“Trpké ovocie terapie homosexuality...” – výber z reakcií: Prebral som sa za niekoľko dní na ARE...
Nuž a moje depresie sa veselo prehlbovali ďalej. Už mi začalo byť jasné, že to sám len veľmi ťažko ustojím. Škoda, že neexistujú slová, ktorými by sa to utrpenie dalo lepšie priblížiť. Bolo jasné, že tieto stavy sú dôsledkom liečby (homosexuality).
...
Jednoduché. Váš podmienený reflex zafungoval. Pavlovov pes slintá odušu. Homosexualita je odporná, otrasná, na zvracanie. Pokojne zvracajte. Lenže vy ste stále homosexuál. Logický vývod: Som odporný, otrasný, som na zvracanie. Konečne vás o tom presvedčili. Ste "vyliečený". Ste "zdravý". Pokojne zvracajte...
Ďaľšie z reakcií k textu "Trpké ovocie terapie homosexuality - po roku opäť" - na stránkach http://www.novehorizonty.sk/?g=4&ext=27&value=22 a http://www.changenet.sk/?section=forum&x=426266#disc boli príspevky a odkazy Romana Daniela Baranka, známeho z blogu SME.sk. S jeho láskavým súhlasom tu uvádzame linky na jeho texty a výber z nich. Hovoria o jeho osobnej neblahej skúsenosti s „liečbou" homosexuality z konca 80-tych rokov 20. storočia v „socialistickom" Československu.
Podobných príbehov je vo svete nespočetne veľa, pravda, nie každý má odvahu ich zverejniť. O to väčšia vďaka tým, čo tú odvahu našli, aby varovali. O to väčšia bolesť z toho, že sa ešte aj dnes nájdu demagógovia, ktorí pre svoje ideologické ciele neváhajú šíriť falošné nádeje o údajnej „liečiteľnosti" homosexuality - bez ohľadu na to, čo to skutočne homosexuálnemu človeku prináša...
"Neliečeným jedincom sa spoločnosť vo väčšine prípadov vyhýba..."
http://baranek.blog.sme.sk/c/60987/Ako-Macko-poved
Na jednej strane nechcem, aby popis mojich zážitkov, týkajúcich sa môjho sexuálneho zamerania a môjho vysporadúvania sa z ním, vyznel melodramaticky. Na druhej strane si uvedomujem, že sa tomu zrejme úplne nevyhnem a mlčať o týchto veciach, znamená zároveň pripraviť sa o jednu z možností, ako inšpirovať ľudí k lepšiemu chápaniu homosexuálnej problematiky. V poslednej dobe s Medveďom konštatujeme, že sa nám prostredníctvom blogu ozýva stále väčší počet ľudí s ktorými zdieľame spoločné zameranie. Tieto riadky by som chcel venovať najmä mladým gayom z malých miest a dedín. Veď pred rokmi som bol jedným z nich...
Tak a teraz ja, chlapec bez akýchkoľvek informácií som si vyhľadal v nejakom lexikóne definíciu homosexuality. A tam bolo napísané niečo ako: "Sexuálna deviácia, pri ktorej jedinca sexuálne priťahuje osoba rovnakého pohlavia a ktorá je za istých pomienok liečiteľná. Koncom šesťdesiatych rokov bola vyňatá zo zoznamu trestne stíhaných deviácií. Neliečeným jedincom sa však spoločnosť vo väčšine prípadov vyhýba." Zhruba takto bola homosexualita zadefinovaná ešte aj v polovici 80. rokov minulého storočia.
Ja mám byť odľud? Niekto, komu sa všetci vyhýbajú? Ten femínny preafektovaný úbožiak, ktorý sa občas objaví v zahraničnom filme vtedy, keď scénarista nevie, ako ďalej? Nie, to takto byť nemôže. A vôbec, nájdem si babu a vyskúšam to. Veď sa mi to možno zapáči.
Ešte raz som sa vrátil do Buharska. A trápil sa tam až do konca zimného semestra. Ale už som nebol tým, čím predtým. Prestal som sa učiť. Prestal som chodiť na prednášky. Bol som len ja a moje trápenie. Dokonca som sa prestal ozývať domov rodičom. Chudáčkovia moji, museli sa veľmi báť. Moje depresie sa preh?bili do úplného dna. Začal som vylietať zo skúšok. A vtedy som si povedal: "Musíš sa vrátiť domov! Musíš ten problém nejako vyriešiť! Akokoľvek, len vyriešiť..."
Bodaj šľak trafil celú averzívnu terapiu
http://baranek.blog.sme.sk/c/61997/Ako-Macko-p
Najprv som sa vybral do manželskej poradne v neďalekom okresnom meste. Nie že by nebol psychológ aj u nás, ale istota je istota. Ktovie, či by si pán doktor nepustil ústa na "špacír" a nevyzradil moje tajomstvo. Išiel som tam s otcom (predstavte si...).
Pani psychologička bola príjemná, moletná a pritom veľmi šarmantná dáma. Ubezpečovala ma, že všetko bude v poriadku a že raz sa tomu budem smiať. A mal by som si čo najskôr nájsť dievča. Nie nejakú dračicu, skôr trpezlivé dobré dievča. Dnes sa nad týmito radami usmievam. Tá dobrá duša to myslela úprimne, ale nič o tom nevedela. Ale poslala ma ďalej. Najprv k urológovi. Bol to veľmi starulinký pán. Urobil mi sexuologické vyšetrenie, či som fyzicky v poriadku a či môžem mať deti. Všetko v poriadku. A už som aj išiel na psychiatriu.
Bolo to tu v Bratislave. Nebudem špecifikovať miesto. Príjímal ma primár psychiatrie a vtedajšia kapacita slovenskej psychiatrie. Opýtal sa ma, či chcem ostať v nemocnici a ako dlho. Hrdinsky som odpovedal, že ako dlho bude potrebné. To som však netušil, keď som vchádzal do budovy a stromy ledva pučali, že keď budem vychádzať jún bude v rozpuku.
Po ďalších vyšetreniach ako psychologických, tak aj psychiatrických som začal liečbu. Ako inak averzívnou terapiou. Prítomní alkoholici sa viac menej čudovali, čo tam vlastne robím. Určite netušili, že moja liečba, včetne medikamentov (neuroleptík) sa veľmi ani nelišila od ich terapie. Akurát, že oni brali Antabus a na to im nalievali vodku, zatial čo mne nalievali do hlavy averzívne myšlienky. Výsledok však bol rovnaký. Sprotiviť mi moju "drogu".
Venoval sa mi zástupca primára. Snažil sa. Bol veľmi precízny a veľmi dôsledný. Prichádzal ku mne vždy doobeda s veľkou injekciou. Ani vzdialene netuším, čo v nej mal. Samozrejme nejaký oblbovák. Uložil som sa do postele a pan docent mi napichol žilu. A pomaly púšťal látku, ktorá mi mala pomôcť koncentrovať sa. Do toho tichým hlasom hovoril:"Ste so svojim partnerom. Hráte sa atraktívnu sexuálnu hru. Cítite sa veľmi dobre. Je vám príjemne a bezpečne. Naraz sa otvoria dvere. Vchádza niekto neznámy. Má začudovaný a nepríjemný výraz. Vy sa cítite veľmi zle. Je vám trápne a nepríjemne. Bojíte sa vyzradenia. Bojíte sa dôsledkov svojho činu... Ste so svojim sexuálnym partnerom. Hráte sa atraktívnu sexuálnu hru. Cítite sa príjemne. Je vám dobre. Cítite sa bezpečne. Naraz sa otvoria dvere..."
Nuž veru, bodaj šľak trafil celú averzívnu terapiu. Ak sa to aj niekomu v tejto chvíli javí ako smiešna detská rečňovačka, nech si do toho skúsi predstaviť denno denný niekoľkomesačný "tréning". A ja som poctivo trénoval. Viete, ja som vždy a všetko, čo mi kto nakázal robil poctivo. Poctivo som si sám líhal do postele, poctivo som sa sústredil a poctivo som si opakoval: "Som so svojim priateľom. Hrám sa s nim atraktívnu sexuálnu hru...zrazu sa otvoria dvere..."
Jedného dňa si ma zavolal môj ošetrujúci doktor. Spýtal sa ma: "Masturbujetre?" Hrdo som odvetil, že nie. Veď si predsa nebudem mariť svoju liečbu. "A prečo nie?", opýtal sa, "treba si navodiť príjemnú predstavu (samozrejme ženskú) a svoje predstavy takto príjemne zakončiť."
A už som mal o terapiu naviac. A snažil som sa. Poctivo a každý deň. Už v nemocnici som sa však začal cítiť dosť nedobre...
Prebral som sa za niekoľko dní na ARE...
http://baranek.blog.sme.sk/c/62507/Ako-M
Nebolo mi už najlepšie ani v nemocnici. Rástlo vo mne napätie. A rástlo pomaly, ale iste stále viac a viac. Občas to vyvrcholilo do akéhosi stavu, ktorý vôbec neviem pomenovať. Veľmi som sa vtedy o odbornú stránku svojej hystérie nezaujímal. Keď bolo napätie neznesiteľné, začal som prudko dýchať a nastúpili silné k?če v rukách. Niektorí lekári hovorili, že je to normálne a že sa vlastne nič nedeje. Že je to len prechodný dôsledok liečby. Iní sa zasa pýtali, prečo vyvádzam práve teraz, keď už mám taký kus cesty za sebou.
Nuž a moje depresie sa veselo prehlbovali ďalej. Už mi začalo byť jasné, že to sám len veľmi ťažko ustojím. Škoda, že neexistujú slová, ktorými by sa to utrpenie dalo lepšie priblížiť. Bolo jasné, že tieto stavy sú dôsledkom liečby.
Vnútorný tlak a napätie sa stávali neznesiteľné. Večer som si líhal s napätím a rano vstával s napätím. Nevedel som si absolútne nijako pomôcť. Nijako si čo len na chvíľu uľaviť.
Samozrejme som viackrát navštívil svojho psychiatra. Musím, ale priznať, že okrem rád typu, nevšímajte si to, som sa nedozvedel nič. To vôbec nebolo možné nevšímať si, veď to ovládlo celé moje myslenie, celú moju existenciu. Už som sa nevedel vôbec na nič sústrediť, len na to strašlivé vnútovne napätie. Dávno som už prestal spávať. Po prebdenej noci ráno "budíček" a poďho na pol šiestu do fabriky.
Nakoniec som už nedokázal ísť ani do tej fabriky. Len som sedel s pevne pritlačenými rukami k telu a ktovie prečo, kyvkal som sa. A do toho počúval: "Prestaň sa kývať, choď von prejsť sa, zaoberaj sa niečím!" Ja viem rodičovci, dobre ste to mysleli, ale ako ste mi vtedy liezli na nervy...
Od rána som vedel, že to urobím. Celý deň som sa na to pripravoval. Vedel som, že už to dlhšie nevydržím. Proste sa to nedalo vydržať.
Dodnes si presne pamätám, koľko som toho pojedol. Bolo to asi stovka Thyoridazínov a asi dvadsiatka Diazepamov. Večer som to pojedol v kúpelni. Keď som si ľahol do postele, bol som veselý. Ešte som si pospevoval.
Prebral som sa za niekoľko dní na ARE v Žiari nad Hronom. Až neskôr som sa dozvedel, že som sa ešte prebral a odtackal sa na záchod, kde ma našiel brat. V podstate si dodnes myslím, že vďaka nemu ešte žijem.
Keď som sa ako tak vystrábil, prišli ma navštíviť rodičia. Mne bolo všetko jedno. Keď sa ma otec opýtal, či som na nich nemyslel, keď som to urobil, prišlo mi do smiechu...
Navštívil ma aj môj psychiater. Aj keď bol taký chladný typ, cítil som, že je nahnevaný. Vtedy som si to tak neuvedomoval, ale dnes mam pocit, že on bol jediny, kto vtedy mohol niečo urobiť a neurobil. Veď som u neho pred pokusom o sebebevraždu opakovane bol a hovoril som mu, že to nedokážem vydržať... Zrejme som mal byť dôraznejší a on si vyložil celú situáciu inak.
No a z ARA som sa samozrejme dostal do ďalšej cvokárne.
Bál som sa úplne všetkého
http://baranek.blog.sme.sk/c/63549/Ako-Macko-povedal-b-4.html
Som opäť v cvokárni. A táto je veru dosť krutá. Vôbec sa nepodobá na tú, v ktorej som sa "liečil". Strávim tu tri týždne. Bez pretvárky, bez nadsázky najhoršie tri tyždne v mojom živote.
Veľká, vlhká, studená a tmavá. Taká je budova, do ktorej som sa dostal. Chvíľa uvolnenia, ktorú som zažil na ARE je nenávratne preč. Ja som totálne zhrozený. Psychiatria má len dve oddelenia. Na prvom poschodí oddelenie ľahších pacientov a na druhom poschodí oddelenie ťažších problematických, alebo nezvládnuteľných pacientov. Ja som prirodzene prišiel na oddelenie ľahších pacientov. Tí ľahší, boli zmesou dlhodobo chorých pacientov, ktorí boli v utlmenom štádiu (ani neviem, ako inak by som to nazval...), alkoholikov, ľahších psychóz a len zlomok neurotikov...
Nie, toto určite nebolo prostredie vhodné pre akútneho neurotika tesne po pokuse o sebevraždu a totálne psychicky na dne. Teda ešte stále nie na dne. Na dno som sa dostal až tu. Vôbec som sa nedokázal na nič iné sústrediť, ako na to, že musím preč odtiaľto. Za každú cenu. Kamže sa len podel ten môj ochotne nepremyslený súhlas na ARE, ísť okamžite sem. Aby som sa odizoloval od vonkajšieho sveta. Aby ma nenapadlo skúsiť to znovu... Ako keby som mal na výber...
Triasol som sa tak, že som sa nedokázal ani na chvíľu skľudniť. Nedokázal som sa v pokoji najesť, či napiť. Bolo mi neustále zima. Bál som sa úplne všetkého.
Pani doktorka keď videla, ako sa driapem domov za každú cenu, povedala mi: "Dobre, pustím ťa, ale len vtedy, keď budeš súhlasiť s ďalšou hospitalizáciou v inom vhodnejšom ústave." Tentokrát to malo byť až v Kroměříži na "Psychoterapeutickom oddelení 18B pre liečbu neuróz." Tak sa toto oddelenie vrámci kroměřížskej psychiatrie vtedy volalo a ja ho tu veľmi rád a s veľkou pokorou a vďakou uvádzam...
Pani doktorke by som prisľúbil aj večné nebo na zemi, takže som sa konečne dostal domov. No a do tohto na tú dobu nesmierne progresívneho ústavu som sa dostal asi po mesiaci strávenom doma, čakajúc na svoj termín. A veru pani doktorka, dobre ste urobili.
Cesta otvoreného života bez pretvárky je cestou osobnej spásy
http://baranek.blog.sme.sk/c/64951/Ako-Macko-povedal-c-alebo-Uz-som-takmer-na-lepsom.html
Sedím vo vlaku. Je mi zima a som napätý. Zvlášne, tento pocit zimy a studených nôh ma sprevádzal ešte veľa rokov. Dnes už chvalabohu nie. Cítim sa unavene a som plný obáv a skepse. Zase budem musieť absolvovať všetky tie psychologické testy? Po koľký krát už? Kdekoľvek som prišiel, potrebovali si ma nejako zaradiť a oddiagnostikovať. Len potom mohla začať "liečba".
Kroměřížska psychiatrická klinika ma privítala prenádherným parkom s množstvom starých, trochu ponurých, ale veľmi štýlových budov. Každá budova bolo nejaké oddelenie. Oddelenie 18 B pre liečbu neuroz bolo skoro na konci parku úplne naľavo. Na tú dobu (začiatok 88. roku..) bola kroměřížska osemnástka špičkové pracovisko, kde sa skutočne liečilo v aktívnej psychoterapeutickej skupine.
Na tomto oddelení som si konečne prvýkrát vypočul od psychiatra sexuologa, že už sa mám konečne vykašľať na celú liečbu homosexuality a mám sa naučiť žiť tak, ako mi je prirodzene dané.
A ja som sa vôbec, ale skutočne vôbec nebranil. Akokeby som len čakal na nejaké "povolenie z hora"...
Tam som pochopil, aká skvelá metóda je skupinová psychoterapia. Snaha vypočuť skupinou už v začiatku prinášala mnohým z nás nesmiernu úľavu. Mnohí mohli nahlas povedať veci, na ktoré sa skôr neodvažovali ani len pomyslieť. Aj ja tak. Hneď od prvého sedenia som povedal o sebe všetko. Neznámym ľuďom. ?uďom, ktorý o homosexualite nemali ani zdania. Tam som si overil, že cesta otvoreného života bez pretvárky, je cestou osobnej spásy a moje odrazenie od dna, bolo o to efektívnejšie.
Mnohí z nás si počas toho mesačného pobytu prišli na toľko vecí, ktoré o sebe nevedeli, že po návrate do "civilu" bolo s čím pracovať. No a ja som si prišiel na to, že jednoducho nemôžem stále premýšľať čo ostatní, čo si pomyslia, čo povedia. Že mám svoj život a chcem byť hlavne pred sebou samým na seba hrdý.
Vtedy pred rokmi som to určite tak nechápal, ale teraz je mi to jasné. Kedykoľvek, keď mi bolo tak zle, že som si myslel, že to ani horšie byť nemôže, vtedy, keď už som si myslel, že som na úplnom dne a že sa z neho nevyhrabem, vždy až vtedy prišlo k obratu. Čím to je? Je to podľa mňa tým, že je v našej slabošskej povahe tvrdošijne zotrvávať na starých, dávno nepotrebných a nefunkčných hodnotách z primitívneho strachu z nového, zo strachu urobiť krok dopredu. Veď čo keby to nevyšlo a potom by bolo ešte horšie... No a keď už toho bolo naozaj priveľa a na koniec som sa dostal na úplné dno, vždy to zároveň bola moja spása. Už nebolo o čo bojovať, už sa nebolo o čo obávať, už sa nedalo brať ohľad na nič a nikoho, už sa stačilo len od toho dna silno odraziť. Vážme si preto naše pády na dno, lebo odo dna sa najlepšie odráža. A snáď počas tej cesty nahor raz prídeme aj na to, ako na to dno už nepadnúť...
Trvalo ešte dlho predlho, kým som sa dostal do súčasného psychického stavu. Celé roky.
http://baranek.blog.sme.sk/c/65959/Ako-Macko-povedal-c
Poznáte ten pocit pri potápaní, keď zle odhadnete h?bku ponorenia a zistíte, že do vynorenia je ďaleko a potreba dychu je priveľká? Držíte zo všetkých síl, máte strach, ale pud sebazáchovy je silnejší a určuje vašu schopnosť vydržať s dychom až do vynorenia. Keď sa potom vynárate, okamžite nasleduje hlboký nádych, vlastne celá séria nádychov. Prichádza onen slastný pocit lahodného vzduchu. Tep búcha až kdesi v krku, srdiečko bije radostne a vzrušene. Zachvacuje vás pocit šťastia a nadšenia. A uvolnenia...
Dívam sa na svojich kolegov z kroměříšskej "osemnástky". Sme zhruba v polovici pobytu. Niektoré tváre stále napäté, iné smutné či uplakané, ale v niektorých je niečo ťažko idetifikovateľné. Pomaly a opatrne síce, zato však nezadržateľne prichádzajúca pohoda a uvolnenie. Vynárate sa, priatelia moji z hlbokej priepasti. Vaše nadychovanie nie je búrlivé, ako po vynorení z h?bky jazera, je také trochu ustrašené a opatrné. Akoby ste sa pýtali: "Môžem? Naozaj už môžem?"
Mama mala pred sebou ťažkú úlohu. Potrebovala sa dozvedieť, že moja homosexualita je nezvratná a že sa s ňou nedá nič robiť.
Vedel som, že stále dúfa. Dúfa v nemožné. Som vďačný psychiatrovi - sexuológovi, ktorý mi pomohol. Neostalo to len na mne. Precízne sa snažil mame vysvetliť, že ďalšie liečenie nepovedie k ničomu a že je veľmi dôležité, aby som ostal sebou samým a zmieril sa so svojim životom.
Mama vždy zachovávala k doktorom priam posvätnú úctu. Bolo to prvýkrát a zrejme aj posledný, čo som u nej videl prejav zlosti voči lekárovi. Ani sa už nepamätám, aké slová tam zazneli, ale s odstupom rokov viem, že nemôžem svojej matke zazlievať, že sa vtedy nahnevala. Ona totižto za mňa bojovala. Jedno, že to bol pomýlený boj, jedno, že to bolo len akési posledné a beznádejné vzplanutie. Bojovala za svojho syna a ja som sťastný, že jej na mne tak záleží...
Trvalo ešte dlho predlho, kým som sa dostal do súčasného psychického stavu. Celé roky. Som však nesmierne vďačný za každú prežitú skúsenosť, za každé nakopnutie. Bez nich by som dnes nebol tým, čím som. Dokážem byť vnímavý a pritom už nie som taký zraniteľný, lebo som sa naučil škodlivé impulzy spracovávať inak. Naučil som sa povedať nie vždy vtedy, keď mám pocit, že požiadavky okolia na moju osobu sú pre mňa neadekvátne, či inak neprijateľné.
A ešte (ale to mu nehovorte, aby nespyšnel...:)) som vďačný za môjho partnera. Veď veľký kus tejto cesty absolvoval spolu somnou. Verne, odovzdane a s veľkým pochopením a toleranciou.
Sľubovali mi, že už nebudem teplý
http://baranek.blog.sme.sk/clanok-52784.html
O liečení homosexuálity sa toho porozprávalo už veľa. Veď je to také jednoduché, nech sa dajú liečiť. Aj pred niekoľkými rokmi relácia na STV kde mladý?... muž skrytý za plentou niekoľko krát nezabudol poznamenať že sa z homosexuality úspešne vyliečil. Že je zdravý, konečne. Na koniec relácie moderátorka nešetrila superlatívy na predvedeného zdravého jedinca. Také tie typické ovplyvňovania názorov divákov, aby náhodou nepochybovali o tom, že tam sedí ten úplne najpovolanejší človek, aký vôbec existuje a ešte raz sa opýtala. Takže vy ste boli homosexuál a už nie ste? Ste vyliečený? Ktovie prečo ten zdravý človek povedal: "No viete, pani moderátorka, chuť tu stále je, nie že by nebola. Ale človek sa musí ovládať."
Kto chcel pochopil už teraz, kto nechce...
Toto nemá byť vedecké pojednanie o liečení homosexuality. Ako vždy, keď píšeme my, je to záznam prežitého. Popis skúseností. Tentokrát viac, ako len nás dvoch.
Ako to vlastne vyzeralo? Do krvi vám šupnú nejakú inekciu. Nejakú látku. Nič mimoriadne, len niečo po čom vám bude poriadne zle. Keď zaučínkuje, popremietajú vám nejaké fotky. Je na nich presne to z čoho sa liečite. Je vam zle svinsky zle a vy sa pozerate na tie fotky... Vytvorenie podmieneného reflexu. Ako slintajuci pavlovov pes. Zvonček, jedlo, sliny. Zvonček, sliny. Spojenie tých fotiek s až fyzickou bolesťou so zvracaním. Predstavujem si to tak, že len čo sa postavíte pred nahého chlapa poriadne ho ozvraciate.
Liečba prebieha ambulantne. Chémia, fotky, rečičky a šup do práce. Každý deň. A výsledok? Ten zmätok je neopakovateľný.
Veď to malo prestať - povedali že sa vyliečim - stále cítim to isté - len teraz sa mi ešte chce zvracať - len teraz mám panické návaly hrôzy a strachu - stále sa mi páči ten sused Fero - sused Fero, vyzerá - zvraciam - všetci sa snažia - chcú mi pomôcť - každý deň počúvam, že je to nenormálne - som nenormálny - nikto mi nepomôže - ja sa toho nezbavím - sľubovali mi že už nebudem teplý - ja stále som - ja stále som - nedokážem to - som nič - som...
Jednoduché. Váš podmienený reflex zafungoval. Pavlovov pes slintá odušu. Homosexualita je odporná, otrasná, na zvracanie. Pokojne zvracajte. Lenže vy ste stále homosexuál. Logický vývod. Som odporný, otrasný, som na zvracanie. Konečne vás o tom presvedčili. Ste vyliečený. Ste zdravý. Pokojne zvracajte.
Skoro som zabudol. Poznám ešte jeden spôsob. Môžete si dať spraviť dieru do hlavy. Nič veľké. Len taká malá "lobotómia"...
Rád by som vedel koľko "vyliečených" homosexuálov sa pokúsilo o sebevraždu. Ktovie či existuje štatistika. Medzi tými čo poznám je snaha o pokus dvaja z troch. Jeden úspešný.
Premýšľam. Ako je možné, že ešte dnes? Ako je možné, že to nezaniklo aj so skvelým socialistickým zriadením? Ako je možné, že má niekto potrebu? Ako sa Vám to páči?
Mňa netreba strašiť peklom. Poznám ho. Neexistuje väčšie peklo než dokáže človek spraviť človeku.
PS
Rád by som upozornil, že socialistický psychiatri neboli žiadny doktori Mengele. V podstate len robili čo vedeli. Boli to sedemdesiate a osemdesiate roky, znalosti boli na inej úrovni. Na tých lekárov sa ani jeden z nás nehnevá. Mnohí z nich časom úplne zmenili názor a prístup. Ale dnes...?!