Dúhový Pride Slovakia 2010

Slovensko je jednou z posledných z postkomunistických krajín EÚ, v ktorej sa - až po 20 rokoch od pádu komunizmu - časť neheterosexuálnej populácie, resp. niektorí aktivisti z nej, zmobilizovali a zorganizovali svoj veľký verejný "coming-out", manifestáciu, prezentáciu, stretnutie a oslavu - tzv. Dúhový Pride - 22. máj 2010.

Redakcia časopisu Týždeň oslovila aj zástupcu "Medzipriestoru" s otázkou o postoji, pohľade na historický Gay-Pride v Bratislave. "Medzipriestorný" pokus o odpoveď musel byť v Týždni (19/2010) pre nadmernú d?žku skrátený a upravený, stratil tak ale svoju komplexnosť, a získal možno i mierny významový posun. Preto, pre jeho neskreslené pochopenie, je tu k dispozícii v plnom rozsahu.

Prvé, čo ma na napadlo, po prečítaní emailu s otázkami z redakcie Týždňa, bolo: Čo ja mám k tomu čo povedať? Kto som, aby som nejako verejne či smerodatne Dúhový Pride Slovakia 2010 (http://www.duhovypride.sk/sk) hodnotila – zvlášť ešte predtým, než samotná akcia vôbec prebehla...? Nerada sa vyjadrujem verejne, a veľmi nerada celkovo k veciam a oblastiam, o ktorých nemám dosť poznania a informácií... Ale zároveň – vidím ako davy mnohých iných, ktorí okrem, často zvulgarizovaných a zbulvárnených stereotypov a predsudkov, o živote neheterosexuálnych ľudí nič podstatné, reálne, faktické, hlbšie a už vôbec nie osobné, nevedia – sa k Dúhovému pochodu vyjadrujú na plné ústa ako naslovovzatí odborníci, priam až s hysterickým krikom a panikou, v rôznych online fórach, diskusiách, skupinách, kampaniach, komentároch, vyjadreniach a vyhláseniach...

Napriek tomu som za posledných desať rokov predsa len na verejnosti občas písomne “prehovorila”. Takmer vždy ale išlo o  špecifickú oblasť, ktorá je len časťou z celého širokého spektra reality nazývanej “homosexualita”, a síce – týkajúcu sa mýtov o tzv. možnom “vyliečení” z homosexuality či tzv. “zmene” na heterosexualitu, ako aj vzťahov kresťanstva a homosexuality, resp. situácie, príbehov, skúseností a prežívania homosexuálnych kresťanov.

Dovolila som si, dovoľujem si a, ak to bude potrebné, budem si dovoľovať k tejto “otázke” vyjadrovať sa, lebo je to jedna z mála oblastí, o ktorej môžem ako-tak povedať, že niečo málo predsa len o nej viem. Resp. viem koľko v tejto oblasti ešte neviem – koľko mnoho je v nej potrebné poznávať, overovať, čítať, počúvať a zažiť, aby človek o nej mohol mať aký taký reálny prehľad a nie videl, to čo chce vidieť... Tiež som totiž dlho chcela vidieť reálnu všeobecnú možnosť “uzdravenia” z homosexuality, resp. čierno-bieleho zmierenia homosexuality a kresťanstva, a dlho som v možnosť “uzdravenia” aj verila a podporovala jej propagáciu. Čím viac som ale poznávala koľko toho ešte neviem... tým viac som odkrývala úplne inú realitu, o ktorej nadšení či oportunistickí propagátori “liečby” homosexuality nehovoria a, žiaľ, nechcú vedieť... Cesta homosexuálneho kresťana je v skutočnosti omnoho paradoxnejšia a kľukatejšia, než si to demagogický “liečitelia” dokážu, či sú ochotní, vôbec predstaviť a priznať...

Jeden fakt, z mnohých neveselých v tejto oblasti, je ten, že magické zavádzajúce pojmy “liečba homosexuality/zmena homosexuála“ sú v pravicových, zvlášť kresťanských politických kruhoch pojmom mnohonásobne viac a mnohonásobne horšie a nebezpečnejšie oportunisticky zneužívaným než sú používané slovká “diskriminácia/tolerancia“ v tzv. kruhoch ľavicových a liberálnych... V mnohých krajinách sveta sú dnes už prístupné mnohé svedectvá o tom, ako nesmierne, na dlhé roky až na celý život, dokáže traumatizovať a hlboko (nielen) psychologicky narušiť často mnohoročné úsilie o “liečbu homosexuality/zmenu homosexuála“. Ak také úsilie daný jedinec vôbec prežije, keďže mnohé končia – samovraždou... Pokus o odstránenie seba samého – dovedený k “víťaznému koncu“... Štatistiky? Osoby sú viac než štatistiky. Je množstvo oblastí, ktoré nikdy nikde nijako nebudú reálne a pravdivo štatisticky zachytené. Mnohí neheterosexuálni ľudia na Slovensku prežívajú stále strach z odhalenia, takže sa nikdy, ani do anonymných, štatistických údajov nezahlásia. Nieto už tí, ktorí rozpor homosexualita verzus tlak okolia““riešili“ odchodom zo sveta... Je drsné, že ani to oportunistom, a žiaľ ani kresťanským, neprekáža, aby mávali so (selektívnymi, na mieru vyrobenými) štatistikami ako s ”dôkazom“ pre hájenie svojich politických či aktivistických cieľov, v ktorých žiaľ, o sktutočnú “pomoc“ homosexuálom ide pramálo...

Je tiež fakt, že mám za sebou viac ako dvadsať rokov vedomého (a pred nimi podobne dlhý čas nie celkom vedomého) hľadania odpovede na otázku: “Ako môže žiť homosexuálny človek ako kresťan – a nezblázniť sa...?” Roky hľadania a roky štúdia množstva kníh, článkov, publikácií, zahraničných prameňov, v minimálne dvoch svetových jazykoch. Roky zdieľania skúseností cez osobné či hromadnejšie stretnutia, u nás i v zahraničí, a medzinárodnej komunikácie s desiatkami združení a organizácií cez listy, emaily, internetové fóra a pod. A predovšetkým roky načúvania ľuďom, ich príbehom, a ich hľadaniu odpovedí na otázky. A načúvania Bohu, aj keď, pri jeho tichosti je to ešte náročnejšie... Okrem iného, práve skúsenosti z otázok tých rokov boli čiastočne zhrnuté v štúdii “Homosexualita, cesta sebatranscendencie?”, (/view.php?nazevclanku=homosexualita-cesta-sebatranscendenciebrkratka-studia-o-krestanskom-pristupe-k-realite-homosexualnej-orientacie&cisloclanku=2004120002) ktorá je zostavená predovšetkým z vyjadrení ľudí omnoho múdrejších a skúsenejších a z rôznych častí sveta.

Štúdia by si však už takmer po desaťročí od jej písania jednoznačne vyžadovala druhý diel, minimálne druhé doplnené a prepracované vydanie, ktoré by prinieslo aspoň základné informácie z posledného desaťročia z diania a skúseností tzv. gay-kresťanov a hlavne tzv. ex-ex-gayov vo svete. Teda tých, ktorí úprimne verili v “uzdravenie” z homosexuality a roky, až desaťročia sa celým bytím usilovali o “zmenu” či “vyliečenie”... Dnes čoraz otvorenejšie hovoria – aby varovali – o veľmi negatívnych, až tragických dôsledkoch toho liečiteľského, neraz takmer celoživotného, “pokusu na sebe samom”... A hľadajú inú alternatívu, inú cestu...

Pôvodne boli v pláne ďalšie “doplnkové” publikácie ku štúdii – zbierka poézie neheterosexuálnych slovenských autorov, podľa možnosti osobitne kresťanov, kniha osobných príbehov tzv. gay-kresťanov a tzv. ex-ex-gayov zo sveta, a krátka teologická štúdia, ktorá by rozvinula záver prvej knihy – o teológii slabosti a spiritualite premenenia, resp. o teológii milosrdenstva a ceste nedokonalosti... Žiaľ – materiálne možnosti... čas, financie, a nevyhnutnosť venovať energiu každodennému zápasu o prežitie... podobný projekt zatiaľ neumožnili... (možno na dôchodku?) Ostal priestor len na kratšie texty občas uverejnené na internete (/search.php?rsvelikost=sab&rstext=all-phpRS-all&rstema=4), ktoré sa snažia aspoň stručne priblížiť príbehy, skúsenosti a možné poučenie zo života tzv. gay-kresťanov a tzv. ex-ex-gayov.

Čo sa týka akcie Dúhový Pride Slovakia 2010 – všetky informácie, ktoré o nej mám, sú získané len sprostredkovane, len cez internet, aj vzhľadom na skutočnosť, že už niekoľko rokov riešim práve tú spomínanú materiálnu situáciu prácou a štúdiom v zahraničí.

Z toho mála, čo mám môžnosť vedieť a pozorovať, môžem jednoznačne povedať, že sa nijako nestotožňujem s “morálnou panikou”, až takmer hystériou, aká sa v istých kruhoch, žiaľ zdá sa hlavne tzv. kresťanských, na Slovensku z príležitosti Dúhového Pridu, šíri, opäť hlavne cez internet v rôznych fórach, skupinách, kampaniach, vyhláseniach, a pod.

Nemyslím tu len na pána predsedu slovenských nacionalistov, ktorý sa rozhodol byť “vzorom”, keď sľúbil že “príde homosexuálov osobne opluť” (http://stevosanta.blog.sme.sk/c/227425/Opluje-Slota-aj-ludi-s-rakovinou.html), ale aj viaceré skupiny Facebookových fanúšikov (či fanatikov?) (http://www.facebook.com/pages/Som-PROTI-pochodu-HOMOSEXUALOV-v-uliciach-Bratislavy-22-maja-2010/106688322686299, http://ko-kr.facebook.com/pages/Som-zasadne-proti-zvratenemu-pochodu-homosexualov-v-Bratislave/311718841654) odporu voči Pridu, alebo prejavy strachu voči tzv. verejným prejavom homosexuality (viď napr. http://zuzanaroy.blog.sme.sk/c/219785/Pochod-gayov-a-lesieb-v-Bratislave.html, ako aj výstižnú reakciu http://qlf.blog.sme.sk/c/221465/Skutocny-pribeh-o-rozhorcenych-mamickach-a-holych-zadkoch.html). A ďaľšie, nie raz unáhlené, bez rozlišovania a bez náležitého poznania, hlavne na emóciach založené, niekedy len školáckoslohové (http://bartkovsky.blog.sme.sk/c/227525/Bratislavske-homosexualne-zvratenosti.html), inokedy skôr zdá sa bulvárom inšpirované (http://www.postoy.sk/gay_pride_bratislava), a iné zas pseudoodborné (http://www.postoy.sk/homosexualita_a_mytus_o_4percentach) vyjadrenia na rôznych, blogoch, diskusiách či webstránkach rôznych aktivistov hlásiacich sa ku kresťanstvu.

Medzi nimi je aj niekoľko, svojou formuláciou pripomínajúcou Radošinské naivné divadlo, až úsmev vzbudzujúcich výkrikov a výziev našich horlivých vševediacich exkomunikovaných bratov zo schizmatickej “Societas Sancti Basilii Magni” (http://www.societasbm.sk/sk/actual/article/?article=595, http://www.societasbm.sk/sk/actual/article/?article=598, http://www.societasbm.sk/sk/actual/article/?article=599, http://www.societasbm.sk/sk/actual/article/?article=562). Tí ale sú inšpiráciou v mnohom mnohým... Až niekedy možno nadobudnúť dojem, že neschizmatické spoločenstvo slovenských katolíkov ostáva skôr v menšine...

Okrem iného práve pôsobenie vševediacich exkomunikovaných zelenáčov je aj v pozadí údajne “katolíckeho” pochodu proti homosexualite, ktorý zorganizovali v Bratislave ako protest proti Dúhovému Pridu týždeň pred jeho uskutočnením. V rámci slobody slova a slobody zhromažďovania, v limitoch slušnosti a zákonnosti, prečo nie? Ale skrývať svoju súkromnú extrémistickú aktivitu pod značku “katolícky”, a zároveň tak onú značku špiniť, nie je férové. Podrobnejšie situáciu opisujem v texte “Katolícky boj proti gayom alebo prvý (neverejný) “biely kôň” schizmatikov” – http://www.changenet.sk/?section=forum&x=488134

Chápem, že ľudia, ktorí nemajú záujem či možnosť spoznať skutočný život a vnútorný svet svojich homosexuálnych spoluobčanov a bratov a sestier, a spoznať príčiny, vznik, pozadie a vývoj tzv. LGBT/Queer hnutia, (http://cs.wikipedia.org/wiki/LGBT, http://en.wikipedia.org/wiki/LGBT, http://en.wikipedia.org/wiki/Queer), ako aj prečo sa pôvodne podobné verejné demonštrácie nazývali “Christopher Street Day Celebration/Parade” či “Spomienka na Stonewallské nepokoje”, resp. ako a z akých dôvodov a v akom kontexte (vzhľadom na dlhodobú históriu) vznikli (http://cs.wikipedia.org/wiki/Stonewallsk%C3%A9_nepokoje, http://en.wikipedia.org/wiki/Stonewall_Riots, http://en.wikipedia.org/wiki/Christopher_Street#Christopher_Street_as_gay_icon), majú následne neúplný, zredukovaný, selektívny a skreslený obraz o realite homosexuálnej orientácie a jej prežívaní. Obraz formovaný ľudovými stereotypmi a predsudkami, neznalosťou, aj podvedomým strachom, ako aj bulvárnymi médiami zameranými na atraktívne plytké krajnosti, ale žiaľ, aj extrémnymi exhibistionickými, niekedy zas zámerne humorno-provokačnými nekonformnými prejavmi jedincov na komerčných gay-akciách v Západnom svete. Presne tak by ale bolo možné neúplne, zredukovane, a skreslene prezentovať heterosexuálnu spoločnosť. Stačilo by zozbierať selektívny dokumentárny materiál z rôznych, zvlášť masových diskoték, karnevalov, open-air festivalov, osláv, zábavných parkov, pop/rock-koncertov, a pod. a potom tvrdiť, že daný úzky výber pikantnej dokumentácie prezentuje heterosexuálnu spoločnosť vo všeobecnosti v každodennom živote... Návštevníci z vesmíru by takej prezentácii možno aj uverili. Homo sapiens s rozumom na uvažovanie, a zvlášť homo sapiens hlásiaci sa k Duchu Svätému, by predsa len mohol rozlišovať...

Žiaľ, v anti-gay panike a hystérii je až príliš zjavný a citeľne vyjadrený opak kresťanskej resp. Kristovej múdrosti a – lásky, teda nepochopenie a neprijatie, predsudky a stereotypy, neznalosť a skreslený pohľad, odsudzovanie a súdenie – bez počúvania druhej strany, a nie raz neznášanlivosť, nevraživosť, až nenávisť. A hlavne fakt, že z daných panikárov málokto asi osobne vo svojom blízkom okolí naozaj pozná homosexuálne orientovaných ľudí, ich reálny život a vnútornýsvet , resp. o nich nevie, resp. ani nemôže vedieť, keďže takému človeku by sa málokto, hoci aj z blízkych, zdôveril...

Na druhej strane však sa osobne akosi vo svedomí nedokážem stotožniť ani s úzko špecifickým postojom hlavných iniciátorov Dúhového Pridu, Queer Leaders Fóra (QLF), ktorého zástupcovia predstavujú akciu so slovami: “PRIDE je zároveň pochodom za skutočné zrovnoprávnenie queer ľudí komplexným spôsobom, ktorý by sprístupnil inštitút manželstva i pre páry rovnakého pohlavia, spolu s možnosťou adopcií a služieb asistovanej reprodukcie.” Viem, že partnerské spolužitie tisícov párov – či heterosexuálnych alebo neheterosexálnych – je jednoducho realitou, či to niekto chce alebo nie. Majú k tomu rôzne dôvody, a myslím, že majú aj právo na normálnu dôstojnú slobodnú existenciu, ktorú by umožnili aj príslušné legislatívne úpravy. Viem ale tiež, že aj medzi neheterosexuálnou populáciou nie každý, hoci aj žijúci v partnerstve, pociťuje potrebu a túžbu kopírovať heterosexuálne manželstvo. Práve naopak, mnohí práve pre svoju inakosť zastávajú iné právne riešenie pre svoj partnerský život než je snaha uzákoniť imitáciu heterosexuálneho manželstva. Snaha, ktorá je nie raz vnímaná, zvlášť v slovenskom kontexte, ako strácanie síl a času na pokus o rozbitie múru hlavou (alebo hlavy múrom).

Aj preto, ako viem, niektorí neheterosexuálni sami prijímajú s miernymi rozpakmi Dúhový Pride tak ako je tiež prezentovaný. Na jednej strane práve ako otvorená oslava rôznorodosti, pestrosti, odlišnosti, inakosti, ako mnohotvárne heterogénne pluralitné stretnutie “všetkých, ktorým nie je ľahostajný koncept ľudských práv a otvorenej spoločnosti”, čo sa napr. aj mne osobne prihovára. Na druhej strane však, ako úzkoprofilová špecifická akcia jedného združenia, ktoré, ako samo hovorí, má osobitný cieľ “verejne a nekompromisne – ako prvé združenie na Slovensku – presadzovať možnosť uzatvorenia manželstva aj neheterosexuálnymi pármi, ako aj nediskriminujúci prístup k osvojeniu dieťaťa”, s čím mi už ale osobne akosi (zatiaľ? žiaľ? chvála Bohu?) nejde stotožniť sa, rešpektujúc právo na iné postoje, aké aj ja mám na ten svoj.

V každom prípade ale, ideologické heslá o tom, ako homosexualita “ohrozuje” rodinu a manželstvo, či predstavuje “nákazu” pre deti a mládež, a prináša “rozklad” spoločnosti, mi silno pripomínajú už niekým dhodobo využívané a šírené manipulatívne propagandistické tvrdenia o tom, akou hrozbou pre svet sú naši semitskí, ako ich nazval pápež Wojtyla, starší bratia vo viere... Rovnako, ako tvrdenia, že “homofóbia v skutočnosti neexistuje“ a je len “výmyslom” gay-komunity na dosahovanie jej “nadštandardných” práv, mi znejú ako Goebbelsova demagogická propaganda... Homofóbia, strach z homosexuality, obavy a nepríjemné pocity z jej odlišnosti, až prežívanie ohrozenia, vedúce k obrannému až útočnému naladeniu, sú, žiaľ, všeobecne prítomnou realitou. Zvlášť podvedomý, nepriamo pôsobiaci, hlboko zakorenený, často internalizovaný strach z neheterosexuality druhých či svojej vlastnej a jeho následná projekcia a jej dôsledky, sú reálnym existujúcim psychologickým javom. A jeho asi najhoršou formou nie je ani tak hlučné fyzické hádzanie kameňov, ale skôr subtílne zaobalené tiché pôsobenie, niekedy inštitucionalizované a indoktrinalizované, inokedy nenápadne, až nevedomo skryté, aj za tzv. charitatívne aktivity, a následne často spontánne internalizované, ktoré zvnútra rozleptáva základnú ľudskú dôstojnosť a zmysel života či vôbec odhodlanie žiť... Ale to by už bolo na iný dlhý text (viď aspoň základné info http://en.wikipedia.org/wiki/Homophobia, http://cs.wikipedia.org/wiki/Homofobie, http://cs.wikipedia.org/wiki/Mezin%C3%A1rodn%C3%AD_den_proti_homofobii)

Rôznorodosť postojov existuje aj v iných krajinách, kde sa ešte diskutuje o riešení reality partnerského spolužitia, ktoré je faktom týkajúcim sa života tisícov, vo svete miliónov ľudí, či sa nám to páči alebo nie. Chcieť odpovedať na túto realitu parnovalcovským spôsobom násilného celoplošného neosobného vnútenia biblického štandardu aj tým, pre ktorých je Biblia len jednou z množstva historických písomností...? Asi len nastolením “talibanskej” totality... Boh Biblie sa ale prišiel ponúknuť, nie vnútiť..., slúžiť, nie ovládať...

Podobné diskusie sa vedú napr. aj tu v Írsku, a to aj v samotnej tzv. gay-komunite. Tiež sú tu, ako aj inde vo svete, radikálni zástancovia podľa nich jediného nediskriminačného, pre iných maximalistického postoja v štýle “chceme úplné zrovnoprávnenie aj s hetero-manželstvom alebo –nič...” A zároveň zástancovia “inakosti, odlišnosti, rôznorodosti”, ktorá nevníma potrebu kopírovať heterosexuálne manželstvo, resp. uznáva, tak ako svoju, i jeho inakosť, spoločenskú aj privátnu originalitu, špecifickosť historického pozadia, pragmatického prínosu, i ontologickej podstaty, v štýle“nepotrebujeme brať manželstu muža a ženy jeho ‘copyright‘”, ktorý si, zvlášť v spoločnosti väčšinovo sa hlásiacej k tradícii jedného z troch svetových prúdov monoteizmu, heterosexuálny manželský zväzok, napriek jeho mnohým pochybeniam, stále žiarlivo stráži...

Ale bude to asi vždy a v rôznych oblastiach, nielen čo sa homosexuality týka, otázkou dialógu “na hrane”či na “tenkom ľade”... Veriaci v Boha Biblie alebo veriaci v ateizmus – asi sa budeme musieť stále učiť vzájomnému počúvaniu, poznávaniu, pochopeniu, prekvapeniu, odkladaniu predsudkov a “nálepiek a škatuliek“, ako aj slušnosti, úcte, nenásilu... Prílišný idealizmus? Že sme mali 2000 rokov učiť sa komunikácii, nenásiliu, láske – a vidíme, resp. nevidíme výsledky...? Nuž, kto vie ako veľa/málo je 2000 rokov vzhľadom na trvanie vesmíru, či iba dejiny Homo sapiens... V dennej praxi, kde sme akosi na spoločnej lodi, asi ostáva možnosť: Alebo vzájomný nezmieriteľný vyčerpávajúci “súboj na život a na smrť” alebo aspoň pokus o vytvorenie životného priestoru jeden druhému, napriek odlišnostiam, či práve pre ne a v nich.

Zároveň ale, čo sa Dúhového Pridu Slovakia 2010 týka, viem, že jeho organizátori nie sú nikým platení ani “najatí”, venujú akcii svoj voľný čas a energiu zdarma, i na úkor svojich nákladov a súkromia, a viac než z politického cieľa vychádzajú z osobného nadšenia i húževnatosti, a životných skúseností. Ako aj z nevyhnutnosti prelomiť bariéru a paralýzu mlčania, ktorá neumožňuje spoznať heterosexuálnej väčšine svojich neheterosexuálnych spolubčanov v ich dennom živote s jeho bežnými starosťami a radosťami, ktoré sú v mnohom s heterosexuálnou väčšinou podobné a v niečom zas iné a osobité. Napomôcť tomu by mohol azda ani nie tak niekoľkohodinový Dúhový pochod samotný, ako skôr Dúhový týždeň, ktorý mu predchádza a prináša rôzne zaujímavé kultúrne, umelecké, diskusné akcie a možnosť osobných kontaktov, počúvania a rozhovorov.

Či sa nadviazať, resp. preh?biť dialóg medzi heterosexuálnou väčšinou a neheterosexuálnou menšinou cez Dúhový Pride podarí, je ťažko povedať dopredu. Asi to bude skôr len začiatok, resp. osobitný krok vpred na “ moste“, ktorý sa tu už dlhšie pomaličky buduje. A pokračovanie a výsledky závisia asi od oboch strán. Možno keby zo strany (anti-gay) kresťanov bolo (v celej histórii) menej kriku, paniky a hystérie, menej prejavov nepochopenia, nelásky a neznášanlivosti, a viac pokojného slušného načúvania v duchu Ježišovho prístupu – od človeka k človeku – možno potom by ani nijaký Pride (v celej histórii) nebol potrebný...? Že ani vzťah gay-komunity ku kresťanom nie je vždy “príkladom lásky a porozumenia”...? Nuž, otázkou je, čo je reakciou na čo... Kresťanstvo poznačilo dejiny počas dvoch tisícročí, Pride akcie homosexuálnej menšiny vo svete majú za sebou v porovnaní len zlomok – čerstvých 40 rokov... A hlavne – nie je to gay-komunita, kto sa odvoláva na Ježiša ako na svojho zakladateľa, a na jeho Evanjelium a zákon lásky aj k tzv. nepriateľom, lásky ktorá má byť podľa Ježišovho testamentu hlavným znakom a prejavom inakosti kresťanov...

Mária Ščepková

16.5.2010, Dublin, Írsko