príťažlivosť. Práve tak aj pri homosexuálnej orientácii ide o viac než iba o jeden zo sklonov osobnosti. Ide o podstatné bytostné usporiadanie, konštitúciu, identitu celej osoby, o jej základnú psychologickú štruktúru, ktorá sa netýka len sexuality, ale celej osobnosti. Nemožno chápať osobu a jej sexuálnu orientáciu ako dve od seba oddeliteľné nezávislé zložky, lebo tvoria štrukturálnu jednotu. Označenie homosexuálnej orientácie ako “objektívne nezriadenej” sa automaticky prenáša na celú homosexuálnu osobu.
Nejde tu ale potom o veľmi odvážne, negatívne a necitlivé posolstvo adresované homosexuálnemu človeku? Nie je tak homosexuálna osoba uzatváraná do ponižujúcej negatívnej charakteristiky, ktorá popiera jej osobnú slobodu a dôstojnosť? A nejde tu o určitý rozpor v tom, že za “nezriadené” označíme to, o čom zároveň priznávame, že nevieme vysvetliť, čím a ako je spôsobené?

Napokon v bode 2359 Katechizmus ako riešenie pre homosexuálneho kresťana prezentuje tézu: “Homosexuálne osoby sú povolané k čistote” . Pojem “čistota” tu ale v praxi znamená celoživotný celibát, teda život bez partnerského vzťahu, nielen bez sexuálnej aktivity, ale aj bez emocionálnych zväzkov, bez citového spoločenstva, bez blízkej osoby na ceste životom, v samote a v zrieknutí sa naplnenia základných potrieb vytvárania spoločného domova vo vernom a dôvernom spojení s druhým človekom. Podrobne som o čistote, celibáte a osobnom povolaní už hovorila v článku “Kam s homosexuálnymi kresťanmi... alebo ...rovnaké povolanie k čistote neexistuje” na inom mieste (Viď. /view.php?cisloclanku=2004120001). Tu môžem iba inými slovami opakovať rovnaké otázky.
Povolanie k celibátu je podľa učenia Cirkvi osobitné povolanie, poslanie a rozhodnutie niektorých osôb. Ani podľa učenia Cirkvi nie je homosexuálny stav automaticky totožný s tým, čo nazývame Božím osobným povolaním k celibátu. Avšak práve k životu v celoživotnom celibáte učenie Cirkvi homosexuálnu osobu odkazuje... K životu v nepripravenom, nedobrovoľnom, nezvolenom, nevyvolenom a nepovolanom trvalom celibáte od narodenia až po smrť. Cirkevné učenie ale tiež hovorí, že rozhodnutie a prijatie záväzku celibátu musí byť vždy slobodné a dobrovoľné, bez podliehania prinúteniu. Kódex kánonického práva, v kánone číslo 654, o platnom sľube čistoty to jest záväzku celibátu vraví, že musí byť “zložený bez násilia a veľkého strachu” . V kánone číslo 1036 sa v súvislosti s prevzatím záväzku celibátu hovorí, že musí byť prijatý “spontánne a z vlastnej slobodnej vôle” . Zaiste, aj medzi homosexuálnymi osobami sa nájdu osoby autenticky povolané k celibátu, pre ktoré je celibát cestou osobného rozvoja a naplnením životného poslania. To sa však netýka všetkých homosexuálnych osôb.
Ako je ale možné, že to isté učenie Cirkvi na jednej strane núti homosexuálne osoby bez možnosti slobodnej voľby k celoživotnému celibátu a na druhej strane ako hlavnú podmienku celibátu dáva slobodné rozhodnutie a dobrovoľnosť? Ako možno homosexuálne osoby k prijatiu záväzku celibátu viesť cestou, ktorou sú vlastne kánonické prekážky záväzku celibátu, teda cez neslobodnosť, prinútenie, až strach? Ako vôbec môže učenie Cirkvi plošne a všeobecne rozhodnúť o životnom stave a ceste celej celej veľkej skupiny ľudí, ak podľa učenia Cirkvi životný stav a cesta človeka má byť individuálnou voľbou založenou na pozornom rozlíšení osobného povolania a špecifických dispozícií jednotlivca?


Video: Prešiel som ex-gay hnutím




Medzipriestor
Množstvo paradoxných otázok, príliš málo odpovedí. A v spoločenstve veriacich akosi málo priestoru klásť otázky, pýtať sa, hľadať. Až odpor k otázkam, nedôvera k pýtaniu sa, až neúcta k hľadaniu. Ale aj o tom má byť kresťanstvo – o hľadaní s hľadajúcimi a o pýtaní sa s pýtajúcimi sa... Aj preto vzniklo nezávislé združenie “Medzipriestor” (http://www.gaychristians.sk). Pôsobí v slovenskej verejnosti od roku 2004, nenápadne, ako skupinka priateľov, ktorí prešli svojou osobnou ex-gay cestou, teda aj mnohoročnou snahou nebyť homosexuálni. Slepá ulička do akej sa vnútorne dostali ich priviedla do ex-ex-gay pozície. Ich ďaľšou inšpiráciou bola cesta Guntera Bauma a jeho združenie “Zwischenraum” . Zúčastnili sa niekoľkých konferencií “Zwischenraumu” v Nemecku, ako aj každoročných konferencií “Európskeho fóra gayských a lesbických kresťanských spoločenstiev” – “European Forum of Lesbian & Gay Christian Groups” , organizovaných vždy v inej krajine Európy. Postupne budujú svoju vlastnú “knižnicu” zahraničnej gay-kresťanskej literatúry, ako aj kontakty s rôznymi podobnými zahraničnými združeniami z nemeckej, frankofónnej a anglofónnej jazykovej oblasti. Vytvorili a snažia sa pravidelne obnovovať svoju web-stránku a udržovať e-mail kontakty s tými, ktorí majú záujem o komunkáciu. Problematickejšie sa realizovali spoločné stretnutia, keď sa ukázalo že dve hodinky v týždni jednoducho nepokryjú záujmy všetkých príchodiacich s rôznymi očakávaniami – od tichého modlitebného biblického spoločenstva, cez teologické a filozofické uvažovanie, až po búrlivé debaty na spoločenské témy. Tak sa postupne prešlo k neštrukturovaným sporadickým osobným stretnutiam podľa aktuálnych potrieb.

“Medzipriestor” na svojej web-stránke uvádza: “Prijímame medzi seba ľudí homosexuálnych, bisexuálnych aj transsexuálnych. Takých, ktorí žijú v partnerských vzťahoch, takých, ktorí po nich zatiaľ iba túžia, ale aj takých, ktorí sa rozhodli žiť svoj kresťanský život bez partnerstva v sexuálnej zdržanlivosti, ako aj tých, ktorí svoju cestu ešte len hľadajú.” Ide teda o priestor prijatia gay-kresťanov bez podmienok vzhľadom na ich stav či smerovanie, priestor aký “Valentín” a “Rieky” nemôžu utvoriť jednoducho už pre svoju spätosť a zastrešenie Katolíckou cirkvou. Cirkevný dokument vydaný kardinálom Ratzingerom v roku 1986 “Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby” totiž jednoznačne vraví: “Do žiadneho autentického pastoračného programu nemožno zapojiť organizácie, v ktorých sa spolčujú homosexuálne osoby bez toho, aby sa jasne povedalo, že homosexuálne aktivity sú nemorálne...” I keď čo sa presne myslí pod pojmom “homosexuálne aktivity” už nie je upresnené, podmienka prijatia homosexuálnych osôb je jasná: “Nevhodným” homosexuálnym osobám “jasne povedať” o ich nemorálnosti...
Tak sa aj stalo, že osoby z Medzipriestoru boli opakovane odmietnuté, keď prejavili záujem o účasť na duchovných cvičeniach združení “Rieky” a “Valentín” ... Ako neautenticky, až výsmešne potom pôsobia vyjadrenia prezentujúce “Rieky” a “Valentín” na ich web-stránke ako “sprostredkujúce “prijatie” homosexuálne cítiacich v Cirkvi”: “Každý človek pochádza od Boha a smeruje k nemu. Ježiš je tu pre všetkých! (...) Kristus zomrel za každého človeka a chce svoje radostné posolstvo adresovať každému, teda aj ľuďom s homosexuálnym cítením. Aj im patrí Evanjelium!” Atď. atď.

Aj preto “Medzipriestor” nie je zastrešený nijakou cirkvou. Snaží sa stáť “medzi” cirkvami, kresťanskými spoločenstvami a gay-komunitou a vytvárať priestor prijatia homosexuálne cítiacich – bez podmienok. Priestor na dialóg, uvažovanie, hľadanie, pýtanie sa. Bez strachu a bez cenzúry. Bez vopred vykonštruovaných demagogických odpovedí. Bez snahy zastávať iba “svoju pravdu”. Bez prázdnych hesiel a planých sľubov o nájdení jednoznačných odpovedí a “riešení”.
A hlavne priestor pre ľudí a ich príbehy v zmysle úslovia: “Contra factum non valet argumentum” – “Proti faktom niet argumentov” . Možno odporovať názorom, možno protirečiť teóriám, možno nesúhlasiť s postojmi. Životné príbehy ľudí sú však fakty, nie diskutabilné idey. A také sú aj príbehy ľudí sklamaných a zranených ex-gay skúsenosťou. Nejde o ich vymyslený názor či presvedčenie, ale o ich životný príbeh, ktorému možno len načúvať.

Nový smer
“Napriek riziku, že nás nepochopia alebo že nás prehlásia za heretikov, chceme načúvať tým, ktorí vidia veci z inej perspektívy, chceme sa angažovať pre nich a aj pre nich chceme byť Kristovou prítomnosťou. (...) Chceme sa priateliť aj s tými, z ktorých sú predstavitelia cirkvi takí nervózni (a úprimne povedané aj my chceme byť ľuďmi, z ktorých sú predstavitelia cirkvi nervózni) – lebo vieme, že takto pôsobil a takým človekom bol aj Ježiš. Veľmi si želám, aby sme prispeli k vytvoreniu takej spoločenskej klímy, v ktorej každý, kto hľadá, pýta sa, zápasí či aj súhlasí s alternatívnou sexuálnou identitou, bude môcť zažiť prítomnosť Ježiša Krista. (...) Mojou víziou je, aby každý gay a lesbička stretli Krista cez priateľstvo s Kristovými učeníkmi...” (http://www.exgaywatch.com/wp/2008/02/wendy-gritter- of-exodus-member-ministry-new-direction).
Takto sa vo februári 2008 vyjadrila Wendy Gritter z EXODUSU, predsedníčka ex-gay združenia “New Direction ministries” z Kanady pre ex-ex-gay web-fórum “Exgaywatch” . Hoci misiou “Exgaywatch” je monitorovať aktivitu a varovať pred činnosťou EXODUSU a vôbec negatívnou ex-gay snahou, predsa požiadali Wendy Gritter o rozhovor a rozsiahlu diskusiu s čitateľmi.

Gritter totiž ako jedna z hlavných prednášajúcich na Konferencii vedúcich EXODUSU – Exodus Leadership Conference v januári 2008, na Floride v USA, predniesla priam prelomový príspevok pod názvom “Nový smer pre EXODUS” – “New direction for EXODUS.” Príspevok, po ktorom ostalo akési ticho v ex-gay hnutí, ktorý však vyvolal veľmi pozitívne ohlasy u ľudí ex-gay hnutím zranených a sklamaných. Išlo o jemne prezentovanú, ale neúprosnú kritiku do vlastných radov, úprimnú sebareflexiu a pozvanie k načúvaniu ex-ex-gay realite a k následnej zmene postojov ex-gay hnutia. V úvode sa Gritter dokonca s úsmevom vyjadrila, že Alan Chambers, prezident EXODUS North America, po vypočutí jej príspevku, ju možno z EXODUSU vyhodí...
“Nemali by sme na skúsenosti tých, ktorí svoje príbehy zverejnili na web-stránke ‘Beyond Ex-gay’ hľadieť povznesene, poh?davo či povýšenecky. Tým by sme mohli subtílne vyvolávať dojem, že ex-ex-gay sa iba dosť neusiloval, nenamáhal sa dostatočne, zato my áno. (...) Mali by sme sa zamyslieť, ako sa môžeme rozumne rozprávať s tými, ktorí došli k inému teologickému chápaniu. Čo by sa stalo, keby sme prestali vnímať cirkev, ktorá prijíma homosexuálov, ako svojho nepriateľa? Myslím, že by sme sa mali zrieknuť svojho defenzívneho postoja, ktorý nás zameriava na to, ‘proti čomu’ stojíme a nie na to, ‘za čo’ sme. (...)
Nemali by sme obnovovať chyby, ktoré poznáme z kresťanských dejín, nemali by sme viesť ‘krížové výpravy’... A ak ich vedieme, mali by sme byť len radi, ak sa nám nedarí – sme tak len odkazovaní k svojmu skutočnému poslaniu... “ (Keynote address by Wendy Gritter, mp3 file, http://wthrockmorton.com/?p=799).

O slogane “Zmena je možná” sa dokonca vyjadrila, že by sa ho EXODUS mal zrieknuť, i keď by to bolo ako “obetovať posvätnú kravu”...
“Heslo ‘Zmena je možná’ je pre mnohých veľmi dôležité, ale v skutočnosti vyvoláva neporozumenie, pomýlené chápanie, nepriateľstvo a odvádza naše sústredenie od toho, čo je naším podstatným poslaním. Spoločnosť tak vidí iba to, že nám ide o reorientáciu. A tým si sami pílime konár pod sebou...
Musíme ďalej s pokorou a transparentnosťou čeliť presvedčeniu, že sme o ‘zmene’ nehovorili pravdu...”
Niektorí z ex-ex-gay hnutia vravia, že ide iba o zmenu rétoriky. Predsa je ale zaujímavé počuť zo strany ex-gay hnutia iné, než doterajšie bojovné či simplistické frázy.

“Nestačí kričať do sveta morálne heslá, je potrebné svetu prinášať ‘Boží šalom’. (...) Legalizmus a moralizmus sa akosi stali obvyklou odpoveďou na postmodernú kultúru. Nestačí však zdôrazňovať tradíciu s postojom nepriateľským súčasnej kultúre a usilovať sa ju zmeniť agresiou. Musíme načúvať rôznym odlišným postojom. (...)
Nesmieme hneď odpisovať toho, kto nezapadá do našich schém, ako heretika. Kristovo telo má mnoho rôznych údov. (...)
Musíme vedome pracovať na tom, aby sa odstránilo zmýšľanie ‘my verzus oni’. Jednoducho neexistuje nijaké ‘my verzus oni’. Je iba jeden ľud – ‘my’ spoločne všetci – pri päte kríža. Nevytvárajme nepriateľskú polarizáciu: Cirkev ako nepriateľ proti gay-komunite, ex-gay skupiny ako nepriateľ proti pro-gay cirkvám. (...)
V biblickom príbehu o Samaritánovi, kňaz a zákonník obišli zraneného cudzinca a nepomohli mu. Prečo? Ich náboženský zákon im to nedovoloval, nemohli sa dotýkať ‘nečistého’ tela m?tveho či umierajúceho... Možno aj cítili milosrdenstvo, možno aj chceli tomu človeku pomôcť. Oni však jednoducho dodržali zákon... a nedotkli sa ho... Samaritán sa prosto nedržal zákona...
Ježiš nezdôrazňuje, že Samaritán bol milosrdný. Ježiš poukazuje na postoj, podľa ktorého bol Samaritán nepriateľom veriacich. A Ježiš odstraňuje nepriateľstvo...
Nemyslím si, že udržovanie nepriateľstva je Ježišovou cestou. Myslím, že jeho cestou je láska k nepriateľom... Ako to uvedieme do praxe? Ako budeme rozvíjať autentické priateľstvo s tými, ktorí došli k inému teologickému pohľadu a inému porozumeniu sexuálnej etiky?” (Keynote address by Wendy Gritter, mp3 file, http://wthrockmorton.com/?p=799).


Video: Alan Chambers, “Exodus” a Peterson Toscano, “Beyondexgay”, 1.




Video: Alan Chambers, “Exodus” a Peterson Toscano, “Beyondexgay”, 2.




“Gay konšpirácia”
Je pravdou, že nejakú všeobecnú skorú zmenu v postojoch a praktikách všetkých ex-gay združení nemožno veľmi očakávať. Už aj z toho dôvodu, že ich finančné prežitie závisí od darcov, ktorí pochádzajú z vplyvných pravicových kruhov. A tí majú záujem podporovať združenia, ktoré im napomáhajú udržovať ich anti-gay agendu. Zmierniť postoje pre ex-gay hnutie znamená síce priblížiť sa viac gay-komunite, no zároveň aj stratiť podporu mocných. Je to dosť smutné, ak nie až znechucujúce. Hovorí o tom otvorene samotná Wendy Gritter:
“V našom združení musíme aj platiť účty, mať na mzdu pre zamestnancov... Každý deň vnímam tieto finančné nároky. A úprimne povedané, niet darcov, ktorí by stáli v rade, aby mohli podporiť umiernenejšie, nie polarizujúce združenie. Iné to už je pri združeniach, ktoré ‘mávajú zástavami za pravdu’ či bojujú proti tej hroznej ‘gay konšpirácii’... Nuž, buďme úprimní a neskrývajme to. Ide o fakt, ktorému ako neziskové organizácie prosto čelíme.

Šírenie strachu z tzv. svetovej “gay konšpirácie“ (viď napr. http://www.gayconspiracy.co.uk), u nás na Slovensku opísané ako “gay kauza“ (viď napr. Homosexuálna kauza v zápase o kultúru a slobodu, Palko Vladimír, Impulz revue 1/2005,•http://www.impulzrevue.sk/article.php?3) využívajú isté politické, zväčša pravicové kresťanské kruhy na podporu svojej agendy a získanie voličských sympatií na základe prebúdzania homofóbie v spoločnosti. Ideu, resp. mýtus o “gay konšpirácii“ udržujú priamo i nepriamo nielen politici, ale aj náboženskí predstavitelia, exrémistické organizácie, kresťanské spoločenstvá a rôzni anti-gay aktivisti. Sú jej venované celé knihy, dokumentárne filmy, diskusie, kázne, prednášky, články. Jej podkladom je viera v konšpiratívne nebezpečné a záludné, proti svetovému mieru zamerané prepojenie gay-aktivizmu a ľavicovej politiky, gay-komunity a mediálnych prostriedkov a finančnej moci vo svete.
Práve tak by ale bolo možné prezentovať aj “ex-gay kauzu“. Prepojenie ex-gay hnutí a pravicových politických strán a organizácií, financovanie ex-gay združení a ex-gay viac demagogických než “výskumných“ inštitúcií (National Association for Research and Therapy of Homosexuality, The Institute for the Study of Sexual Identity) kresťanskými politikmi, spolupráca ex-gay predstaviteľov a kresťanskej pravice v politickom lobbingu, ich vzájomné prepojenie v mediálnom pôsobení a vôbec v tlaku na verejnú mienku. A samozrejme následná závislosť ex gay združení od finančnej podpory z politických kruhov tzv. náboženskej pravice.

Aj preto Gritter zároveň vyzýva EXODUS, aby sa nenechával ovplyvňovať politikou a nebál sa nového prístupu aj za cenu straty finančných istôt:
„Naše združenie to stálo nemálo, keď sme sa rozhodli, že zotrváme pevne v službe ľuďom a nie politickej agende. Odmietli sme nejednu príležitosť, pri ktorej sme mohli získať veľmi ochotných darcov... Aj my sme mohli s kresťanskou lobby stáť pred parlamentom, keď zúrila debata o gay manželstvách. Ale odmietli sme to. Stratili sme tak pravdepodobne možnosť získať tisíce dolárov od nových darcov...Získali sme však pokoj z vernosti poslaniu, ktoré vnímame ako Božie.“ (http://wthrockmorton.com/2008/02/05/new-direction-for-exodus)
Potvrdiť by to mohol aj Jeremy Marks a jeho anglické združenie Courage. Ako sa stávali kritickejší k reparatívnej terapii a k heslu “Zmena je možná“ , hoci ešte stále na ex-gay pozícii, postupne začali pociťovať úbytok finančnej podpory. Keď celkom prešli na ex-ex-gay stranu, v roku 2001 boli vylúčení z EXODUSU a takmer úplne stratili darcov pre svoje združenie... (Really Gay Really Christian, Jeremy Marks, http://www.courage.org.uk/articles/article.asp?id=77)

Viac proti pýche než o homosexualite
Vo svojom príspevku pre ex-ex-gay web-fórum “Exgaywatch” Wendy Gritter ako zástupca ex-gay združení vyjadrila hlbokú ľútosť nad tým, že toľkí ľudia boli zranení prostredníctvom ex-gay aktivity. Ospravedlnila sa za nedostatok načúvania, necitlivosť, povýšeneckosť a predsudky, ktorými ľudia z ex-gay hnutia zranili tých, čo s nimi nezdieľajú rovnakú vieru a pozíciu. Jej vyjadrenie ľútosti je síce len hlasom jedného človeka, a nie oficiálne prehlásenie v mene EXODUSU, pre EXODUS je však výzvou a otázkou zároveň.
“Prečo tak rýchlo reagujeme voči námietke, že cirkev je aspoň čiastočne zodpovedná za šírenie presvedčenia, že homosexuál je... ‘zvrátený, úchylný, nehodný existencie’...? Možno sa to až tak priamo nehovorí z kazateľnice..., ale ak o ‘tých zlých homosexuáloch’ pravidelne počúvame... je potom ľahké ich vnímať skreslene, akoby ani neboli ľudia. Nemôžeme mať oboje: aj chcieť, aby cirkev mala celospoločenský vplyv, aj odmietať, že cirkev ovplyvňuje spoločenské postoje – v tomto prípade však negatívne... Netvárme sa, že cirkev nenesie nijakú zodpovednosť za nepriateľský postoj k homosexuálom. (...)
Pravdou je, že konzervatívni kresťania sa boja homosexuálnych ľudí, vôbec nevedia, ako k nim pristupovať. Prinajmenšom si ich držia ďaleko od tela. Úprimne si myslím, že v tomto sa potrebujeme ‘zobudiť’. (...)
Ak tvrdíme, že gayovia sú ‘koreňom problémov spoločnosti’, bez toho, aby sme ich osobne poznali... Nuž, je mnoho gayov a lesbických žien, ktorí vedú pokojný život a podieľajú sa na rozvoji spoločnosti... Som zhrozená z toho, aké dôsledky môže mať také hádzanie do jedného vreca a zovšeobecnené uzávery o celej veľkej skupine ľudí.“

“Počula som už rôzne argumenty o tom, že kresťania vlastne nie sú homofóbni – lebo vraj ich strach z homosexuálnych ľudí nie je iracionálny... Podobné hry so slovíčkami jednoducho nič nezmenia na skutočnosti, že mnohí konzervatívni kresťania odpisujú celú skupinu ľudí pre svoje predsudky o ich hodnotách a ich správaní. A na druhej strane – veselo si ideme svojou cestou ospravedlňujúc svoje nekresťanské správanie k homosexuálom...
Ak si vôbec máme zaslúžiť právo prinášať evanjelium gayom a lesbickým ženám (tým, čo ešte nepoznajú Pána), bude si to vyžadovať, aby sme ich spoznali, vytvorili s nimi priateľstvo, vzťah, a aby sme načúvali ich príbehu a ich ceste, aby sme sa s nimi delili o svoje srdce. (...)
V Ježišovi vidíme niekoho, kto sa vydal pre svet. Sme povolaní nasledovať ho. Keď sa dívam na prostredie vôkol nás – stále viac post-kresťanské – jednoducho si myslím, že ako Ježišovi nasledovníci musíme byť odvážnejší vo vytváraní vzťahov s tými, čo sú prehlásení za ‘hriešnikov’. Ostatne, zdá sa mi, že práve to robil Ježiš.
Dúfam len, že nájdem dosť pokory, aby som načúvala a učila sa od mojich kresťanských bratov gayov. Zdá sa mi totiž, že Písmo hovorí omnoho viac proti pýche než o homosexualite...” (http://wthrockmorton.com/2008/02/05/new-direction-for-exodus)

Po desaťročiach akýsi nový smer v ex-gay hnutí. Tak to naznačujú aspoň niektorí, čo sa učia načúvať ex-ex-gay skúsenosti, ktorej hlas za posledné roky už nemožno prehliadnuť. Aspoň v niektorých ex-gay združeniach v Európe, v Kanade, menej už v USA, a kto vie kedy a ako na Slovensku... Od militantnosti k zmiereniu, od entuziastických hesiel k realizmu, od reorientácie k reevaluácii. Namiesto hlásania sloganov načúvať a premýšľať. A ak treba, vrátiť sa zo slepej uličky a povedať nahlas: “Prepáčte, mýlil som sa, viedol som vás nesprávnym smerom...” K tomu asi treba ešte veľa času. A veľa pokory. A ochoty učiť sa, ako nerobiť chyby. Alebo jednoducho povedané – ako nebyť hlúpymi...