Iný charakter Odvahy
English version
„Čo poviem Hnutiu kresťanských lesbických žien a gejov?“ pýta sa Jeremy Marks
Duchovné spoločenstvo Odvaha, založené v roku 1988, bolo celé roky známe ako spoločenstvo „ex-gejov“ podobné organizáciám typu Exodus International. Počas zložitého vývoja v posledných rokoch však Odvaha postupne zmenila svoj prístup. Oceňujem ponuku redakcie, aby som objasnil, čo to znamená. Predovšetkým, rád by som povedal, že dnes sa už nezaoberáme pokusmi „zmeniť“ homosexuálov na heterosexuálov! Naopak, čestne priznávame svoju homosexuálnu orientáciu a želáme si nasledovať Krista – hľadajúc optimálne morálne vyjadrenie rovnakopohlavnej lásky, ktorá povznáša oboch partnerov a oslavuje Boha. Sme tiež ochotní pomáhať homosexuálnym ľuďom, ktorí žijú v manželstve a majú záväzky, nájsť si čestný spôsob života, ktorý zohľadňuje aj potreby ich manželských partnerov a detí. Cítime takisto povinnosť oboznamovať Cirkev s našou skúsenosťou a podporovať väčšie pochopenie a akceptáciu homosexuálnych ľudí. Pre tých, ktorí nič nevedia o Odvahe a tento úvod sa im zdá zvláštny, by som chcel najprv popísať náš pôvod. Mnoho ľudí zapojených do spoločenstva Odvaha pochádza z evangelikálneho kresťanského zázemia – čiže silne veria v Bibliu ako v základ kresťanského života. Želáme si bez kompromisov nasledovať Krista a na rozdiel od sveta, odporovať telu a diablovi! Prvoradým cieľom pre nás ako členov Odvahy je, byť vernými učeníkmi Krista a žiť počestne v súlade s Písmom.
Pokiaľ ide o homosexualitu, všetky verše v Biblii, pri ktorých sa zdá, že sa dotýkajú tejto témy, vyznievajú jednoznačne negatívne. A tak nebolo o čom diskutovať: určite neexistuje dôvod pre akceptáciu homosexuálnych vzťahov ani nijakých sexuálnych vzťahov mimo celoživotného záväzku manželstva medzi mužom a ženou. Pre homosexuálnych ľudí existovalo len jedno stanovisko – homosexualita nie je od Boha! Aktívny homosexuál musel oľutovať svoj hriech a prestať! Neaktívneho alebo „kajúcneho“ homosexuála sužovaného ustavičnými homosexuálnymi túžbami sme učili, že to asi spôsobuje nejaká dávna trauma, zranenie či zneužitie, ktoré potrebuje vyliečenie. Znamenalo to teda, že človek môže byť úplný len ako heterosexuál! Argumentovalo sa tým, že ak nás Boh stvoril na Jeho obraz, ako mužov a ženy, potom sme všetci „prirodzene“ heterosexuálni!
Akokoľvek bizarne to bude znieť Vášmu čitateľovi, treba povedať, že tieto názory zastávajú mnohí (avšak zďaleka nie všetci) evangelikálni kresťania s absolútnou úprimnosťou. Pre nich fakt, že homosexuálnym ľuďom môže byť odpustené, že môžu byť vyliečení a ako kajúcni hriešnici prijatí do cirkevného života, znamená skutočne osvietený a súcitný prístup. Hoci sám pochádzam z homosexuálneho prostredia, prijal som evangelikálny pohľad – a nevyhnutne som zastával názory, ktoré tak vehementne hlásajú iní evangelikáli. Zdalo sa, že niet inej voľby: „homosexuálnych“ kresťanov obvykle neberú vážne, nazývajúc ich liberálmi a heretikmi. Jednako ma v h?bke duše trápil nezmieriteľný postoj ku každému rovnakopohlavnému vzťahu, kde sa tušil homosexuálny element. Vedel som z vlastnej skúsenosti, aké to je, tešiť sa z intímneho priateľstva s iným mužom. V skutočnosti som to považoval za najliečivejšiu skúsenosť, akú som kedy zažil, a práve ona obnovila moju vieru v Boha. Pretože On uznal a naplnil moju túžbu po láske muža, moje sebavedomie, ubité roky trvajúcimi pocitmi viny a odsúdenia za vlastnú homosexualitu, sa taktiež obnovilo.
Pred týmto vzťahom som vyskúšal všetky možné cesty k „oslobodeniu“, ktoré sa mi naskytli: sekulárnu psychoterapiu, kresťanské poradenstvo, liečivú modlitbu, ba dokonca exorcizmus – celkom bezvýsledne. Nič ma nezbavilo homosexuality. Avšak intímne priateľstvo s druhým mužom, v ktorom nedošlo k zjavným sexuálnym prejavom (v tom čase pre nás tabu), ma tak posilnilo, že som uveril teóriám, že rovnakopohlavné priateľstvo mi pomôže dospieť a získať dôveru vo vlastnú „Bohom danú mužskosť“ a schopnosť oženiť sa. Aj keď môže byť na tejto hypotéze trochu pravdy, je tu nebezpečie popierania toho, čo je v prospech toho, čo by snáď mohlo byť. Pre mnohých to zostane vidinou.
Keď som založil Odvahu, chcel som poskytnúť bezpečné miesto kresťanom, ktorí sú homosexuálni, miesto, kde by mohli „pracovať na svojej spáse“ (Filipským 2:12) v atmosfére bezpodmienečnej lásky a prijatia. Veril som, že každá „zmena“, ktorá sa deje v našich životoch, pochádza od Boha a je Jeho odozvou na našu vieru. Hoci stále verím v tento základný princíp, teraz už chápem, že je chybné myslieť si, že toto nevyhnutne znamená zmenu z homosexuála na heterosexuála. Vtedy som však bol nováčikom v kresťanskej službe a inštruktori v americkom spoločenstve „ex-gejov“ mi tvrdili, že môj „vzťah“ bol výnimkou, keď sa ukázal ako veľmi hodnotný. Mnohým homosexuálom vraveli, že takáto stratégia môže viesť jedine k hriechu – tak ako pozvanie abstinujúceho alkoholika do krčmy!
Naším hlavným zámerom vždy bolo, byť vernými nasledovníkmi Krista. Ako pre mnohých kresťanov, akýkoľvek spôsob sexuálneho prejavu bol absolútnym tabu. Také niečo sa „akceptovalo“ len v rámci striktných medzí heterosexuálneho manželstva. Pokušeniu zažiť akýkoľvek druh erotického prejavu, sme sa museli vyhýbať ako nákazlivej chorobe! Dlhý čas som verne nasledoval všetko, čo sme sa učili v rámci duchovného spoločenstva. V mnohých ohľadoch to bolo vzrušujúce obdobie. Spájal nás vzájomný záväzok, hľadať Božiu cestu. No pri spätnom pohľade na náš vývoj za posledné roky sa ukázalo, že napriek všetkej kajúcnosti, sebadisciplíne, modlitbám, učeniu a biblickému štúdiu, naše hlbšie potreby intímneho vzťahu neboli naplnené a nikto z nás sa nestal skutočným heterosexuálom. Naopak, sklamanie a frustrácia priviedli väčšinu z nás k záveru, že sme skutočne homosexuálni a že je potrebné tento fakt nejakým spôsobom zosúladiť s kresťanskou vierou. Nanešťastie, niektorí sa v tomto procese vzdali viery. Tieto zmeny boli pre Odvahu traumatické. Musel som čestne čeliť problémom, byť ochotný učiť sa z našich skúseností a hľadať cestu pre evangelikálnych kresťanov, ktorí sú zároveň homosexuálni. Je zrejmé, že uznať a rešpektovať hlbokú túžbu homosexuálov po intímnom rovnakopohlavnom vzťahu je kľúčové – zodpovedá to mojej vlastnej skúsenosti. Nemôžeme si však dovoliť zjednodušovať: v duchovnom spoločenstve ako je naše vidno, že tieto otázky sa týkajú aj životov iných ľudí. Napríklad manželky homosexuálov, ktoré učinili a dodržiavali svoj záväzok voči vlastným manželom, by sa mohli cítiť zradené, keby sa dozvedeli o pretrvávajúcej homosexualite svojich manželov. Na ich city treba tiež brať ohľad. Ak sú v hre aj deti, situácia sa výrazne komplikuje. A keď cirkvi stále zdôrazňujú, že akýkoľvek prejav ľudskej homosexuality je nejakou formou hriešnej vzbury, nakoniec sa môžeme všetci rozvadiť a nikto tým nič nezíska! Jedine ak sa všetci vrátime ku Kristovi a uznáme, že všetci sme hriešnici závislí od Jeho milosti, môžeme sa znovu upriamiť na náš základný cieľ, ktorým je opravdivý kresťanský život vyznačujúci sa láskou a porozumením.
Môj vlastný vstup do manželstva v roku 1991 (ako u mnohých kresťanov, ktorí sú homosexuáli a predsa ženatí) sa neuskutočnil preto, že by som sa stal ozajstným a heterosexuálom, ale preto, že homosexuálny vzťah bol pre mňa nemysliteľný vzhľadom na môj evangelikálny kresťanský pôvod. Nechcel som však stráviť zvyšok života bez možnosti dôverného vzťahu. Základom môjho manželstva s Bren bolo priateľstvo, úcta a rastúca láska (dobrý základ pre akýkoľvek vzťah) skôr než heterosexuálna túžba. Dnes som presvedčený, že je dôležité manželský sľub potvrdiť pred Bohom, inak je bezcenný. Nikto z nás nemôže mať v živote všetko tak, ako by chcel. Každý vzťah, ktorý si ceníme, vyžaduje obete a ochotu klásť na prvé miesto záujmy tých, s ktorými sme spojili svoj život. Moja manželka má svoj vlastný príbeh: v čase dospievania trpela hrozným ponižovaním zo strany panovačných a sebeckých mužov. Ja nemám v úmysle pridávať jej na trápení tým, že by som sa stal ďalším mužom, ktorý ju zradí. Našťastie pre mňa, udržiavam veľa dôverných priateľstiev s inými mužmi a tieto väčšmi upevňujú ako ohrozujú moje manželstvo. Myslím si, že mnohí heterosexuálni muži by len získali, keby obetovali čas a námahu a vybudovali si dôverné priateľstvá s inými mužmi – podľa Ježišovho príkladu.
Prirodzene, veľa evangelikálnych kresťanov podporuje myšlienku dôverných priateľstiev medzi ľuďmi rovnakého pohlavia – ale bez sexuálnych prejavov! No pre mnohých z nich je veľmi ťažké, prekročiť hranicu a akceptovať, že k rovnakopohlavnej láske môže pre niektorých mužov patriť aj erotické vyjadrenie ich vzájomnej lásky. Hovoríme o 2000 rokoch kresťanskej tradície na našom území, nevraviac o predošlých tisíckach rokov, keď – zjavne podľa židovského práva – dvaja muži, ktorí mali sexuálny styk, mohli byť ukameňovaní za ich „ohavné“ správanie (Leviticus 20:13).
Myslím si však, že niektorí z prohomosexuálne orientovaných teológov nám veľmi nepomohli, keď jednoducho zavrhli biblické texty ako kultúrne podmienené a pre dnešok irelevantné. To možno pomáha presvedčiť ľudí, ktorí sú už takmer získaní, no ostatní kresťania to chápu ako balamútenie a ešte tvrdšie odporujú! Nakoniec, ľudský hriech sa nezmenil v priebehu storočí, hoci sa možno prejavuje v skrytejšej a zložitejšej forme! Pre mňa tieto biblické texty zostávajú úplne legitímne – pokiaľ chápeme, že sa v nich hovorí o prehreškoch voči druhým: o využívaní, ponižovaní, promiskuite a neviazanosti, čo je odsúdeniahodné tak u heterosexuálov ako u homosexuálov. Dávni prekladatelia Biblie boli asi bližšie k podstate. Slovo „homosexuál“ vtedy neexistovalo. Takže keď spomínali „sodomitov“ (so zjavnou asociáciou s hromadným znásilnením z Genesis 19:4-9) a „znásilňovačov mužov“ (1.list Korintským 6:9), očividne interpretovali tieto pasáže ako odsudzujúce zneužívanie, a nie rovnakopohlavnú lásku! Keď to takto berieme, niet sporu ohľadne týchto textov. Výzvou pre nás je starostlivé rozlišovanie medzi láskou a žiadostivosťou, nežnosťou a násilím, záväzkom a využívaním. Môžeme celým srdcom odobriť rovnakopohlavnú lásku, no musíme sa vyhýbať akémukoľvek prehrešku voči zákonu lásky.
Lekciou, ktorú sme sa naučili prostredníctvom spoločenstva Odvaha, bolo uznanie platnosti a významu rovnakopohlavnej lásky pred Bohom. No pomenovanie „homosexuálna láska“ je kameňom úrazu v mnohých kresťanských kruhoch, kvôli všetkému „balastu“, ktorý sa na tento výraz naviazal. „Homosexualita“ je v modernej spoločnosti synonymum pre promiskuitu, perverznosť a hedonistický prístup k životu, ktoré sú v príkrom protiklade s kresťanstvom. Bolo by dobré nájsť vhodnejšie slovo, ktoré by vyjadrovalo dôstojnosť rovnakopohlavnej lásky bez negatívnych asociácií.
Prišiel som k záveru, že sme sa dosť mýlili, keď sme odmietali každú rovnakopohlavnú lásku (inú než platonickú) ako hriešnu. Teraz sa snažíme presvedčiť a podporiť mužov, ktorí k nám prichádzajú pre pomoc (väčšinou sú to muži), aby prijali svoje city a našli pre ne pozitívne vyjadrenie v úprimných vzťahoch. Máme Ježišov vlastný príklad rovnakopohlavnej lásky – s Jeho milovaným učeníkom Jánom. Výzvou pre nás, kresťanov-homosexuálov, je, že ich vzťah nebol definovaný sexuálnou preferenciou, ale sebaobetovaním a bezpodmienečnou láskou. Tieto hodnoty sú základom spoločenstva Odvaha.
Jeremy Marks
Preložila: Kamila Martinová
Zdroj: časopis Lesbian and Gay Christians, číslo 59 – jar 2001. Vydáva Lesbian and Gay Christian Movement, Veľká Británia. Kontakt: lgcm@aol.com, www.lgcm.org.uk
Článok uverejňujeme s láskavým dovolením autora.
Poznámka prekladateľky:
Hnutie LGCM je strešnou organizáciou anglických skupín homosexuálnych kresťanov. V roku 2001 oslávilo 25. výročie svojej existencie.
Spomínané hnutie Exodus International, so sídlom v USA, je celosvetovo pôsobiacou organizáciou združujúcou rôzne národné skupiny zamerané na svojpomocnú zmenu homosexuálov na heterosexuálov. Na Slovensku je členom tohto hnutia kresťanská skupina Rieky.
Vyšlo v Mesačníku pre gejov a lesby ATRIBÚT 2/2002