“Trpké ovocie terapie homosexuality...” – výber z reakcií: Je homosexuálna orientácia automaticky povolaním k životu v celibáte?
Povedzte mi, kde beriete toľkú trúfalosť, keď tvrdíte, že všetci homosexuálne orientovaní kresťania sú povolaní k životu v celibáte, alebo povedané vašimi slovami k životu v čistote? K čistote ako takej sme povolaní všetci, ale k celibátu?
Keď viete, že celibát je dar, ktorý Boh dáva len niekoľkým z mnohých, ako môžete tvrdiť, že homosexuáli sú k nemu povolaní? To by vlastne znamenalo, že tento vzácny dar dostali.
Je teda podľa vás homosexuálna orientácia automaticky povolaním k životu v celibáte? Nuž, ak je to tak, prečo potom týchto ľudí vylučujete z účasti na sviatostnom kňazstve a z rehoľného života?
Jedna z mnohých zaujímavých reakcií k textu “Trpké ovocie terapie homosexuality – po roku opäť” – z diskusií na stránkach http://www.novehorizonty.sk/?g=4&ext=27&value=22 a http://www.changenet.sk/?section=forum&x=426266#disc
Prinášame ju v plnom znení a radi uvítame aj ďaľšie príspevky od jej autora.
Milá pani Nikolová, tento môj príspevok či reakcia sa možno Vášho článku o pastorálnej starostlivosti o homosexuálne orientovaných veriacich ľudí týka len čiastočne, alebo lepšie povedané neobracia sa priamo na Vás, ale na iných horlivých posudzovateľov homosexuálnej problematiky v rámci cirkvi, na všetkých dobrých pastierov, ale predovšetkým na takpovediac autority a na morálnych či iných teológov, súčasných i minulých.
Tento článok sem možno tak úplne nepatrí, ale nenašiel som vhodnejšie miesto, kam ho poslať. Nech mi teda prepáči ten, komu sa bude zdať, že sem nepatrí. A nech mi tiež prepáči ostrosť tohto príspevku. Je v ňom veľa spochybnení a jedovatých otázok.
Nuž tak teda, páni moralisti a kanonisti a pastieri Kristovho stáda, čo je podľa vás to "povolanie k čistote"? Čo je mravná či morálna čistota, taká, ktorá obstojí pred vaším prísnym a nekompromisným okom? Kto vám dal také veľké práva, že môžete vyhlasovať definície, robiť z nich zákony a klásť ich ľuďom na ramená?
Na Boha sa veľmi neodvolávajte. Ten je našťastie voči slabým a nedokonalým ľuďom milosrdnejší ako vy. Kto ste, že robíte vo svojich nariadeniach z Kristovho kríža meč, ktorým potom stínate hlavy hriešnikov? Nepodobáte sa tak trochu oným farizejom a zákonníkom, čo kládli na ľudí ťažké bremená a sami sa ich nechceli dotknúť ani jedným prstom?
Kto vám dal tú múdrosť, keď tvrdíte, že všetci homosexuálne orientovaní ľudia sú povolaní k čistote, čo vo vašom slovníku neznamená nič iné, ako to, že sú povolaní k celibátu?
Celibát je predsa dar, ale je málo tých, ktorí ho dostali
Celibát je vznešený ideál, ale je málo tých, ktorým bolo dané, aby ho dosiahli. To viete veľmi dobre aj sami.
Nie, nechcem robiť prednášku o celibáte, ani sa nemienim rýpať v cirkevnom učení o ňom, ale neodpustím si niekoľko pochybovačných poznámok.
Vaše predpisy a normy prinútili kňazov k celibátu. O jeho dobrovoľnosti, zvlášť v časoch, keď ho autority cirkvi a vaši dávni predchodcovia začali zavádzať radšej pomlčme.
Keď sa niekto chce sať kňazom, teda katolíckym kňazom (Východ je v tejto veci rozumnejší a vernejší Novému zákonu), musí sa podvoliť predpisu o celibáte. Robí tak síce dobrovoľne, ale vie vôbec do čoho ide? Taký 23 či 24 ročný chlapec pred svojím vysvätením sotva. Niečo iné je o celibáte čítať a rozjímať a niečo celkom iné je ho žiť. Kandidátov kňazstva ste (už pred storočiami) presvedčili o tom, že celibát chce od nich Boh (čo je bohapustý nezmysel a v skutočnosti ho požaduje iba ľudská stránka cirkvi), a potom ste im navraveli, že ak cítia a majú povolanie ku kňazstvu, sú povolaní aj k celibátu. Tak ste ich zaviazali k celibátu, a to nerobí a nevyžaduje ani Nový zákon, o Starom ani nehovoriac.
Pri vymýšľaní a obhajovaní myšlienky celibátu ste si síce všimli výrok apoštola Pavla: "Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja" t.j. slobodní (1Kor 7,7), ale ako si ste pozabudli, či skôr ignorovali slová toho istého ap. Pavla v 1. liste Timotejovi, kde sa o biskupoch mimo iné píše: "Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy..." (1Tim 3,2) a o diakonoch sa tu hovorí: "Diakoni nech sú muži jednej ženy a nech dobre vedú svoje deti..." (1Tim 3,12). A potom i ten vyššie citovaný verš z 1. listu Korinťanom pokračuje: "...lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak."
Ani pre kandidátov kňazstva teda neexistuje všeobecné povolanie k celibátu.Vôbec sa nedivím, že nemálo kňazov bremeno celibátu neunesie a napriek všetkému úsiliu sa potkne; niekto častejšie iný len raz v živote. Sú to len ľudia, ako my všetci.
Aj každý homosexuálne orientovaný je len človek. A človek je psychosomatická bytosť. Nie sme anjeli, ktorí nemajú telo. Isteže, telo musí byť podriadené duchu, o tom nepochybujem, ale to neznamená, že ho zotročíme natoľko, že z toho nakoniec človek duševne onemocnie.
Je i bolo iba málo tých, ktorým dal Boh taký veľký dar, že dokázali skrušiť a ovládať svoje telo natoľko, že sa priblížili k životu anjelov a vystúpili na najvyššie miesta duchovného života. Pri listovaní v životopisoch svätých by sa mohlo zdať, že ich boli celé zástupy, no v porovnaní s kresťanstvom ako takým ich bolo málo. Všetko je vecou Božieho povolania.
Povedzte mi, kde beriete toľkú trúfalosť, keď tvrdíte, že všetci homosexuálne orientovaní kresťania sú povolaní k životu v celibáte, alebo povedané vašimi slovami k životu v čistote?
K čistote ako takej sme povolaní všetci, ale k celibátu?
Keď viete, že celibát je dar, ktorý Boh dáva len niekoľkým z mnohých, ako môžete tvrdiť, že homosexuáli sú k nemu povolaní? To by vlastne znamenalo, že tento vzácny dar dostali.
Je teda podľa vás homosexuálna orientácia automaticky povolaním k životu v celibáte?
Nuž, ak je to tak, prečo potom týchto ľudí vylučujete z účasti na sviatostnom kňazstve a z rehoľného života?
A ak takýto človek cíti povolanie k zasvätenému životu, prečo ho odháňate, hneď ako zistíte, že je teplý?
Viem, že napriek tomu sú takýto ľudia i v radoch kňazov a rehoľníkov, ale buď svoju orientáciu dokonale taja, alebo sú pod dozorom predstavených, aby voľačo nevyviedli. Neviem, či by sa mi páčil takýto dozor. Ak však majú skutočne povolanie k celibátu, načo ich tak veľmi strážiť a niekedy vyslovene izolovať? Samozrejme, že povolanie k niečomu neznamená, že sa povolaný nemôže dopustiť chyby a spáchať hriech, pokušiteľ pôsobí všade a na zasvätenú osobu útočí omnoho viac, než na bežného človeka, ale to sa týka všetkých nielen homosexuálov.
Mám taký dojem, že hádžete všetkých homosexuálov do jedného vreca a dívate sa na nich až príliš často cez teóriu o všeobecnom (pre homosexuálov) povolaní k čistote, teda k celibátu, aby som bol presný.
Konkrétny človek, prežívajúci svoju homosexualitu hlboko vo svojom vnútri, sa vám pri vytváraní paragrafov kanonického práva kamsi stratil.
Zdá sa mi, že z celkového pohľadu je pastoračná starostlivosť o homosexuálne orientovaných kresťanov, napriek všetkým rečiam o tom, ako vám záleží na ich spáse, iba snahou o to, aby všetci pekne čušali v tom pomyselnom vreci celibátnej čistoty a nevystrkovali nos, neupozorňovali na seba a nerušili vás pri vašej pastoračnej práci. Veď vy predsa najlepšie viete, čo je pre nich dobré.
Čo takto "vliezť" medzi nich a skúsiť sa pozrieť na celú vec aj ich očami, precítiť, čo prežívajú oni a až potom písať o nich teórie a pravidlá a poučovať ich o tom, čo môžu a čo nie. Bez tohto poznania a skutočného hlbokého pochopenia sú všetky teórie, príkazy a zákazy iba táraninami.
Úcta je dôležitá, starostlivosť je chvályhodná, ale to je ešte málo. Vcíťte sa do duší vašich homosexuálnych bratov a sestier a možno pochopíte, ako veľmi im ubližujete.
Nedivte sa, že väčšina takýchto ľudí sa nikdy neprizná k svojej odlišnej sexuálnej orientácii. Ešte možno pred nejakým kňazom a aj to len s veľkými obavami, ako ten asi zareaguje, ale nie pred širším cirkevným spoločenstvom.
Veď takýchto ľudí, aj tým, že ich chcete pri pastorácii vyčleňovať z rámca "zdravého" spoločenstva, čím sa v nich len utužuje pocit nedostatočnosti alebo mravného a psychického postihnutia, neustále presviedčate o tom, že to, čo sa ich bytostne dotýka, ich homosexuálna orientácia, je nielen vybočením z normy, ale priam psychická nemoc a porucha, ktorú by bolo vhodné liečiť.
Nezriedka sa tu operuje s diablom a z Biblie sa stáva kladivo na čarodejnice namiesto Dobrej zvesti
Homosexuál je v cirkvi nabádaný k tomu, aby sa svojej orientácii vzoprel, aby ju v sebe potlačil. U niekoho to možno funguje, ale pravdepodobnejšie je to, že toto prílišné potláčanie v tak chúlostivej veci, akou je sexualita, spôsobí, že obal, teda ľudská psychika to nezvládne.
Z niektorých ostrých útokov proti homosexuálom v rámci cirkvi mám taký dojem, že medzi najhorlivejšími odporcami homosexuálov, ktorí by nedbali páliť ich na hraniciach ako kedysi čarodejnice a kacírov, sú v skutočnosti skrytými homosexuálmi.
Kvôli vlastnej bezpečnosti, alebo kvôli nejakým výhodám, tvrdo bojujú proti tým, ktorí sú vlastne rovnako sexuálne orientovaní ako oni. Alebo to robia jednoducho preto, že nie sú schopní vyrovnať sa s vlastnou sexuálnou orientáciou. Veď aj Hitler likvidoval Židov, a pritom on sám mal židovských predkov, a ktorýsi ďalší nacistický pohlavár, ktorý mal chromú nohu (myslím, že to bol Himmler), vymýšľal zákony na likvidáciu zdravotne postihnutých.
To len ako príklad, nechcem tým povedať, že naši utajení homosexuáli v radoch bojovníkov proti homosexualite majú niečo s nacizmom. Ale tak už to býva, že poturčenec je horší od Turka. Aj oni vlastne len utekajú sami pred sebou.
Človek, ktorému je homosexuálna orientácia vlastná, vie sám veľmi dobre, že sa odlišuje od väčšiny.
Mnohí, ba možno väčšina tým, aspoň zo začiatku, keď to zistia a potvrdí sa im to, veľmi trpí.
No až pod tlakom z vonku sa homosexuálne orientovaný človek cíti nenormálnym, nemorálnym, postihnutým či chorým.
Ak ide o veriaceho, ktorý vie, čo sa o takýchto ľuďoch píše v Biblii, dostáva sa do zúfalej situácie.
Je chvályhodné, ak mu chce niekto skutočne pomôcť, ak ho podrží a pomôže mu nájsť samého seba, aby sa nemusel cítiť ako vyvrheľ a najodpornejší hriešnik.
Otázne ale je, ako táto pomoc vyzerá v praxi?
Chce mu pastoračná starostlivosť skutočne pomôcť, alebo ho chce všelijakými možnými cestami iba priviesť k tomu, aby sa chcel stať niekým, kým nie je a nemôže byť, teda heterosexuálom?
Ak sa rozhodne pre nejakú terapeutickú pomoc, má na ňu samozrejme plné právo, ale malo by sa mu najprv popravde povedať aké možné riziká ho čakajú a neživiť v ňom len falošné nádeje na "vyliečenie".
Demagógia by v tejto veci nemala mať žiadneho miesta
Žiaľ, skutočnosť býva často celkom iná. Homosexuála sa podarí presvedčiť, že jeho homosexualita je nemoc psychického pôvodu, vymaľuje sa mu obraz úspešnej liečby (nehovorím, že toto nahováranie nie je myslené úprimne), a potom sa tento človek terapii dobrovoľne podrobí. Nakoniec zistí, že to nefunguje.
Je to asi tak, ako keby sme zelenookého človeka presvedčili o tom, že jeho oči nie sú normálne, ale mali by byť modré. Postupne ho navedieme na "bezbolestnú" psychickú či psychologickú terapiu, ktorá má spôsobiť zmenu farby jeho očí. Samozrejme, že ten človek rýchlo zistí, že to nejde a psychicky sa môže zrútiť.
Ak zasa iného dokážeme natoľko zmanipulovať, že ho presvedčíme o úspechu terapie, uverí, že mu oči zmodreli, ale v skutočnosti zostali zelené, aké vždy boli. Terapeut môže len dúfať, že sa z tej "oblbnutosti" tak skoro nepreberie.
Homosexuál zostane homosexuálom aj keby ho vykastrovali.
Bez sexuálnej stránky, bez sexuálnej orientácie na rovnaké pohlavie, by nebolo homosexuality. Lenže obmedziť homosexualitu len na oblasť telesnú, na sexuálny styk, je skreslené a obmedzené. Homosexualita zah?ňa celého človeka, nielen jeho sexuálny pud.
Platí však i to, že pokiaľ človek žije, nedá sa sexualita oddeliť od jeho tela ani od jej vplyvu na duševný stav človeka. To platí všeobecne, či ide o homosexuálnu alebo heterosexuálnu orientáciu.
Preto tvrdiť, že pre homosexuálov, ktorí nie sú schopní žiť v intímnom zväzku s osobou opačného pohlavia, je jediná možná forma ako prežívať svoju sexuálnu orientáciu celibát, je nezodpovedné.
Úplne na záver tohoto, viem, že príliš dlhého listu, by som sa chcel niečo opýtať exegétov: Rozumieme biblickým miestam (zvlášť tým starozákonným), kde sa hovorí o homosexualite, naozaj dobre? Je oficiálny a tradičný výklad skutočne správny?
Hovorí sa tam o skutočnej homosexuálnej orientácii, alebo len o homosexuálnych skutkoch zvrátených heterosexuálov?
Skutočne sa pri rozbore týchto textov vykladá biblický text, alebo Biblia slúži len ako podklad, ako dôkazový materiál pre ľudské teórie a tvrdenia? Nezáleží na tom akými a koľkými tradičnými výkladmi a postojmi sú podložené.
Nevytrhávajú sa tu veci z kontextu? Veď ak zoberiem prvý verš 14. (13.) alebo 53. (52.) žalmu, kde stojí: "Vo svojom srdci blázon hovorí: Niet Boha! " a vetu "Niet Boha!" vytrhnem z celkového kontextu žalmu, môžem tvrdiť, že v Biblii sa píše, že Boh nie je, neexistuje. A budem mať pravdu. Je to tam čierne na bielom.
Ale skutočný zmysel textu sa ukáže až vtedy, keď sa tá veta vráti do kontextu, z ktorého bola vytrhnutá. Ak by som postupoval inak, potom by som bol tým bláznom, čo popiera Boha. Dúfam, že Boh nedopustí, aby sa tak niekedy stalo.
Autor/ka: Adam Slatinský
Publikované: 3.8.2009
Zdroj: http://www.novehorizonty.sk/?g=4&ext=27&value=22