Reakcie na články Ex-ex-gay hnutie alebo ako (ne)byť hlúpymi
Vážení predstavitelia Linky Valentín a Občianskeho združenia Rieky
Milý brat prot. Valentín Lucák, duchovný východného obradu, vedúci Linky Valentín
Milý brat Pavol Petrík predseda Občianskeho združenia Rieky
Týmto si dovoľujem odpovedať na Váš doporučený list z 21.5.2008, ktorý ste mi zaslali ako reakciu na text Ex-ex-gay hnutie alebo ako (ne)byť hlúpymi.
V prvom rade Vám ďakujem za Váš ohlas a záujem o uvedený článok. Škoda, že ste svoju reakciu nezaslali v elektronickej forme, mohli sme ju celú a necenzurovanú sprístupniť na našej stránke http://www.gaychristians.sk. Prípadne ste mohli priamo reagovať umiestnením svojho textu medzi komentáre k uvedeným článkom na našej web stránke. Takto môžeme priblížiť čitateľom Vašu reakciu len fotokópiou Vášho listu, jej čitateľnosť však nemusí byť zaručená. Stále však máte možnosť zaslať svoj ohlas v elektronickej forme, a my ho radi celý a necenzurovaný sprístupnime na našej web stránke v rámci otvoreného dialógu a úprimnej diskusie.
 Klikni pre zväčšenie |
 Klikni pre zväčšenie |
 Klikni pre zväčšenie |
Vo svojej odpovedi na Váš list si dovolím Vám obom tykať, keďže sme mali už dávnejšie a dlhodobejšie tú česť sa poznať a opakovane osobne komunikovať v priateľskom ovzduší a potykať si. Bolo by dosť smiešne teraz sa hrať na oficiality a prechádzať na formálnu komunikáciu vykaním. A tiež si dovolím viac oslovovať Teba, milý brat Valentín, keďže list si vlastne písal Ty sám a Palko k nemu iba pripojil svoj podpis a podal ho na poštu.
Píšeš, milý brat Valentín: “...z Vášho článku p. Ščepková vyplýva, že nemáte dobrú vôľu...”
Dosť zvláštny súd, ktorý, prináleží iba Bohu samému, len On môže skutočne vedieť, kto má či nemá v h?bke svojho srdca dobrú vôľu. Dosť odvážny súd, ktorý namiesto ochoty k dialógu, predstavuje skôr hnevlivé urazené zabuchnutie dverí ešte vôbec pred samotným pokusom o rozhovor. Dosť výrečný súd, ktorý hovorí viac o človeku, ktorý taký súd výslovuje, než o tom, komu je adresovaný...
Ale neberiem to osobne. Zvykla som si. Na nepochopenie, súdy, verbálne útoky až “pľuvance” z oboch strán – aj zo strany kresťanov hlásajúcich pokoj a lásku, aj zo strany gay-komunity proklamujúcej rovnosť práv a toleranciu.
Svojho času istý pán (Klement Mária Hoffbauer) robieval na uliciach Viedne zbierky pre chudobných. Raz miesto príspevku do klobúka sa mu ušiel riadny pľuvanec na tvár. Pokojne sa utrel a povedal: “Toto bolo pre mňa...” A znovu predostrel svoj klobúk a dodal: “...a teraz prosím niečo pre mojich chudobných...”
Keby aj v tejto našej komunikácii, či pokuse o komunikáciu, išlo iba o mňa, nenamáhala by som sa ani s písaním tohto listu, ani s písaním článkov pre http://www.gaychristians.sk, ani s písaním iných textov. Ide tu však o veľkú skupinu “chudobných”, ktorí akosi pre svoju homosexualitu nenachádzajú miesto ani v spoločnosti ani v Cirkvi, a pre svoje kresťanstvo, žiaľ, neraz ani v gay-komunite. Nuž, nie pre svoju sebarealizáciu, ale v ich mene píšem.
Milý brat Valentín, žijeme v demokratickej spoločnosti, ktorá je založená práve na tom, že nie nejaká totalitárna moc úzkej autoritárskej skupinky kdesi zvrchu nariaďuje a dovoľuje ľudovým masám, čo majú robiť, čo majú cítiť, čo si majú myslieť a o čom môžu či nemôžu prehovoriť. Žijeme v spoločnosti, kde každý má nielen právo, ale aj povinnosť vyjadrovať sa k dianiu okolo seba – a tak prispievať k budovaniu a zlepšovaniu celospoločenského života. Ostatne k tomu vyzýva aj Katolíckia cirkev cez učenie II. Vatikánskeho koncilu či už hovoriac o úlohe laikov v texte Lumen Gentium alebo o úlohe občanov v texte Gaudium et Spes.
Chápem, že pre uzavreté limitované autoritárske myslenie je akýkoľvek kritický hlas “zdola” nebezpečným narušením totalitárnej predstavy o pyramídovom hierarchickom zriadení moci vo svete a v Cirkvi či narušením zkresleného obrazu kasárenskej disciplíny starobylých mníšskych askétov. Biblia ako aj učenie II. Vatikánskeho koncilu však hovorí jasne o usporiadaní Cirkvi aj spoločnosti ako o usporiadaní jedného rovnocenného “tela”, v ktorom má každý “úd” svoje miesto, poslanie, úctu, vážnosť a úlohu.
Dnešným “aeropágom”, priestorom na verejnú diskusiu a výmenu názorov, je takmer neobmedzené fórum médií a to zvlášť internetu, ktorý žiaľ, zdá sa, milý brat Valentín, príliš nesleduješ. Na tisícoch web stránok a blogov sa vyslovujú tisíce ľudí, o ktorých by sa tiež dalo povedať, že nemajú nijakú “kompetenciu” verejne hovoriť o tom, k čomu sa vyjadrujú. Ich podstatnou kompetenciou však je – sloboda a zodpovednosť. Sloboda pozorovať, komentovať a vyjadriť svoj názor – otvorene a verejne. Zodpovednosť za to, čo vypozorovali, prežili, či vypočuli od iných, zodpovednosť prispieť k tomu, aby sa zastavilo to, čo škodí a aby sa rozvinulo to, čo pomáha. A presne táto sloboda a zodpovednosť občana demokratickej spoločnosti a člena laika v Cirkvi je i mojou kompetenciou vyjadrovať sa a to aj verejne napr. aj k oblasti pastorácie homosexuálnych ľudí.
Milý brat Valentín, ak by Ti však išlo o “kompetenciu odbornú” – nuž mám za sebou minimálne 20 rokov hľadania odpovede na otázku: “Ako môže žiť homosexuálny človek ako kresťan – a nezblázniť sa...?” Minimálne 20 rokov osobného hľadania a minimálne 20 rokov štúdia množstva kníh, článkov, publikácií, zahraničných prameňov – v minimálne 2 svetových jazykoch, 20 rokov zdieľania skúseností cez osobné stretnutia, duchovné cvičenia, konferencie, u nás i v zahraničí. 20 rokov medzinárodnej komunikácie s desiatkami združení a organizácií cez listy, emaily, internetové fóra a pod. A predovšetkým 20 rokov načúvania ľuďom, ich príbehom, a ich hľadaniu odpovede na otázku: “Ako môže žiť homosexuálny človek ako kresťan – a nezblázniť sa...?” Okrem iného, práve skúsenosti z hľadania tých 20 rokov ma priviedli v roku 2002 k publikovaniu 250 stranovej štúdie “Homosexualita, cesta sebatranscendencie?” ktorá je zostavená predovšetkým z vyjadrení odborníkov omnoho múdrejších a skúsenejších než som ja. A tá istá stále rozširovaná a prehlbovaná skúsenosť a predovšetkým podstatná všeľudská kompetencia, ktorou je – sloboda a zodpovednosť ma vedie k otvorenému hľadaniu, pýtaniu sa a vyjadrovaniu sa aj naďalej.
Píšeš, milý brat Valentín: “...p. Ščepková, skúste sa zamyslieť nad sebou, čo Vás v skutočnosti trápi a ktorá udalosť, zážitky z minulosti Vám ubrali na radosti zo života...”
Áno, zamýšľam sa, už dlho sa zamýšľam nad tým, ktoré udalosti a zážitky v súvislosti s OZ Rieky a Linkou Valentín, ale aj v súvislosti s Cirkvou a kresťanstvom všeobecne, mne a ďaľším ľuďom, ktorí nenašli sľubovanú a proklamovanú pomoc, priniesli skôr trápenie a ubrali nám na radosti zo života. Zamýšľam sa nad tým – tak ako ma vyzývaš zamyslieť sa, zamýšľam sa nad tým aj vo svojich článkoch – vzhľadom na ktoré ma však už skôr vyzývaš odmlčať sa...
Dôvody písania mojich textov a vyjadrení nie sú politické. Nedovoľujem si hrať sa na nijakého hovorcu nijakého boja za práva gay-komunity. Dovoľujem si len reagovať ako hovorca “tých, čo prežili” . Tí, čo prežili pokusy terapie – a nesprávne vedenej pastorácie – homosexuality, často s celoživotnými následkami, majú povinnosť svedčiť – aby sa už podobné utrpenie neopakovalo.
Vo svete je dnes čoraz viac organizácií aj jednotlivcov, ktorí o nielen o nízkej účinnosti, ale skutočnej škodlivosti liečby homosexuality – a nesprávne vedenej pastorácie homosexuálov – čoraz viac a čoraz verejnejšie svedčia. Nerozvádzajú teórie. Len prezentujú fakty svojich osobných príbehov. A ako sa vraví: Contra factum non contradictum. O teóriách možno diskutovať. Osobným príbehom možno iba s pokorou načúvať.
Milý brat Valentín, poďme sa teda spoločne zamýšľať, tak ako k tomu vyzývaš, nad tým, čo homosexuálnych ľudí, ktorí povedzme aj cez OZ Rieky, Valentín ale aj mnohé iné združenia a kresťanské spoločenstvá vo svete, hľadali cestu a nenašli ju, čo týchto ľudí “v skutočnosti trápi a ktoré udalosti, zážitky z danej neúčinnej až kontraproduktívnej pastoračnej ‘pomoci’ či ‘terapie’ im ubrali na radosti zo života...?”
Píšeš, milý brat Valentín: “...Vami uvedené informácie o nás (to jest o Linke Valentín a OZ Rieky) sú nepravdivé... uvádzate svoju skreslenú charakteristiku Linky Valentín a OZ Rieky...”
Milý brat Valentín, je mi úprimne ľúto, že si moje vyjadrenia vzhľadom na Linku Valentín a OZ Rieky v mojom článku Ex-ex-gay hnutie alebo ako (ne)byť hlúpymi uverejnený na web stránke http://www.gaychristians.sk prijal ako akýsi zle myslený útok, nepriateľskú agresiu či až osočujúcu inzultáciu. Nech čítam v plnej úprimnosti daný text spredu či odzadu – nič také tam nenachádzam. Jednak má celý článok 3 pomerne dlhé časti. O Linke Valentín a OZ Rieky sa píše iba v jednej z nich – ovšem v kontexte celého obsahu celého 3 dielneho článku. Je potrebné pozorne čítať a analyzovať celý článok, nie vytrhávať z kontextu samostatné vety či slová. Jednak je celý text dop?ňaný nemalým počtom videí, ktoré zachytávajú hlavne osobné svedectvá – v pôvodnom znení v angličtine. Každé video integrálne dop?ňa a dotvára obsah celého článku a bez pochopenia posolstva videí je nebezpečenstvo skreslenej interpretácie a vytrhávania z kontextu ešte väčšie. A jednak je celý článok písaný na základe osobných zážitkov ľudí, ktorí prežili pokusy terapie – a nesprávne vedenej pastorácie homosexuality – a ktorí svojou “skúsenosťou varujú. Pred bolesťou a vnútorným dolámaním až zdeformovaním, do akého môže priviesť snaha uzdravovať to, čo nie je chorobou, odstrániť to, čo je integrálnou súčasťou osobnosti, snaha vydávať za nádej to, čo je cestou do slepej uličky.” Nijaký útok, nijaká agresivita, nijaké osočovanie. Skúsenosti ľudí. Že sú tie skúsenosti trpké, boľavé, kritické? A nie je cieľom dobre mienenej kritiky napomôcť odhaliť to, čo je trpké, boľavé a chybné a napraviť to, čo je vylepšiť ešte možné? Pravda, kritika sa dá prijať v pokore ako inšpirácia k sebareflexii a k obnove a dá sa prijať aj ješitne ako útok, na ktorý treba reagovať defenzívne až agresívne protiútokom a prehlásením kritiky za skresľovanie faktov a nepravdu.
Ale opakujem, milý brat Valentín, každý čitateľ web stránky http://www.gaychristians.sk má možnosť zaslať svoju reakciu v elektronickej forme, a my ju veľmi radi celú a necenzurovanú na web stránke sprístupnime. Tak aj Linka Valentín a OZ Rieky má stále možnosť zaslať a zverejniť svoju prezentáciu a v nej reálne a konkrétne opísať akú pomoc, aké riešenie, aké odpovede, akú cestu, pre každodenný a celý život homosexuálnych ľudí ponúkate a prinášate.
Píšeš, milý brat Valentín: “...štatistiky ľudí s homosexuálnym cítením neexistujú...“
Tu si dovolím, milý Valentín, Ti protirečiť. A od človeka, ktorý sa odvoláva na 10 ročnú skúsenosť s pastoráciou v oblasti homosexuality, ma podobné tvrdenie aj dosť prekvapuje.
Človek, i keď kresťan, i keď teológ, i keď kňaz, i keď mních, ak sa chce venovať pastorácii v oblasti homosexuality nevyhnutne musí sledovať a nie ignorovať aj to, čo k danej oblasti hovoria spoločenské a prírodné vedy, ako je psychológia a psychoterapia, sociológia a história, psychiatria a medicína, biológia a sexuológia, antroplológia i politológia, atď. Netvrdím, že dané vedecké odbory prinesú odpoveď na otázku: “Ako môže žiť homosexuálny človek ako kresťan – a nezblázniť sa...?” Odpoveď však neprinesie ani ignorovanie a popieranie prínosov vedy a obmedzené magické spoliehanie sa iba na zázračný neviditeľný duchovný nadprirodzený zásah.
Family Research Institute, Colorado Springs, USA, a ich predstavitelia Dr. Paul a Kirk Cameron, sú známi svojím ultrapravicovým ultrakresťanským a výrazne antigay postojom. Tvrdo odmietajú registrované partnerstvá a kúkoľvek pro-gay aktivitu v spoločnossti. Tak isto odmietajú aj štatistiky Dr. Kinseyho z roku 1948, podľa ktorých je až 10% populácie homosexuálnych. Napriek tomu ale uvádzajú prehľad štatistických výsledkov viacerých výskumov ľudí, ktorí mali v živote homosexuálnu skúsenosť
(http://www.familyresearchinst.org/FRI_AIM_Talk.html):
| Výskum: Kinsey NORC, | Rok: 1970, | Štatistický výsledok: 8.2% |
| Výskum: FRI-Dallas, | Rok: 1984, | Štatistický výsledok: 10.7% |
| Výskum: NCHS, | Rok: 1988-91, | Štatistický výsledok: 3.5% |
| Výskum: GSS, | Rok: 1989, | Štatistický výsledok: < 6.3% |
| Výskum: RTI-Dallas, | Rok: 1989, | Štatistický výsledok: 7.6% |
| Výskum: GSS, | Rok: 1990, | Štatistický výsledok: 4.8% |
| Billy/Guttmacher, | Rok: 1993, | Štatistický výsledok: 2.3% |
Že štatistické výsledky nie sú presné, ale v skutočnosti ešte vyššie, je veľmi pravdepodobné: “ Účastnící prieskumov sa často vyhýbajú odpovediam, o ktorých cítia že sú spoločnosti či aj im samým nepríjemné... Počet ľudí, ktorí prežívajú homosexuálnu orientáciu je podľa všetkého vyšší, než iba počet tých, ktorí mali homosexuálnu skúsenosť...” (http://en.wikipedia.org/wiki/Homosexuality#_ref-kinseymale_0).
A potom, na štatistiky ohľadom počtu homosexuálov sa odvoláva aj Mgr. Eliška Madžová, zakladateľka a dlohodobá predsedníčka OZ Rieky, a blízka spolupracovníčka Linky Valentín, napr. aj vo svojom vyjadrení: “Z celkovej populácie je aspoň 4% až 5% homosexuálne orientovaných, čo na Slovensku znamená viac ako 200 000 osôb” (Tí tichší medzi nami alebo o homosexualite trochu inak, SME 28.9.1999, str.9). Píšeš, milý brat Valentín: „...exgayi, homosexuálni kresťania alebo homosexuálni katolíci nejestvujú...“
Opäť si tu dovolím, milý Valentín, Ti protirečiť. A opäť – od človeka, ktorý sa odvoláva na 10 ročnú skúsenosť s pastoráciou v oblasti homosexuality, ma podobné tvrdenie nesmierne prekvapuje.
Je potom nepochopiteľné komu vlastne chcete v Linke Valentín a OZ Rieky „slúžiť“, keď tvrdíš, že objekt vašej služby vlastne neexistuje...? Na Vašej už dlhodobo neaktívnej web stránke (http://rieky.17.forumer.com/viewtopic.php?t=3) prezentujete svoju službu: „OZ Rieky Spolu s linkou Valentín hľadá možnosti ako priblížiť vnútorne prežívanie inak sexuálne cítiacich ľudí, predovšetkým spoločenstvu Cirkvi, aby v nej nachádzali prijatie, pochopenie i oporu”,Tak chcete pomáhať “homosexuálne cítiacim ľuďom v Cirkvi” – to jest inak povedané homosexuálnym kresťanom a homosexuálnym katolíkom alebo nie? Resp. ako im chcete pomáhať, keď podľa Teba vlastne neexistujú...?
Na web stránke http://www.gaychristians.sk v rubrike Linky je možné nájsť viac ako 60 odkazov na web stránky rôznych homosexuálnych kresťanov (/index.php?akce=linky) – skupín, združení a organizácií – v rôznych častiach sveta. Stačí zadať do internetového vyhľadávača heslo “homosexuálny kresťan”, samozrejme najlepšie v angličtine “Christian homosexual, gay-Christian, gay-Church, Church and homosexual” a pod. a okamžite sa predstaví rad adries, kde je možné stretnúť sa s množstvom skupín homosexuálnych kresťanov, aj homosexuálnych katolíkov.
Ak berieme do úvahy, že na svete je okolo 6 miliárd ľudí, potom ak by z nich len 4% boli ľudia homosexuálni, znamenalo by to okolo 240 miliónov homosexuálnych. Ak by z nich len polovica bola veriacich v Boha, bolo by to 120 miliónov homosexuálnych veriacich. A ak by z nich iba polovica bola kresťanov, bolo by to 60 miliónov homosexuálnych kresťanov.
A aj samotný Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o “kresťanoch, ktorí majú hlboko zakorenené homosexuálne sklony...” (KKC 2358). Rovnako List Kongregácie pre učenie viery “Pastorálna starostlivosť o homosexuálne osoby” hovorí o “homosexuálne orientovaných katolíkoch...” (bod 9.). A Ty, milý brat Valentín tvrdíš, že “homosexuálni kresťania nejestvujú...“?
A čo sa týka existencie tzv. ex-gayov – vieš kde som sa prvý raz stretla s pojmom ex-gay? V OZ Rieky, ktoré svojho času nielenže nesmierne aktívne propagovalo aktivity, materiály a ideológiu ex-gay hnutia, ale aj samotné OZ Rieky bolo v tom čase členom medzinárodnej ex-gay organizácie Exodus, ktorá združuje jednotlivé ex-gay združenia. Tvoje tvrdenie, milý Valentín, že ex-gayi nejestvujú, vlastne znamená, že OZ Rieky sa roky venovalo nejestvujúcej aktivite v rámci nejestvujúceho medzinárodného hnutia...
A opäť stačí zadať do internetového vyhľadávača heslo “ex-gay”, a opäť sa predstaví ďaľší rad adries a prameňov k štúdiu i k živej komunikácii. A ešte lepšie je vyhľadať heslo “ex-ex-gay”... Ale o tom som už dosť hovorila, aj vo vyššie spomínaných článkoch “Ex-ex-gay hnutie alebo ako (ne)byť hlúpymi”, aj v iných textoch a na iných miestach.
Píšeš, milý brat Valentín: „...nie však homosexuálni ľudia, ale ľudia s homosexuálnym cítením si našli svoje miesto v Cirkvi, áno v Katolíckej cirkvi...“
Opäť si tu dovolím, milý Valentín, Ti protirečiť. A opäť – od človeka, ktorý sa odvoláva na 10 ročnú skúsenosť s pastoráciou v oblasti homosexuality, ma podobné tvrdenie zarážajúco prekvapuje.
Ak, je “na Slovensku viac ako 200 000 homosexuálnych osôb”, potom polovica z nich môže byť veriacich v Boha a z tých aspoň polovica môže byť kresťanov. Na Slovensku tak môže byť minimálne 50 000 homosexuálnych kresťanov. Veľmi pravdepodobne ich však je aj omnoho viac.
Opäť sa pýtam – homosexuálni ľudia si našli miesto v Cirkvi to jest v Katolíckej cirkvi? Na Slovensku? Ak už nie celý počet tých predpokladaných 200 000 homosexuálnych osôb, tak aspoň tých minimálne 50 000 homosexuálnych kresťanov? Kde? Kedy? V kontakte s Linkou Valentín a OZ Rieky mohlo byť tak niekoľko desiatok homosexuálnych ľudí. Kde – v Cirkvi – nachádzajú svoje miesto tí ostatní, tisíce tých ostatných? A to je len otázka na rovine “kvantity”.
Rovnako sa môžeme pýtať na rovine “kvality” – ako a aké miesto nachádzajú či vôbec môžu nachádzať homosexuálni ľudia v Cirkvi na Slovensku, ale aj vo svete? Ako sa vôbec môžu odvážiť priblížiť kresťanskému spoločenstvu, keď práve od kresťanov takmer pravidelne môžu počuť – cez médiá, internet, kázne, kampane, diskusie a pod. odpor, odsúdenie, nepochopenie, spolitizovanie a sústavné odmietanie, ohováranie a ponižovanie homosexuálov?
Ako môžu nájsť v kresťanskom spoločenstve svoje miesto, keď sú im v ňom prezentované akosi iba dve cesty: alebo “liečba homosexuality” čiže “zmena na heterosexualitu alebo “celoživotný nedobrovoľný a nezvolený celibát”? Úspešnosť liečby, ako dosvedčujú desaťročia skúseností, je veľmi obmedzená kvalitatívne aj kvantitatívne. Ako nachádza v kresťanskom spoločenstve svoje miesto tých okolo 90%, u ktorých je terapia homosexuality neúspešná? Rovnako aj celoživotný celibát je osobitným povolaním a slobodným rozhodnutím, darom, charizmou danou iba niektorým jedincom. Aj podľa Kanonického práva, nikoho nemožno k celibátu nútiť, naopak, ak nie je zachovaná sloboda rozhodnutia, tak celibát nie je ani platný a ani autentický. Ako nachádza v kresťanskom spoločenstve svoje miesto možno opäť tých okolo 90% homosexuálnych, ktorí nemajú osobné povolanie k celoživotnému celibátu?
Píšeš, milý brat Valentín: „...a čo ak ďalej homosexuálne cítenie aj naďalej trvá? A odpovedáš:...dá sa s tým žiť...“ Pritom ale sám vyslovuješ súhlas s tým, že „...nie každý je povolaný pre život v celibáte..., tvrdiac zároveň že „...nik z nás na Linke Valentín nezovšeobecňuje len jedinú cestu platnú pre všetkých...“
Uznávaš teda, že ani „liečba homosexuality“ ani „nanútený celoživotný celibát“ nie je cestou všeobecne platnou a možnou pre každého homosexuálneho človeka. V skutočnosti obe predstavujú cestu schodnú len pre výraznú menšinu homosexuálnych ľudí. Akú cestu, riešenie, odpoveď potom ale má Linka Valentín a OZ Rieky pre ostatné homosexuálne osoby či osoby s homosexuálnym cítením?
Tu ma tiež zaráža Tvoje predchádzajúce vyjadrenie „...nie však homosexuálni ľudia, ale ľudia s homosexuálnym cítením si našli svoje miesto v Cirkvi, áno v Katolíckej cirkvi...“ Prepáč, ale nerozumiem. Aký je medzi tými ľuďmi rozdiel? Homosexuálne osoby sú predsa tiež osoby s homosexuálnym cítením, nie? A naopak, osoby s homosexuálnym cítením možno pokojne skrátene nazvať homosexuálne osoby, nie? Prečo to odlišovať? Ide tu o hru na slovíčka? Alebo si tak chcel opatrne resp. alibisticky vyjadriť práve ten fakt, že isté obmedzené miesto v Cirkvi ešte ako-tak môžu nájsť osoby s homosexuálnym cítením, ktoré sa predsa len snažia ísť spomínanými dvomi cestami – buď „liečbou homosexuality“ alebo „nanúteným celoživotným celibátom“ – len aby za každú cenu (aj psychického narušenia a zrútenia) ostali len na rovine skrytého potlačeného vytesneného či popretého homosexuálneho „len vnútorného cítenia“ a nijako neprešli aj do roviny „vonkajšieho vyjadrenia homosexuálnej orientácie vo vzťahu k druhému človeku“...?
Či za tých možno až 90% homosexuálnych, u ktorých je terapia homosexuality neúspešná a ktorí ani nemajú osobné povolanie k celoživotnému celibátu, či za nich už Kristus nezomieral...? Či pre nich už nie je v kresťanskom spoločenstve, v Cirkvi, áno v Katolíckej cirkvi, miesto...? Minimálne miesto podobné tomu, aké majú v Katolíckej cirkvi heterosexuálni ľudia rozvedení-znovusobášení? Cirkev v ich prípade nemení svoje učenie a nezľavuje zo svojho morálneho i mystického ideálu. A napriek tomu Cirkev učí, že hoci navonok nedosahujú vytýčený cirkevný ideál, aj oni majú v Cirkvi svoje miesto a aj pre nich existuje spôsob ako čerpať z prameňa spásy a ako byť účastní na posväcovaní v jednom Kristovom tele (KKC 1649-1651).
Či podobná cesta nie je možná aj pre homosexuálnych ľudí, ktorí, hoci navonok nedosahujú vytýčený cirkevný ideál, túžia po Kristovi a spoločenstve Cirkvi...? Či Kristus nezomrel, aby pripravil v dome svojho Otca mnoho príbytkov...?
Vo svete môže byť okolo 240 miliónov homosexuálnych ľudí. Ak by všetcia z nich začali žiť prísne podľa učenia Cirkvi v celoživotnom, i keď nezvolenom a nedobrovoľnom a teda veľmi protirečivom celibáte, znamenalo by to existenciu 240 miliónov osamelých ľudí, časom teda aj osamotených, opustených dôchodcov bez akejkoľvek blízkej osoby. Je Cirkev pripravená pastoračne sprevádzať taký počet špecificky osamelých ľudí a neskôr im aj zabezpečiť potrebnú praktickú pomoc v starobe? Nie? Nuž, aký div, že ešte menej je oných 240 miliónov ľudí pripravených do takej celoživotnej osamelosti a opustenosti vstúpiť...
„Každý, koho Boh povolal do tohoto sveta, má vo svete svoje špecifické miesto... Homosexuálne cítiaci ľudia potrebujú vedieť, že aj oni sú prijímaní a nie sú odmietnutí či odsúvaní zo spoločenstva Cirkvi... Prijať ich a byť otvorený pre nich, s nimi zdieľať všetko, čo život prináša... Potrebujú prežiť uvedomenie si vlastnej hodnoty a nesmiernej ceny v Kristových očiach.... Ježiš je tu pre všetkých...”(http://rieky.17.forumer.com/viewforum.php?f=9) Týmito a podobnými vyjadreniami je prezentovaná služba Linky Valentín a OZ Rieky. Čiže, nepredstavujete iné miesto pre tých, čo ostávajú na rovine skrytého potlačeného vytesneného či popretého homosexuálneho „iba vnútorného cítenia“ a iné miesto pre tých, čo žijú aj na rovine „vonkajšieho vyjadrenia homosexuálnej orientácie vo vzťahu k druhému človeku“...? Alebo áno? Ak „nik na Linke Valentín nezovšeobecňuje len jedinú cestu, platnú pre všetkých...“, tak potom akú cestu, resp. aké rozličné cesty – konkrétne, fakticky, prakticky a reálne – prináša a ponúka Linka Valentín a OZ Rieky pre rôznych homosexuálnych a homosexuálne cítiacich ľudí...? A zvlášť pre tých, u ktorých ani terapia homosexuality a “zmena” na heterosexualitu nie je úspešná a ktorí nemajú ani osobné povolanie a charizmu k celoživotnému celibátu...?
Píšeš, milý brat Valentín: „...Cirkev má riešenie, liek na naše problémy, ťažkosti...“ A ďalej: „...iba Evanjelium Isusa Christa má moc zmeniť ľudský život...“
Áno, plne súhlasím s mocou Božej milosti, ktorá pôsobí cez Evanjelium, sviatosti a kresťanské spoločenstvo. Boh však človeka nestvoril ako čisto duchovnú bytosť. Stvoril nás v troch rozmeroch – ako syntézu duše, psychiky a somatiky. A každý rozmer má svoje vlastné potreby, zákonitosti a rast. Pravidelný pitný režim príliš nepomôže nášmu duchovnému rastu. A pravidelný prísun duchovných sloganov a poučiek nenahradí prísun tekutín pre náš fyzický organizmus. Hladnému človeku nepomôžu heslá: „Ježiš ťa miluje!“, pretože jeho potreba sa týka fyzického organizmu. A človeku hladnému na emocionálnej rovine pre hlbokú bytostnú osamelosť, pre absenciu blízkej osoby a chýbanie dôverného vzťahu, tiež nepomôžu nijaké duchovné heslá, akokoľvek krásne a pravdivé. Pretože jeho potreba sa týka psychického organizmu. Podávať hľadajúcemu homosexuálnemu človeku, síce výrečné a poetické, homílie, úvahy a citáty o duchovných pravdách, môže vychádzať z dobrého úmyslu. Účinok to však bude mať taký, ako by malo podať smädnému namiesto pohára vody knihu, síce poučnú a hodnotnú, ale pre jeho aktuálnu potrebu celkom bezpredmetnú.
Tak aj na samo osebe krásne a nadšené zvolanie: „...Cirkev má riešenie, liek na naše problémy, ťažkosti...“ sa v kontexte o akom tu hovoríme, teda v kontexte otázky homosexuality nemožno neopýtať: „Aké konkrétne, faktické, praktické a reálne, riešenie a liek má Cirkev pre homosexuálnych ľudí...?“ A bolo by čestné a hodnotné, keby odpoveďou nebol znovu len ďaľší ľúbozvučný a kvetnatý duchovný výrok, slogan či homília, ktorý môže byť síce potravou pre dušu, avšak psychiku a somatiku ponechá vyhladovaniu...
Viac slov považujem za zbytočné, už sa môžem len modliť, aby aj to posolstvo, ktoré som sa tu pokúsila vysloviť, bolo správne pochopené a prijaté a prinieslo svoje ovocie. Boh vie, Boh vidí, Boh má svoj čas. Želám Vám všetkým veľa jeho požehnania.
S úctivým pozdravom
Mária Ščepková
V Bratislave, 16.7.2008