Trpké ovocie terapie homosexuality - časť 2.

Otvorený list Občianskemu združeniu “Pastor bonus” ako reakcia na jeho výzvu podpredsedovi vlády D. Čaplovičovi dňa vo veci zriadenia “centra na terapiu homosexuality” Vážený pán Mgr. Marek Nikolov, predseda OZ “Pastor bonus” a hovorca kampane “Právo na život”
Vážený pán Mgr. Marcel Podolinský, podpredseda OZ “Pastor bonus”

Dovoľujem si reagovať na Váš otvorený list, v ktorom pred celou spoločnosťou zavádzajúco, nepravdivo, povrchne, simplisticky a skreslene uvádzate, že “zmena homosexuálnej orientácie na heterosexuálnu je možná.”

Dôvody mojej reakcie nie sú politické. Nedovoľujem si hrať sa na nijakého hovorcu nijakého boja za práva gay-komunity, či za uznanie registrovaného partnerstva či homosexuálneho manželstva či adopcie detí homosexuálmi. Dovoľujem si len reagovať ako hovorca “tých, čo prežili”.
Tí, čo zakúsili utrpenie v koncentračných táboroch, často s celoživotnými následkami, zvykli hovoriť: “My, čo sme prežili, máme povinnosť svedčiť – aby sa už podobné utrpenie neopakovalo.” Dovoľujem si parafrázovať: “Tí, čo prežili pokusy o terapiu homosexuality, často s celoživotnými následkami, majú povinnosť svedčiť – aby sa už podobné utrpenie neopakovalo.”

Vo svete je dnes čoraz viac skupín, združení, organizácií, aj jednotlivcov, ktorí o nielen o nízkej účinnosti, ale skutočnej škodlivosti liečby homosexuality, čoraz viac a čoraz verejnejšie svedčia. Nerozvádzajú abstraktné teórie. Len prezentujú holé fakty svojich osobných príbehov. A ako sa vraví: Contra factum non contradictum. O teóriách možno diskutovať. Osobným príbehom možno iba s pokorou načúvať.

Títo ľudia, ktorí sa, aj celé desaťročia, s úžasne vysokou motiváciou a s vypätím všetkých síl pokúšali vyliečiť z homosexuality a žiť ako tzv. bývalí homosexuáli, čiže byť ex-gay, dnes už svedčia o slepej uličke, do akej sa dostali. Hlboké sklamanie, chronické depresie, beznádej, úzkostné stavy, panické ataky, trvalé napätie a neurózy, insomnia až halucinácie, psychosomatické ťažkosti až suicidálne sklony. To všetko, neraz až po stratu samotnej viery v Boha – kvôli ktorému to utrpenie vlastne podstúpili, bolo ovocím ich úsilia poprieť svoju bytostnú orientáciu, odstrániť svoju najhlbšiu celoosobnostnú štruktúru, vlastne vymazať svoju samotnú existenciu.

Strom sa pozná po ovocí. Zlé ovocie svedčí o nie dobrom strome. Zlé ovocie terapie homosexuality svedčí – na tisícoch prípadov – o slepej uličke, z ktorej je lepšie sa včas vrátiť. Pravda, nie každý má k tomu dosť pokory. Tí, čo ju našli, a je ich nie málo, už vytvárajú celé hnutie tzv. bývalých ex-gayov čiže ex-ex-gayov. V roku 2007 spoločne založili “On-line komunitu pre tých, ktorým sa podarilo prežiť ex-gay skúsenosť – On-line community for those who have survived ex-gay experiences” – http://www.beyondexgay.com.
V júli 2007 sa mohli stretnúť aj osobne, v Kalifornii, v USA, na prvej medzinárodnej ex-ex-gay konferencii, presnejšie „Ex-Gay Survivors Conference“ – čiže na „Konferencii pre tých, ktorým sa podarilo prežiť ex-gay skúsenosť“. Podotýkam, že väčšina z nich sú stále veriaci, úprimní, presvedčení a aktívni kresťania.

Na konferencii vydali viacerí bývalí vedúci bývalých významných svojpomocných terapeutických skupín vyhlásenie, v ktorom vyjadrili ľútosť, že napomohli šíreniu viery v nerealistické možnosti liečby homosexuality. Ospravedlnili sa za to, že hlásali cestu “zmeny“ homosexuálov, že mnohým dali falošné nesplniteľné nádeje a priviedli ich tak na cestu zúfalstva a beznádeje. Nejde o ľudí, ktorí by sa vzdali terapie homosexuality po pár týždňoch. Išlo o osobnosti, ktoré liečbe homosexuality zasvätili takmer celý svoj život.

Spája ich rovnaká skúsenosť: Roky, aj desaťročia urobili všetko preto, aby neboli homosexuálni, resp. aby sa ich homosexuálne sklony aspoň čiastočne redukovali a nevplývali na ich život. Venovali tomu naplno svoj čas, energiu, vieru, aj financie. Podstúpili systematickú dlhodobú odbornú terapiu, individuálnu aj skupinovú, u odborníkov psychoterapeutov, psychologických poradcov, lekárov psychiatrov, pastorálnych pracovníkov. Zúčastňovali sa tzv. ex-gay terapeutických programov a seminárov, skupín a sedení, preštudovali množstvo ex-gay kníh a prednášok, absolvovali mnohé ex-gay konferencie, premodlili sa stovky hodín, mohí absolvovali aj exorcizmus a tzv. modlitby oslobodenia. Všemožne sa usilovali o “zmenu”. Zmena k heterosexualite však u nich nenastala. Naopak, prišlo čoraz väčšie sklamanie, beznádej, depresia, úzkosť, skutočné duševné problémy a neraz úplné psychické zrútenie. Až potom potrebovali skutočnú terapiu.

Postupne sa viacerí rozhodli prehovoriť. Aby varovali. Pred bolesťou a vnútorným dolámaním až zdeformovaním, do akého môže priviesť snaha uzdravovať to, čo nie je chorobou, odstrániť to, čo je integrálnou súčasťou osobnosti, snaha vydávať za nádej to, čo je cestou do slepej uličky. Aby sa iní mohli poučiť z ich chýb.

Nie sú financovaní mocnými pravicovými politickými stranami a ich prívržencami. Nie sú podporovaní vplyvnými cirkvami, biskupmi či kazateľmi. Naopak, sú pre nich nepohodlní a nežiadúci. Proroci, ktorí nehlásajú entuziastickú víziu prosperity, ako vždy umlčiavaní. Už však nie osamelí. Najskôr sa zjavovali ako male skupinky, či jednotlivci, ktorí hovorili o svojej skúsenosti hlavne kde tu na internete. Dnes už spontánne vytvárajú celé ex-ex-gay hnutie.

Nikto nemusel ex-ex-gay hnutie plánovať a vymýšlať, nie je za ním nijaký lobbing, politická agenda či propaganda. Je za ním len jediné: skutočné príbehy tisícov ľudí, ich bolesť, sklamanie a hľadanie novej cesty. Iba nerozumný môže nedbať na ich hlas, či hrdo tvrdohlavý…

Vážený pán Nikolov, vážený pán Podolinský, píšete: “Homosexuálne orientovaným ľudom na Slovensku, ktorí majú záujem o terapiu, je dnes poskytovaná pomoc v rámci svojpomocných skupín...”
Áno, mala som tú česť niekoľko rokov dané skupiny osobne poznať aj s nimi spolupracovať. Ovocie ich “pomoci” je však značne rozporuplné. Osobne som hovorila s človekom, ktorý na konferencii organizovanej jednou z tých svojpomocných skupín v roku 1998 verejne svedčil o svojom “vyslobodení” z homosexuality. O nejaký čas neskôr strávil niekoľko rokov vo väzení pre sexuálne obťažovanie mladistvých... Dnes už dlhodobo žije v jednej domácnosti so svojím partnerom. Dôverne poznám osobu, ktorú sa pani “terapeutka” (bez praxe, licencie a supervízie) z jednej zo spomínaných skupín ponúkla sprevádzať na ceste z homosexuality. Dnes daná osoba navštevuje skutočne odborného psychoterapeuta, u ktorého sa lieči z onej neúspešnej pseudo-terapie. Osobne som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli indoktrinovaní vierou, že sa naplnia vízie a prehlásenia zodpovedných spomínaných skupín” o “vyliečení a vyslobodení” z homosexuality. Dnes sa dotyční homosexuálni ľudia skôr musia dostať z hlbokého sklamania a beznádeje, do akej ich priviedol nerealistický neodborný lacný entuziasmus slovenských svojpomocných skupín, sľubujúcich “terapeutické sprevádzanie homosexuálnych osôb”...

Okrem iného, práve skúsenosť s uvedenými skupinami ma priviedla už v roku 2002 k zostaveniu 250 stranovej publikácie “Homosexualita, cesta sebatranscendencie?” (http://www.artforum.sk/catalog/scepkova-maria:homosexualita-cesta-sebatranscendencie-/?mod=catalog§ion=4&detail=5005). Pokúsila som sa v nej, po takmer 20-tich rokoch hľadania, štúdia množstva zahraničných prameňov, medzinárodnej komunikácie s desiatkami združení a organizácií, zdieľania skúseností a predovšetkým načúvania ľuďom a ich príbehom, už vtedy varovať pred negatívami liečby homosexuality.
Žiaľ, tak, ako sa napriek všetkým dôkazom a svedectvám stále nájdu odborníci aj laici, ktorí popierajú historickú realitu fašistického holokaustu, práve tak sa stále najdú odborníci aj laici, ktorí ignorujú akékoľvek dôkazy a svedectvá o negatívach terapie homosexuality. Je za tým kompenzácia ich osobných nevyriešených vnútorných problémov a komplexov? Ich vlastná politická agenda a ideologické ciele? Strach z narušenia ich dogmatických nedotknuteľných istôt? Povýšenie obrany vieroučných ideových systémov nad obranu človeka? Alebo iba nedostatok pokory priznať si omyl? A nedostatok odvahy vydať sa hľadať ďalej cestou plnou otázok a paradoxov?

Mohla by som tu mnoho citovať a opakovať z toho, čo už bolo povedané v spomínanej publikácii, ktorá je zostavená predovšetkým z vyjadrení odborníkov omnoho múdrejších a skúsenejších než som ja. Ostanem iba pri jednom citáte profesora z pápežskej Lateránskej Univerzity z Vatikánu. Ak ani jeho slová nemajú pre katolíckych propagátorov terapie homosexuality váhu, potom by asi aj ostatné citáty boli zbytočné.
„Homosexualita by sa predovšetkým nemala považovať za chorobu ‘per se’. V jej prípade totiž nejde o ‘proces’, ktorý zachváti človeka v istej chvíli jeho života a tým naruší rovnováhu jeho organizmu, ale ide o istý, od normy odklonený variant sexuálnej orientácie. Rovnako by sme mali vzhľadom na homosexualitu odmietnuť používanie termínu ‘perverzia’, ‘zvrátenosť’, zvlášť pre jeho pejoratívny podtón.
Skutočná homosexualita je ‘stavom existencie’, ‘spôsobom bytia’, ktorý je osudom danej osoby. V tomto zmysle môžeme povedať, že homosexualita je ‘prirodzená’ osobe, ktorá homosexualitu prežíva. Sv. Tomáš Akvinský so svojou zvyčajnou jasnozrivou stručnosťou o tom hovorí tiež: „To, čo protirečí špecifickej prirodzenosti sa nedopatrením stáva prirodzeným pre daného človeka“ (Sum. Theol.I-I,q.31, a.7).
Podľa mojej klinickej skúsenosti, zaručený rozvoj k heterosexuálnemu prežívaniu je v prípade skutočnej homosexuality zriedkavý. “ (Gianfrancesco Zuanazzi Ph.D The Homosexual Condition II. Structural Attitudes, in Christian Anthropology and Homosexuality, L’Osservatore Romano Reprints, Vatican City, 1997, str. 64-65).

Vážený pán Nikolov, vážený pán Podolinský, píšete: “...pri vysokej motivácii jednotlivca je zmena homosexuálnej orientácie na heterosexuálnu možná.”
Uvedomujete si, aké obvinenie a úzkosť tak komunikujete tým homosexuálom, ktorí sa roky pokúšali, s tým najväčším úsilím, zmeniť svoju bytostnú orientáciu a nepodarilo sa im to? A uvedomujete si, aké posolstvo tak podsúvate verejnej mienke? Alebo nebodaj práve o to ide? Vyvolať dojem, že ak by homosexuáli boli dosť motivovaní, teda ak by chceli, tak by sa v pohode mohli zmeniť na heterosexuálov. Vyvolať dojem, že ak niekto je homosexuál, tak len preto, že sa mu zmeniť nechce, pretože “od dobroty už nevie, čo robiť” a tak sa rozhodol “užívať si nemravnosti ako homosexuál”...

Česká televízia uviedla záznamy z pokojného neexcentrického pochodu homosexuálov v Brne 28.6.2008 a z jeho narušenia extrémistickými neo-nacistickými skupinami. Svoje fyzické útoky, verbálne ponižovanie, diskriminačné transparenty, hrubosť, vulgárnosť a násilie, mladí chlapci v čiernom ospravedlňovali pred redaktormi aj výkrikmi: “Na 70% sa môžu liečiť, keby chceli!“ Kto vie odkiaľ podobné zaručené údaje mladí neo-nacisti získali...?

Vážený pán Nikolov, vážený pán Podolinský, vo svojich tvrdeniach sa odvolávate na Dr. Spitzera a na National Association for Research and Therapy of Homosexuality (NARTH). Avšak bez akýchkoľvek presných údajov. Tak si ich dovolím doplniť.

Dr. Robert Spitzer, profesor na Columbia University v New York City, predstavil v máji 2001 výsledky svojho výskumu, ktorý uskutočnil medzi homosexuálne orientovanými hľadajúcimi zmenu. Podľa Spitzera “zmenu dosiahli niektorí jedinci v niektorých ukazovateľoch”. Teda – nie všetci a nie úplne. A dokonca ani nie väčšina.
Iba 11% mužov prehlásilo, že už viac neprežívajú homosexuálnu príťažlivosť. 66% mužov uviedlo, že dosiahli “heterosexuálnu funkčnosť”, nie však zmenu na heterosexualitu či vymiznutie homosexuálneho cítenia. 86% ostalo vo svojom prežívaní aj po terapii naďalej homosexuálnych (http://www.religioustolerance.org/hom_spit.htm).

Sám Spitzer sa vyjadril: „Bezpochyby mnohí homosexuálne orientovaní boli vo svojej snahe o zmenu bezúspešní, v dôsledku čoho upadli do depresie a ešte horšieho stavu než predtým. To nijako nepopieram.“ (Exodus Press Release on Spitzer Study, 9.5.2001, www.exodusnorthamerica.org). Rovnako „Dr. Spitzer uviedol, že vzhľadom na výsledky jeho výskumu úplná zmena – t. j. ukončenie všetkých homosexuálnych predstáv a príťažlivosti (čo sa všeobecne považuje za nerealistický cieľ vo väčšine terapií), je podľa všetkého značne nezvyčajná” (Nicolosi Linda Ames, Historic Gay Advocate Now Believes, Encino, California, USA, 2001, str. 2). A aj samotný Spitzer varoval, že jeho „výsledky nemôžeme aplikovať na homosexuálnych ľudí vo všeobecnosti“ (Dr. Spitzer's Research, www.newdirection.ca/articles.htm).

Naviac, Spitzer uskutočnil svoj výskum iba na základe 45 minútových telefonických rozhovorov s účastníkmi a tých získal všetkých iba cez náboženské ex-gay hnutia. Aj preto bola objektívnesť jeho štúdie dosť spochybnená. V roku 2006 Jack Drescher MD a Kenneth J. Zucker PhD zostavili publikáciu “Ex gay Research: Analyzing the Spitzer Study and Its Relation to Science Religion, Politics and Culture”, v ktorej sa takmer 50 odborníkov z oblasti psychológie a psychiatrie k štúdii Dr. Spitzera vyjadrilo výrazne kriticky.

Zhodou okolností rovnako v roku 2001 vyšla v januári aj iná odborná štúdia tiež podrobne venovaná “reparatívnej terapii” – “Sexual conversion therapy” . Autori Ariel Shidlo PhD, Michael Schroeder PsyD a Jack Drescher MD, v nej zozbierali výsledky viacerých výskumov zameraných na ex-gay hnutie, resp. na reparatívnu terapiu a jej dôsledky na ľudskú psychiku. V jednom zo svojich následných výskumov, publikovaných v roku 2002 v časopise “Professional Psychology: Research and Practice” Shidlo a Schroeder skúmali skupinu 202 homosexuálov, ktorí prešli “reparatívnou terapiou”.
Iba 3% uviedli, že dosiahli istý posun k heterosexualite. Väčšina účastníkov výskumu – 88% potvrdila, že úsilie o zmenu orientácie u nich nedosiahlo svoj cieľ. (http://eng.anarchopedia.org/reparative_therapy#Peer-reviewed_research)

Blízki ultrakresťanskí spolupracovníci NARTHu Stanton L. Jones, Ph.D. a Mark A. Yarhouse, Psy.D. publikovali v roku 2007 štúdiu “Ex-gays? A Longitudinal Study of Religiously Mediated Change in Sexual Orientation.” Štúdia bola financovaná a podporovaná aj náboženským kresťanským hnutím Exodus International, ktoré sa usiluje viesť homosexuálnzch ľudí ku “zmene”. Pôvodne bolo do výskumu zaangažovaných 98 osôb, len 73 účastníkov, teda 74.5% vytrvalo až do konca.
Iba 15% však v závere prehlásilo, že prežili významný posun – to jest redukciu homosexuálneho prežívania a schopnosť heterosexuálnej funkčnosti. 23% popísalo istý posun v homosexuálnom prežívaní ovšem bez posunu k heterosexualite. Stanton L. Jones, Ph.D. a Mark A. Yarhouse pritom priznali, že mnohí z týchto 38% aj naďalej príležitostne prežívajú homosexuálnu orientáciu. Ďalších 29% nezažilo významnú zmenu vo svojom prežívaní a 15% uviedlo, že neprežilo nijakú zmenu prežívania. Ostatní buď celkom zanechali terapiu, alebo ju ukončili s tým, že sa aj naďalej považovali za plne homosexuálnych (http://www.abpnews.com/2763.article).

Podobné čísla udáva aj Gerard van den Aardweg Ph.D., známy holandský ultrakatolícky psychoterapeut, ktorý sa liečbe homosexuálov venuje od roku 1963: “Okolo 10% až 15% osôb z celkového počtu tých, ktorí vstúpili do procesu terapie, bolo, podľa mojej skúsenosti, ‘radikálne’ uzdravených.” (The battle for normality, 1997, str. 11).

Vážený pán Nikolov, vážený pán Podolinský, Vaše propagandisticky tendenčene medializované simplistické zovšeobecnené prehlásenie “o možnosti zmeny homosexuálnej orientácie na heterosexuálnu” je úžasne prevrátené, až zvrátené – pri porovnaní s reálnymi číslami dosiahnutia ani nie zmeny, ale iba istého posunu k heterosexualite, ktorý sa v skutočnosti pohybuje len v rozpätí od 3% do max. 10%-15% z tých, čo podstúpili terapiu.

Po 20-tich rokoch hľadania, štúdia množstva zahraničných prameňov, medzinárodnej komunikácie s desiatkami združení a organizácií, zdieľania skúseností a predovšetkým načúvania ľuďom a ich príbehom, si dovolím fakty o “zmene” homosexuality zhrnúť do niekoľkých prehľadných bodov a uviesť tak Vami šírené zjednodušené a prekrútené “heslá” na realistickú rovinu.

Vo veci terapie homosexuality je na skúsenosti tisícov ľudí v priebehu niekoľkých desaťročí už preukázaná:

1) Veľmi malá percentuálna teda kvantitatívna “úspešnosť” liečby homosexuality – od 3% do max. 10%-15% – a to aj po rokoch až desaťročiach kvalitnej systematickej odbornej terapie, individuálnej aj skupinovej, u odborníkov psychoterapeutov, psychologických poradcov, lekárov psychiatrov, pastorálnych pracovníkov, svojpomocných skupín atď.

2) Veľmi limitovaná kvalitatívna “úspešnosť” liečby homosexuality – obmedzená hlavne na externú “úpravu” správania. Aj u tých 3% až max. 10%-15% ide predovšetkým o vonkajšiu behaviorálnu ani nie zmenu, ale skôr adaptáciu na tzv. heterosexuálnu funkčnosť. Tisíce homosexuálnych ľudí aj bez terapie však žije v skrytosti v heterosexuálnom manželstve i rodičovstve – to však z nich ešte heterosexuálov nerobí.

3) Veľmi nízka kvalitatívna “úspešnosť” liečby homosexuality – vzhľadom na skutočnú premenu vnútorného prežívania. To je veľmi podstatný bod. Dnes ho už potvrdzujú aj zástancovia terapie homosexuality, ako sú predstavitelia náboženskej vedeckej obce združenej okolo NARTHu, alebo predstavitelia náboženských ex-gay spolkov združených v hnutí EXODUS. Spoločne vo svojich prehláseniach čoraz viac priznávajú, že úplná zmena homosexuálneho prežívania na heterosexuálne je veľmi zriedkavá. Naopak, aj po dlhodobej terapii, aj po modifikácii správania, aj u “úspešných percent” homosexuálne prežívanie vo väčšej či menšej miere naďalej trvalo ostáva súčasťou osobnosti.

4) Veľmi selektívna “úspešnosť” liečby homosexuality – aj u tých málo úspešných percent ide predovšetkým o ľudí, ktorí na stupnici prežívania svojej sexuálnej orientácie už pred terapiou boli veľmi blízko heterosexuálnemu prežívaniu alebo boli v skutočnosti vlastne bisexuálni. Psychológovia sa zhodujú, že sexuálna orientácia a citová príťažlivosť je prežívaná ako dynamické kontinuum, či už sa pritom riadia 7 stupňovou škálou podľa Kinseyho alebo stupnicou so 4 aspektami podľa Kleina. Aj homosexualita je tak u každého jedinca prežívaná úplne individuálne a osobitne, na inom stupni, v inej intenzite a iným spôsobom. Človek bisexuálny tak môže zažiť upevnenie a rozvinutie heterosexuálneho rozmeru svojho prežívania. Človek prežívajúci hlboko zakorenenú, štruktuálnu, konštitučnú homosexualitu by však pri snahe o odstránenie svojej homosexuality musel odstrániť seba samého.

5) Veľmi drahá “úspešnosť” liečby homosexuality – draho sa za terapiu platí jednak finančne a veľká je aj jej cena na rovine psychickej – a to všetko vlastne bez zaručenia úspešnosti. Žiaľ, realitou je, že psychoterapia je ako aj iné profesie aj otázkou biznisu. Mať dostatočnú klientelu je aj otázkou dobrého “marketingu”. Aj o tom sú kampane propagujúce terapiu homosexuality. Sú ľudia, ktorí v túžbe po vyliečení sa z homosexuality zaplatili za mnohoročnú terapiu tisíce dolárov. A ani terapeuti z NARTHu neposkytujú svoje služby za zľavy a už vôbec nie ako charitu.
A čo sa týka ceny, akou sa platí za terapiu homosexuality na rovine psychickej, tej som v už spomínanej publikácii “Homosexualita, cesta sebatranscendencie?” venovala celú osobitnú kapitolu výstižne nazvanú “Nehovorme o zmene bez pravdivého priznania ceny procesu zmeny.” Tu uvediem už iba citát tých, čo si terapiou homosexuality prešli: “Je to čosi ako pomalá smrť...” (Bob Davies, Lori Renzel, Coming out of Homosexuality, s. 169)

6) Veľmi otázna “úspešnosť” liečby homosexuality – nielen čo sa týka tak veľmi obmedzeného kvantitatívneho aj kvalitatívneho výsledku terapie, ale aj samotného dôvodu a východiska terapie. O liečbu homosexuality sa pokúšajú ľudia s tzv. egodystonickou sexuálnou orientáciou. Tá je pod číslom F66.1 ešte aj dnes ako diagnóza v Medzinárodnej klasifikácii chorôb v sekcii Duševné poruchy a poruchy správania, kde sa o nej hovorí: “Nie je pochybnosť o sexuálnej identite alebo sexuálnom zameraní (či heterosexuálnom, homosexuálnom, bisexuálnom, predpubertálnom alebo neistom), ale jednotlivec si želá, aby bolo iné pre súčasnú psychickú poruchu alebo poruchu správania, a môže vyhľadávať liečenie, aby stav zmenil.” (http://www.uzis.sk/infozz/mkch/mkch-10/mkch-10.htm) Čiže, ide o ľudí, ktorí sa nedokážu ako homosexuáli akceptovať, pre ktorých je ich homosexualita v rozpore s ich vnútorným postojom a presvedčením a ktorí v dôsledku toho prežívajú až určitú psychickú poruchu alebo poruchu správania. Tu sa však môžeme stretnúť aj s termínom “Religiously Induced Ego-dystonic Homosexuality” – náboženstvom vyvolaná egodystónická homosexualita (http://www.visionsofdaniel.net/papers.htm). K nej by sa dala potom priradiť aj homofóbiou v spoločnosti, rodine, škole, zamestnaní a pod. vyvolaná egodystonicky prežívaná sexuálna orientácia. Pritom sa vedú zaujímavé diskusie o tom, či v prípade diagnózy F66.1 ide skutočne o egodystonický vnútorný stav alebo o – internalizovanú homofóbiu? Je teda potrebná terapia homosexuality alebo terapia zvnútornenej homofóbie?

7) Veľmi tragická situácia tých, čo neprežili “úspešnosť” liečby homosexuality.
A to je asi ten najpodstatnejší a najbolestivejší bod. Zástanci a hlásatelia liečby homosexuality entuziasticky prezentujú (často už roky tých istých) “vyliečených” jedincov. Nijako si však nekladú otázku: Čo so zvyšnými percentami? Čo sa deje s tými, ktorí roky, aj desaťročia urobili všetko preto, aby neboli homosexuálni, resp. aby sa ich orientácia aspoň čiastočne redukovala. Ktorí tomu venovali všetky svoje prostriedky finančné i duševné. Ktorí prešli systematickou odbornou terapiou, individuálnou aj skupinovou. Ktorí absolvovali mnohé ex-gay programy a premodlili sa stovky hodín. Ktorí naďalej ostali homosexuálni. Podľa vyššie uvedených výsledkov môže ísť o 85% až 97% tých, ktorí absolvovali terapiu. Čo prežívajú títo ľudia? Čo sa s nimi deje? Aké ovocie nesie terapia homosexuality v ich životoch? Ako sa dokážu následne zaradiť do života a spoločnosti? Aké následky si odnášajú po tom, čo sa pokúsili vlastne odstrániť seba samého?

“Ex-gay škody – dovoľte, nech vám ich predstavím” (Ex-Gay Harm – Let Me Count the Ways, http://www.beyondexgay.com/article/harm1) Pod týmto názvom prezentuje združenie “Beyond exgay” jeden z mnohých článkov, ktorý zh?ňa skúsenosť tých, čo prešli neúspešnou liečbou homosexuality. Peterson Toscano, zakladateľ združenia, strávil v liečbe homosexuality takmer 20 rokov, v rámci nej prešiel aj neúspešným heterosexuálnym manželstvom a na terapiu minul viac ako 30 000 dolárov. Zo svojej skúsenosti a skúsenosti iných hovorí:
“Za posledných 5 rokov som bol v kontakte s viac ako 1000 ex-ex-gaymi. Ide o ľudí, ktorí sa snažili ísť ex-gay cestou, či už sami alebo častejšie za pomoci terapeutov, pastorov a rôznych ex-gay programov. Usilovali sa zmeniť či potlačiť svoju sexuálnu orientáciu a pritom sa nazývali ex-gaymi alebo jednoducho sa označovali ako tí, čo zápasia. Prostredníctvom ich príbehov a aj cez moju vlastnú cestu som začínal chápať, ako rôznorodo môžeme byť zranení svojou ex-gay skúsenosťou. Viem, že ex-gay hnutie nie je jediné zodpovedné za danú ujmu. Cirkev zameraná proti homosexuálom a homofóbna spoločnosť a často aj vlastná rodina dokážu spôsobiť mnoho bolesti. Ale ex-gay hnutie prehlbuje túto bolesť tým, že ponúka nádej na zmenu a oslobodenie. Ex-gay programy vedú často úprimní a obetaví ľudia, a keď nás takíto pastori a terapeuti povzbudzovali, uverili sme im a dlho sme vyvíjali nátlak na seba samých, než sme si uvedomili, že to neprináša sľúbené výsledky. Naopak, ex-gay skúsenosť môže spôsobiť ujmu, zranenie, vo viacerých oblastiach:

1) Zranenie v emocionálnej rovine.
Prejavuje sa pocitmi hanby, strachom, napätím, sklamaním, vyčerpanosťou a prežívaním neprijatia. Bol som sedeniami so psychológom taký vyčerpaný a taký zranený stratou priateľov, že som sa necítil byť schopný nikomu dôverovať alebo nadväzovať vôbec nejaké vzťahy.

2) Zranenie v psychologicej oblasti.
Dôsledkom je depresia v rôznej forme, suicidálne tendencie, post-traumatický stres a v niektorých prípadoch až psychotické zrútenie sa. Keď som nebol úspešný v terapii, začal som mať veľmi samovražedné myšlienky a postupne, keď mi psychiater diagnostikoval hlbokú depresiu a stratu nádeje, skončil som až v práceneschopnosti.

3) Zranenie v duchovnej rovine.
Môže sa prejavovať chronickou beznádejnosťou, strachom z Boha, stratou spoločenstva viery a aj stratou viery samotnej. Tiež môže zah?ňať stratu dôvery v duchovných vedúcich. A hlavne vytvára prežívanie narušenej duchovnej integrity, rozpoltenosti, spirituálnej rozdvojenosti pod vplyvom neustále komunikovaného posolstva: Nemôžeš byť homosexuálny kresťan... Keď som videl, že niet riešenia pre moju homosexualitu, začal som sa pýtať či Boh vôbec existuje. Ak sa Boh o mňa nestará a neuzdravuje ma z mojej homosexuality, tak potom alebo nie je milujúci alebo nie je vôbec... Nemohol som inak, než cirkev celkom opustiť.

4) Zranenie v oblasti vzťahov.
Vzniká často v dôsledku straty či narušenia vzťahov s rodičmi, ktorí si myslia, že zmena je možná a nutná, a tak nedokážu prijať svoje deti, ak sa oni nerozhodnú pre ex-gay cestu. Ex-gay učenie tiež hlása, že homosexualita vzniká z nedostatočného vzťahu rodičov k dieťaťu, a tak sa rodičia obviňujú, prežívajú bolesť a hanbu a vzniká tak napätie v ich vzťahu k deťom. Rovnako často veľmi trpí partner opačného pohlavia, ak sa ex-gay rozhodol pre heterosexuálne manželstvo či partnerstvo vo viere, že zmena je možná. Neraz je výsledkom rozvod a bolestná strata pre partnera, pre nás a druhých, často aj deti. Narušené môžu byť aj naše priateľstvá, pretože ex-gay hnutie nás učí nedôverovať blízkym vzťahom z obavy z citovej závislosti a romantického vzťahu. Mnoho priateľstiev sme neraz sami prestali rozvíjať, lebo sme sa obávali ich negatívneho vplyvu na našu ex-gay cestu. A zasa neskôr sme zažili neprijatie a vlastne iba podmienečné priateľstvo – keď sme sa už viac nestotožňovali s ex-gay cestou, naši dovtedajší priatelia sa odrazu odmlčali...

5) Finančná ujma.
?udia utrácali stovky dolárov, až tisíce a desaťtisíce dolárov na psychológov a reparatívnu terapiu, na ex-gay semináre, knihy a nahrávky kázní. A naopak, neraz rodičia odmietli prispieť dieťaťu na štúdium alebo aj na základné potreby, ak dieťa nesúhlasilo s ex-gay liečbou.

6) Ujma v oblasti profesijnej.
Niektorí ľudia dokonca opustili svoju profesiu, len aby sa vyhli “miestam nebezpečným” pre ex-gaya. Iní prerušili štúdium či zanechali zamestnanie, aby sa mohli zúčastniť dlhšieho terapeutického programu. Moja depresia a dlhodobá práceneschopnosť spôsobili nedôveru môjho zamestnávateľa. Najskôr mi nedovolil vrátiť sa do práce, potom mi odmietal dať akúkoľvek zmysluplnú prácu a neskôr ma z práce celkom prepustil.

7) Ujma na rovine fyzického zdravia.
Mnohé zdravotné problémy sa objavia v dôsledku depresie, úzkosti, stáleho napätia a stresu, ako sú chronické bolesti chrbta, kožné problémy a iné psychosomatické ťažkosti.

8) Zranenie na rovine sexuality.
Mnohí ľudia, ktorí nikdy nemali sexuálny kontakt, cez ex-gay učenie získali predstavu o sexuálnom správaní ako o návykovom, závislom, rizikovom alebo aj trestne postihnuteľnom, ako o niečom, za čo sa možno iba nenávidieť a hanbiť.

9) Narušenie celkového rozvoja.
Mnohí z nás prežili akoby pozastavenie, paralýzu v oblasti celkového rozvoja osobnosti. Celú svoju bytosť sme zamerali iba na ex-gay hnutie, ex-gay skúsenosť a terapiu a ostatné ostávalo bokom. Akoby sme prestali žiť svoj život a vložili celú svoju energiu iba do ex-gay procesu, čím sa zablokoval náš celkový osobný rast a vitálny rozvoj.
(Ex-Gay Harm – Let Me Count the Ways, http://www.beyondexgay.com/article/harm1)

Je potrebné ešte podrobnejšie prezentovať aké trpké môže byť ovocie terapie homosexuality? Pre tých, čo dokážu a chcú pochopiť to zaiste stačí a ak treba viac si môžu naštudovať sami. Pre tých, ktorí pochopiť a prijať dané fakty nechcú a odmietajú, ani viac slov, dôkazov a osobných svedectiev asi nepomôže.

Je smutné ako aj v kresťanskom postoji k homosexualite dokáže prevládnuť tendenčnosť, skreslenosť, propagandizmus a prístup v duchu hesla “účel svätí prostriedky”. Je smutné ako aj kresťanskí odborníci, terapeuti a vedci združení napr. v NARTHe (National Association for Research and Therapy of Homosexuality) dokážu pracovať spôsobom: “Najskôr si stanovíme dogmatický výsledok výskumu či terapie a pre jeho obhájenie potom budeme náležite dosadzovať fakty a naše bádanie a pôsobenie”. Hoci by to malo byť presne naopak – viesť objektívne bádanie či terapeutické sprevádzanie a z neho vyvodzovať fakty a uzávery. Netvrdím, že tendenčnosť a propagandizmus sa neprejavuje aj na druhej tzv. pro-gay strane. U kresťanov, pre ktorých majú byť pravda, čestnosť a spravodlivosť jednými z hlavných hodnôt, je však tendenčné žonglovanie s faktami v oblasti vedy zvlášť bolestivé.

Jedným z kresťanských duchovných cieľov je obhájiť, že homosexualita je morálne zlá a hriešna. Preto musia aj kresťanskí odborníci v rovine vedy – psychológie, medicíny, antropológie, sociológie, biológie a pod. preukazovať, že homosexualita je patologická, škodlivá, abnormálna. Potom následne musia prezentovať, že je vhodné, aby sa liečila. Aby dokázali, že liečiť a zmeniť sa dá, musia presadzovať názor, že je spôsobená psychosociálnym vývojom, naučeným správaním či získanými traumami. Teda nutne musia odporovať možnostiam nemennej biologickej danosti homosexuality, či už by to bolo geneticky, hormonálne, zmenami mozgovej štruktúry či inak. Pritom sa takéto “odborné” pôsobenie a jeho stret s inými výsledkami iných vedcov a výskumov prehlási za tzv. kultúrnu vojnu a obranu tradičných hodnôt. A za vhodných okolností sa stane výhodnou kartou v rukách kresťanských politikov. A nová krížiacka výprava je na svete. Na jej čele sa nadšene máva zástavami s heslami: “Dr. Spitzer, NARTH, liečba homosexuality.” O trpkom ovocí tejto liečby sa už nehovorí. O osudoch 85% až 97% tých, ktorí boli neúspešnou liečbou často celoživotne traumatizovaní sa mlčí. Hlavný je ideologický boj, kampane, heslá, výzvy, paragrafy a prehlásenia. Osobné príbehy ľudí sú akosi nepodstatné.

Vážený pán Nikolov, vážený pán Podolinský, nedá sa tu ubrániť istým otázkam. Združenie “Pastor bonus” tvrdí, že “jeho cieľom je šírenie myšlienok solidarity, vzájomnej tolerancie medzi ľuďmi a prinášanie mravných hodnôt vedúcich k ozdraveniu spoločnosti.” Uvádza, že jeho hlavné hodnoty sú: “Ochrana ľudského života od počatia po prirodzenú smrť a všestranná podpora rodiny založenej manželstvom muža a ženy.” Nebolo by lepšie, než viesť krížiacku sloganová výpravu proti homosexualite, venovať čas, sily a prostriedky skutočnej podpore rodiny a vykoreňovaniu pravých problémov rodinného života, akými sú napr: rozbíjanie heterosexuálnych rodín pre alkoholizmus či iné závislosti, násilie v heterosexuálnych rodinách na ženách či deťoch, heterosexuálna nevera a heterosexuálny mimomanželský sex, heterosexuálna promiskuita, heterosexuálna prostitúcia a heterosexuálna pornografia, heterosexuálne voľné nemanželské zväzky, psychologické a vzťahové problémy heterosexuálnych párov, nezáujem heterosexuálnych rodičov o deti, ktoré sú tak ponechané na výchovu ulice, neochota heterosexuálnych partnerov zlepšovať demografickú situáciu, zložitá sociálna situácia mnohých heterosexuálnych rodín na jednej strane a zmena hodnotovej orientácie smerom ku konzumnému materializmu a hedonizmu v heterosexuálnej rodine na strane druhej, atď. atď.?

A nebolo by lepšie robiť skutočne to, čo reálne robil “Pastor bonus” – “Dobrý pastier” – potulný učiteľ Dobrej zvesti – teda načúvať ľuďom a ich príbehom, prejsť s nimi kus cesty a byť jedným z nich a nie odtrhnuto od života ľudí vyrábať zbytočné teoretické tendenčné ideologické prehlásenia, ktoré v konečnom dôsledku nijakému človeku k ničomu dobrému neslúžia?

S úctivým pozdravom

Mgr. Mária Ščepková

Nezávislé združenie Medzipriestor
http://www.gaychristians.sk

11.7.2008

Zdroje k ďaľšiemu štúdiu napr.:
/view.php?nazevclanku=ex-ex-gay-hnutie-alebo-ako-nebyt-hlupymi-cast-1&cisloclanku=2008030001
http://www.beyondexgay.com
http://a_musing.blogspot.com/
http://groups.yahoo.com/group/exexgayministry
http://www.truthwinsout.org/
http://www.waynebesen.com
http://www.exgaywatch.com
http://www.boxturtlebulletin.com/
http://www.members.aol.com/exgaynomad/index.htm
http://jgford.homestead.com/
http://en.wikipedia.org/wiki/Ex-ex-gay
Finally free – personal stories how love and self-acceptance saved us from “ex-gay” ministries, 2000
Calculated Compassion: How The Ex-Gay Movement Serves The Right's Attack on Democracy 1998
Mission Impossible – Why Reparative Therapy and Ex-gay ministries fail, 1998
Challenging the ex-gay myth, 1998
Sexual Conversion Therapy: Ethical, Clinical, and Research Perspectives, Michael Schroeder, 2002
Anything But Straight: Unmasking the Scandals and Lies Behind the Ex-gay Myth,Wayne R.Besen, 2003
My Egypt: Why I Left the Ex-gay Movement, Ben Tousey, 2006
Be Not Deceived: The Sacred and Sexual Struggles of Gay and Ex-gay Christian Men, Michelle Wolkomir, 2006
Straight to Jesus: Sexual and Christian Conversions in the Ex-gay Movement, Tanya Erzen, 2006
Ex gay Research: Analyzing the Spitzer Study and Its Relation to Science Religion, Politics and Culture, Jack Drescher, 2006
How I Survived the Ex-Gay Movement, Peterson Toscano, 2008
One nation under God – The Religious Right and Their Crusade to Cure Gay People in America, DVD, 2004
Fish cant’fly, DVD 2005, God and Gays: Bridging the Gap, DVD 2006
Abomination: Homosexuality and the Ex-Gay Movement, DVD 2006
For the Bible Tells Me So, DVD 2007
This is What Love in Action Looks Like, DVD 2008, For Such a Time as This, DVD 2008, etc. etc.