Referát na tému homosexualita
Dôvodom mojej aktivity v otázke "Homosexualita a cirkev" je osobný záujem, ako aj starosť katolíckeho dušpastiera a začínajúceho psychoterapeuta o sprevádzanie človeka na jeho rozmanitých životných cestách. Tento záujem podporujú skúsenosti reality života homosexuálnych ľudí (napr. moje skúsenosti s bývalými žiakmi a mládežou).
Čo ma motivovalo k tomu, aby som vyšiel s touto témou na verejnosť? Bol to, podľa mojej mienky, totálne nediferencovaný a po odbornej stránke vyslovene otázny prípis generálneho vikára diecézy Feldkirch Dr. Elmara Fischera k otázke homosexuality, adresovaný všetkým kňazom a katechétom diecézy pri príležitosti "Celorakúskeho fóra lesbičiek a homosexuálov", ktoré sa konalo začiatkom októbra 1997.
V mojej dušpastierskej a terapeutickej praxi s homosexuálne cítiacimi a milujúcimi ľuďmi sa potvrdili výsledky humanitno-vedeckých štúdií. V úvode môjho referátu by som chcel stanoviť niekoľko téz:
1. Homosexuáli sa vo svojom živote stretávajú dennodenne len s neporozumením, zatracovaním a nenávisťou. Všetci radi vystupujeme ako tolerantní ľudia a páči sa nám, keď nás za takých aj považujú. Ak však hodnotíme predstavy, ktoré prevládajú v širokých kruhoch – medziiným, žiaľ, aj v kruhoch cirkevných – zistíme, že v nich majú pevné miesto neprehodnotené predsudky, ktoré sa podávajú ďalej. Sú to predsudky, ktoré majú veľmi ďaleko od skutočnej životnej reality homosexuálnych ľudí a vyznačujú sa silnou jednostrannosťou a skresľovaním.
2. Podľa evanjelia Ježiša Krista je cirkev zaviazaná zasadzovať sa proti akejkoľvek forme diskriminácie a tým aj proti každej forme potláčania existencie okrajových skupín. Preto je povinnosťou cirkvi vystupovať na obhajobu osobnosti a dôstojnosti homosexuálne orientovaných ľudí.
3. Homosexuálni ľudia sú dcéry a synovia Boží. Tak ako všetkým ľuďom, aj im prislúcha základné právo nájsť svoje miesto v spoločnosti a cirkvi, kde by sa cítili doma, kde by sa mohli rozvíjať.
4. Homosexuálne orientovaní ľudia musia mať právo hlásiť sa k svojej homosexualite. Prijatie homosexuality je predpokladom identifikovania sa so sebou samým.
Cirkev je povinná týchto ľudí sprevádzať osobitným spôsobom. Cieľom každej kresťanskej dušpastierskej práce musí byť sprevádzanie človeka až k jeho vlastnej úplnosti, tzn. k jeho vlastnej jedinečnosti a originalite.
5. Ak chce byť cirkev v ľudskej spoločnosti vedúcou morálnou inštitúciou, musí prijať realitu prírody. Výsledky humanitných vied dokazujú, že 4-6 % mužov a 2-4 % žien je homosexuálne orientovaných, či homosexuálne cítiacich.
6. Pre osobné partnerstvo je v kresťanskom ponímaní rozhodujúca miera v ňom a s ním prežívanej lásky. Pre budúcnosť našej spoločnosti bude mať rozhodujúci význam požiadavka schopnosti intimity (Wunibald Müller). To však platí tak pre homosexuálov, ako aj pre heterosexuálov.
I. ANTROPOLOGICKÝ POH?AD
Súčasné poznatky humanitných vied nám jednoznačne ukazujú, že homosexuálna orientácia musí byť popri heterosexuálnej orientácii posudzovaná jednoznačne ako vlastná, antropologicky podmienená dispozícia ľudskej sexuality.
Druhý vatikánsky Koncil učí, že skutočnosť profánnej oblasti a skutočnosť viery majú pôvod v tom istom Bohu. Pod autonómiou pozemskej skutočnosti, čiže prírody, Koncil rozumie, že "všetky stvorené veci...majú svoje vlastné zákony a hodnoty, ktoré musí človek postupne spoznávať, používať a utvárať... Nie je to len požiadavka ľudí dnešnej doby, ale zodpovedá to aj vôli Stvoriteľa." Koncil ďalej pokračuje: "Tým, že boli stvorené, majú všetky jednotlivé skutočnosti svoju osobitosť, svoju vlastnú pravdu, svoju vlastnú kvalitu, ako aj svoju vlastnú zákonitosť a vlastný poriadok. To všetko musí človek prostredníctvom rôznych vedeckých a technických metód poznania uznať a rešpektovať" (Cirkev a svet, článok 36). Preto otcovia Koncilu sformulovali nasledovné vyjadrenie: "V pastorácii by mali byť rešpektované a naozaj využívané nielen teologické princípy, ale aj výsledky profánnych vied, predovšetkým poznatky z psychológie a sociológie." (čl.62)
Podľa môjho presvedčenia je teda úlohou cirkvi a spoločnosti uznať a rešpektovať rozmanitosť prírody v jej osobitostiach. Cirkev a spoločnosť sa musia zaoberať realitou prírody!
V tomto smere sme odkázaní na výsledky humanitných vied a ich výskumov:
Uznávaný americký vedec v oblasti sexuality Dr. Michael Peterson dospel k nasledovnému záveru: "Je veľmi pravdepodobné, že už v matkinom tele nastáva istá fáza programovania mozgu, ktorá sa neskôr prejavuje vo výrazovej forme sexuálneho správania sa človeka." (A.W.Sipe, Sexualita a celibát, 1992)
Známy profesor klinickej psychológie na Universite v Baseli Udo Rauchfleisch sumarizuje svoje rozsiahle štúdie o fenoméne homosexuality nasledovne: "Tak ako vo všeobecnosti pri vývoji človeka, musíme aj pri homosexualite vychádzať zo zdedenej dispozície. Výskumy v oblasti rodiny a jej vplyvu u dvojčiat, ako aj najnovšie genetické štúdie tento názor len potvdrzujú. Na druhej strane je treba priznať, že pri realizácii tejto dispozície hrajú dôležitú úlohu aj životné skúsenosti človeka." (Dá sa sexualita prepólovať?, Die Furche č.39)
Innsbrucký morálny teológ Dr. Hans Rotter SJ zisťuje: "Určite existujú medicínske poznatky, poukazujúce na prenatálne určenie! Takisto náhľad, že primeranou terapiou je možné dosiahnuť zmenu homosexuálneho správania sa, mnohí experti odmietajú." (Kathpress č.240/14.05.1996)
Tieto poznatky boli prebraté aj do Svetového katechizmu katolíckej cirkvi: "Nie nezanedbateľný počet mužov a žien sú homosexuálne orientovaní ľudia. Svoju orientáciu si nezvolili sami." (Svetový katechizmus katolíckej cirkvi, 2358)
S ohľadom na poznatky humanistických vied sa dá povedať, že homosexualita sama o sebe nevykazuje žiadne známky podobnosti s psychopatologickým vývinom, a teda nepatrí medzi psychosexuálne poruchy.
Dnešná vývojová psychológia hovorí, že sexuálna orientácia je výsledkom špecifického vývoja pohlavnej identity, pričom dedičné faktory a vplyvy životných skúseností tu úzko spolupôsobia, čím sa určuje smerovanie k hetero- alebo homosexualite (bisexualita je treťou, samostatnou variantou). Pohlavná identita sa pritom skladá z troch častí:
1. Základná pohlavná identita, tzn. presvedčenie sa, že mám mužské alebo ženské pohlavie. To sa odohráva približne v závere druhého roka života človeka.
2. Pohlavná úloha, tzn. zvnútornená predstava o úlohe ženy a muža.
3. Pohlavná orientácia na partnera, tzn. orientácia na určitého partnera alebo partnerku (buď rovnakého alebo opačného pohlavia).
Tieto zložky poznačujú špecifický vývin človeka a vyúsťujú v konečnej fáze do homosexuálnej alebo heterosexuálnej orientácie, vyjadrenej vždy vlastnou formou erotických a sexuálnych fantázií, sociálnych preferencií, identifikácie samého seba a vlastnou formou životného štýlu.
K určujúcim rozhodnutiam dochádza predovšetkým v troch vývinových štádiách:
1. V ranom detstve, kedy sa u neskôr homosexuálnych ľudí vytvára zosilnené zdôrazňovanie autonómie, tzn. vôle definovať sa nezávislosťou v myslení, cítení a konaní. U neskôr heterosexuálnych ľudí sa prežívanie identifikačných pocitov uskutočňuje v prvom rade vtedy, keď sa vidia v polarite s ostatnými ľuďmi.
2. Druhý zásadný moment nastáva vo veku medzi 4. a 5.rokom života, počas oidipovskej vývojovej fázy, kedy dochádza k vedomej konfrontácii dieťaťa s otcom a matkou ako pohlavnými bytosťami v nadväznosti na role, ktoré matka a otec v sociálnej oblasti zastupujú. V tejto fáze zažíva neskôr homosexuálne cítiace dieťa už jasne erotickú a sexuálnu atraktivitu vychádzajúcu z rovnakopohlavného rodiča, čo dáva jeho ďalšiemu vývinu iný smer, než akým sa uberá vývin neskôr heterosexuálne cítiaceho dieťaťa, ktoré sa cíti byť priťahované predovšetkým rodičom opačného pohlavia.
3. Tretí závažný moment nastáva v mladosti, v procese "coming-outu", pri ktorom si homosexuálne cítiaci ľudia čoraz zreteľnejšie uvedomujú svoju špecifickú identitu a dávajú ju svojmu okoliu aj najavo.
Z týchto úvah vyplýva, že sexuálna orientácia, napriek všetkej premenlivosti, ktorou sa vyznačuje ľudské prežívanie, nachádza svoje definitívne usporiadanie už v priebehu detstva a mladosti. Terapie, ktoré si kladú za cieľ zmenu sexuálnej orientácie, sú z tohto hľadiska nielenže nereálne, ale dokonca antiterapeutické a nehumánne, nakoľko nevedú klienta k sebapoznaniu, ale k sebapopretiu a k životu mimo svojej vlastnej identity.
Pre mňa ako dušpastiera a začínajúceho psychoterapeuta z toho vyplýva, že homosexualita je pre časť mužov a žien v našej spoločnosti formou ich ľudskej existencie. Človek si svoju sexuálnu orientáciu nevolí slobodne; je mu daná. Preto je dôležité, aby homosexuálny človek – rovnako ako heterosexuálny – mohol prijať svoju orientáciu a nájsť tak aj svoju identitu. To je základný predpoklad prijatia, pochopenia a milovania iných.
II. SOCIOLOGICKÝ POH?AD
Vývojový proces "coming-outu", teda otvoreného prežívania homosexuálnej orientácie, v sebe zah?ňa jednak vnútropsychický proces, čiže zistenie a v konečnom dôsledku aj presvedčenie – nadobudnuté už v mladosti, že som homosexuál, a jednak sociálnu dimenziu, t. j. postupné hlásenie sa ku svojej orientácii na verejnosti (rodina, priatelia, škola, pracovisko, cirkevné spoločenstvo atď.) a nachádzanie svojho vlastného životného štýlu. V tomto ohľade sa homosexuálni ľudia stretávajú s oveľa väčšími ťažkosťami ako heterosexuálni, pretože im vo všeobecnosti chýbajú pozitívne homosexuálne žijúce vzory a identifikačné osobnosti, čo spôsobuje, že v procese "coming-outu" sú odkázaní poväčšine sami na seba. Istý pán Fraling na túto tému píše: "Tu vidíme časť skúseností, ktoré sa prejavujú už dlhé roky, a to, že skoro vo všetkých prípadoch padne homosexuálovi zaťažko priznať svoju pudovú orientáciu a stáť si za ňou. Bolestný boj so sebou samým je v týchto rokoch pravidlom. Je to boj medzi internovanými normami cirkvi a spoločnosti na jednej a prírodou danými pudovými želaniami na druhej strane. V počiatkoch sa mnohí cítia byť vinní za praktizovanie svojej homosexuality." (Sexualethik, str.233)
Pán Rotter to formuluje podobne: "Vedomie, že nesmiem byť tým, čím v skutočnosti som a musím zapierať svoju vlastnú prirodzenosť pred okolím, privádza týchto ľudí už v mladom veku do veľkej úzkosti. (Opovrhnutie privádza mnohých k smrti. Die Furche č.40)
Svojpomocné skupiny homosexuálov, ako napr. ekumenické združenie "Homosexuáli a cirkev", predstavujú pre mnohých veľkú pomoc.
Homosexuálni ľudia sú v mnohých ohľadoch obeťami násilia. A to tak v priamej forme, akou je vydieranie, prepady a lúpeže končiace niekedy aj smrťou, ako aj v nepriamej forme – sociálnym vyčlenením do okrajových skupín, patologizáciou ich orientácie, diskriminačnými zákonmi a cirkevnými vyhláseniami.
Základom tejto diskriminácie je však strach:
– strach pred spochybnením vžitých predstáv o normách a s tým spojeného chápania rolí,
– strach pred "zásahom do tradičnej rodiny",
– strach pred spochybnením vžitého vzoru mužskosti,
– strach pred niečím "odlišným, "iným".
Rauchfleisch k tomu uvádza: "Homosexuáli predstavujú 'zásah' do tradičného chápania 'prirodzeného' rozdelenia rolí a moci v rodine (otec–matka–dieťa) v tom zmysle, že práve v rovnakopohlavných vzťahoch (muž–muž, žena–žena) sa táto hierarchická postupnosť stráca. To sa, prirodzene, veľmi nepríjemne dotýka predovšetkým mužov, ktorí sa obávajú straty moci. Týmto sa dá vysvetliť aj skutočnosť, že homofóbia je u mužov vo všeobecnosti rozšírenejšia a výraznejšia ako u žien. Okrem toho predstavujú homosexuálni muži (a sú to najmä oni, voči komu je nasmerovaná homofóbia) spochybnenie ideálu mužskosti v zmysle tvrdosti, rivality a zvlášť obrazu emocionálnej nedotknuteľnosti. V konečnom dôsledku nemá odmietanie homosexuálnych mužov a žien často nič spoločné s ich osobami, ale skôr s tým, že sú jednoducho stigmatizovaní ako "odlišní" a tým ... sa dostávajú do pozície 'vinníkov', na ktorých sa vyv?šia pocity nenávisti a zlosti pochádzajúce z úplne iných zdrojov." (Die Furche, č.39)
Uvediem niekoľko príkladov:
1. Homosexuál a AIDS
Mechanizmus viny sa strašným spôsobom manifestuje v neslávnom spojení homosexuality a AIDS. Táto cesta však vedie spoločnosť do nebezpečenstva. "Normálna" spoločnosť totiž premieta tento problém na minoritu, stigmatizuje ju, a sama sa z daného problému akoby vyvlieka. Ale pozor! AIDS sa týka nás všetkých! Výsledky výskumov, zverejnené na viedenskom kongrese zaoberajúcom sa problematikou choroby AIDS, hovoria o značnom náraste infekcie HIV medzi heterosexuálnymi ľuďmi, a zvlášť medzi ženami.
2. Sexuálna pudovosť a promiskuita
Predsudok, s ktorým sú často homosexuáli konfrontovaní, je ich údajná pudovosť a z toho vyplývajúca promiskuita. Rauchfleisch, ktorý sa vo viacerých odborných publikáciách zaoberal realitou homosexuality, zisťuje, že "pudovosť, pripisovaná homosexuálom spolu s ich údajnou neschopnosťou vytvárať vzťahy, čo vraj vedie k promiskuitnému spôsobu života, je predsudok, ktorý možno zodpovedá pokrivenému pohľadu na homosexuálnych mužov, avšak určite nezodpovedá ich životnej realite". (Schwule, Lesben, Bisexuelle: Lebensweisen, Vorurteile, Einsichten, Göttingen 1994, str.32)
Zo sociologického hľadiska k tomu možno dodať, že sa homosexuáli často stávajú prvotným cieľom projekcie vlastných sexuálnych impulzov iných ľudí, ktorí ich u seba samotných odmietajú a potrebujú sa ich nejakým spôsobom zbaviť. Najčastejším riešením tohto stavu býva poukázanie na daný problém u druhých, ako aj jeho potlačenie u tých druhých, čím podľa vlastnej domnienky problém premohli aj u seba. Krvavé epochy dejín (honba na čarodejnice, prenasledovanie Židov ap.) jasne ukazujú, kam až môže tento mechanizmus viesť.
Ak však predsa len pripustíme, že sa isté kruhy homosexuálov vyznačujú častejším striedaním partnerov, nemôžeme túto skutočnosť nekriticky obísť, ale musíme hľadať jej príčinu.
a) Spoločenské a cirkevné podmienky homosexuálnych a heterosexuálnych partnerstiev sa nedajú v žiadnom ohľade porovnať.
Zatiaľ čo heterosexuálne partnerstvá sa považujú za prirodzené, normálne, zdravé, plnohodnotné atď., homosexuálne partnerstvá sú označované za neprirodzené, chorobné, úchylné a nebezpečné. Heterosexuálne partnerstvá môžu zakotviť v tradícii manželstva (tak spoločensky, duchovne, ako aj psychicky). Naproti tomu homosexuálne partnerstvá sú právne a spoločensky nelegálne. Heterosexuálne partnerstvá, ako spoločensky plne uznané, môžu fungovať aj na verejnosti. Homosexuálne partnerstvá sú však zväčša vystavené posmechu a fungujú spravidla tajne, prípadne len v malom kruhu priateľov.
b) Častá odsúdenosť na utajovanie (aj pred vlastnou rodinou), rôznorodé prejavy znevažovania homosexuálov zo strany spoločnosti a duševný tlak zo strany cirkvi, že "homosexuálne konanie nie je správne" (SKKC, 2357) a predstavuje hriech, vyúsťujú do podvedomých alebo aj vedomých pocitov viny, ktoré svojou podstatou homosexuálovi bránia v rozvoji vlastnej identity.
c) Okrem toho stojí za povšimnutie skutočnosť, že homosexuálne partnerstvá sú oproti väčšine heterosexuálnych partnerstiev bezdetné. Tým odpadá ďalší spojovací článok. Je známe, že mnohé manželstvá sa napriek ťažkým krízam nerozpadávajú iba preto, že sa partneri cítia byť zaviazaní voči svojim deťom. Keď táto motivácia pominie, dochádza úplne logicky oveľa rýchlejšie k rozchodu. To platí prirodzene aj pre bezdetné heterosexuálne páry.
d) Asi 1/4 manželstiev sa v našej spoločnosti rozvádza. Čoraz častejšie sa hovorí (a stáva sa to skoro synonymom slova manželstvo) o "partneroch životného obdobia". Popri sukcesívnej polygamii (za sebou nasledujúce partnerstvá) možno pozorovať aj citeľný nárast promiskuity u heterosexuálov. K tomu treba pripočítať aj mimomanželské kontakty, ktoré sú kvôli tradicionalistickému chápaniu manželstva ešte vždy prísne tabuizované a málokedy sa zverejňujú. Takýto druh utajovania sa podľa mojich skúseností medzi lesbičkami a homosexuálmi vyskytuje zriedkavo.
V predsudkoch katolíckej cirkvi, týkajúcich sa promiskuity homosexuálov, vidno istú ambivalenciu. Na jednej strane pranieruje promiskuitu, na druhej strane však svojím učením popiera plne prežívané homosexuálne partnerstvo. Aký je výsledok? Homosexuáli a lesbičky "musia" žiť promiskuitne, aby neupadli do nebezpečenstva, že pre svoju tvrdohlavú vernosť jednému partnerovi budú žiť "v ťažkom hriechu".
Mojou osobnou skúsenosťou je, že mnohí homosexuálne cítiaci ľudia túžia po celoživotnom partnerstve založenom na princípe lásky a vernosti a že sú takéhoto partnerstva aj schopní.
3. Teória zvedenia
Homosexuáli sú potencionálni zvodcovia. Toto tvrdenie je ešte i dnes dosť častým argumentom, ktorý sa používa proti homosexuálom v rôznych verejných a politických diskusiách. "Teória zvedenia" tvrdí, že pod nevhodným vplyvom homosexuálne orientovaného dospelého sa môže mladý človek na základe zvedenia naučiť homosexuálne praktiky, a tým sa stať takisto homosexuálom. Psychológ Rauchfleisch na to odpovedá: "Táto teória nezodpovedá realite. Za všetko, čo už dnes objasnili humanitno-vedecké odvetvia, môžeme hovoriť o nepodloženosti teórie, že lesbická, homosexuálna a bisexuálna orientácia vzniká procesom učenia sa v mladosti človeka. Ak by pri vzniku homo- či heterosexuality nestáli elementárne biologické determinanty, museli by sme prinajmenšom vychádzať z toho, že pohlavná identita, spolu s orientáciou na pohlavného partnera sa z podstatnej časti etabluje už v ranom detstve ako relatívne jednoznačná, stabilná štruktúra. Preto je názor, že mladý človek by mohol byť vystavený nebezpečenstvu zvedenia k homosexualite, mylný." (Schwule, str.38) "Dospievajúci nemôžu byť zvedení k niečomu, čo nezodpovedá ich vlastnej orientácii." (Die Furche, č.39)
Podobne to formuluje aj morálny teológ Fraling: "Najnovšie výskumy vychádzajú z toho, že de facto neexistuje žiadna mylná homotropia vznikajúca zvedením. Prvky vyvolávajúce vznik homosexuality sa aktivizujú oveľa skôr, než v období puberty." (Sexualethik, str.229)
Presvedčivo o tom píše štátny obhajca pri súdnom dvore v Karlsruhe Martin Bruns: "Takzvaná teória zvedenia je právnickou konštrukciou. Keďže v minulosti homosexuáli nemohli poprieť svoju skutkovú vinu v súdnych procesoch, museli sa pokúsiť aspoň o zhromaždenie čo najväčšieho počtu poľahčujúcich okolností. Preto uvádzali, že k svojmu činu boli zvedení a takto vlastne ani neboli priamo za svoje 'nemorálne' správanie sa v zmysle viny zodpovední. Ba dokonca, sami boli obeťami." (U.Rauchfleisch, Homosexuelle Männer in Kirche und Gesellschaft, Düsseldorf)
4. Zneužívanie detí
Téma zneužívania detí vzbudzuje v našej spoločnosti oprávnené obavy. Zneužívanie maloletých je, žiaľ, realitou, s ktorou sa stretávame denne. Vo verejnej mienke sa dosť často vyskytuje predsudok, že homosexuálni pedofili častejšie zneužívajú maloletých ako heterosexuálni. Všetky dostupné štúdie a štatistiky z posledných rokov však dokazujú, že pedofili sa dvakrát častejšie cítia byť priťahovaní dievčatami než chlapcami. Štatistika o zneužívaní detí v Rakúsku hovorí jasnou rečou. Podľa ministra rodiny Bartensteina je v Rakúsku sexuálne zneužívané každé 3. - 4.dievča a každý 10. - 11.chlapec. (Kurier, 14.9.1996), a to najčastejšie osobami z rodiny alebo osobami blízkymi rodine (cca 85%).
Nemecký štátny obhajca Bruns potvrdzuje tento názor: "Podiel pedofilov u homosexuálov nie je percentuálne vyšší, než u heterosexuálov. Preto nehrá homosexuálna pedofília v trestnom súdnictve žiadnu osobitnú úlohu. Podľa odhadov pripadá z približne 1500 odsúdení za sexuálne prečiny s mladistvými za jeden rok asi jedna tretina na exhibicionistické konanie pred deťmi. U ostatných dvoch tretín ide skoro výlučne o heterosexuálnych otcov a otčimov, ktorí sexuálne zneužili svoje vlastné, či nevlastné dcéry." (Homosexuelle Männer, str.114)
Zhrnutie:
Mimoriadne dôležitá sa zdá byť požiadavka, aby sa v spoločenskom ako aj vnútrocirkevnom diskurze vychádzalo z poznatkov humanitných vied a hľadal sa zodpovedajúci prístup k homosexuálne orientovaným a milujúcim ľuďom.
III. TEOLOGICKO-ETICKÝ POH?AD
Odsúdenie homosexuality sa vždy odôvodňovalo, a ešte aj dnes odôvodňuje, biblickými citátmi. Moderná biblická veda nám však hovorí, že to už neobstojí, pretože Biblia na žiadnom mieste nepočíta s možnosťou homosexuálnej orientácie. Odsudzuje vždy len homosexuálne praktiky heterosexuálnych ľudí. Čo Biblia neschvaľuje, je, že ľudia žijú proti svojej prirodzenej orientácii a takto sa prehrešujú proti vlastnej identite.
Homosexualitu ako danosť a homosexuálne partnerstvo ako spoločenským normám zodpovedajúcu formu sexuálneho spolužitia nepoznal ani Starý Zákon, ani apoštol Pavol. Otázka morálnej kvality homosexuálneho partnerstva, v ktorom sú si rovnakopohlavní ľudia oporou (Gen 2,18) a v ktorom sa snažia zviditeľniť najvyššie dobro – lásku (1 Kor 13,13) preto nemôže byť z pohľadu Biblie v konečnom dôsledku odsudzovaná.
Výpovede sv.Písma o homosexuálnom správaní sa viedli cirkev už od jej prvopočiatkov k odmietaniu homosexuality z každého hľadiska. Najnovšie však aj rímske dokumenty, medziiným aj Svetový katechizmus katolíckej cirkvi (SKKC, 2357/2358) rozlišujú medzi homosexuálnou orientáciou a homosexuálnym konaním. Špecifická náklonnosť homosexuálnych osôb "nie je sama osebe hriešna" (dokument Kongregácie pre vieru z 30.10.1986, č.3), avšak homosexuálne konanie "nie je v poriadku" (SKKC, 2357). Odôvodnenie: "Títo ľudia sa prehrešujú proti prírodnému zákonu, pretože odovzdávanie života je pri pohlavnom akte vylúčené."
Tomuto argumentu sa dá jednoznačne protirečiť tým, že všetky vedecké teórie sa zhodujú v tom, že existuje základná homosexuálna orientácia v zmysle homosexuálnej náklonnosti. Tejto realite sa cirkev musí postaviť zoči-voči. V skutočnosti to znamená asi toľko: Homosexualita je pre časť žien a mužov v našej spoločnosti formou ich ľudskej existencie, tzn. danosťou pre slobodnú ľudskú vôľu, na ktorej sami v zásade nemôžu nič zmeniť. Týmto však už úplný zákaz homosexuálneho konania stráca odôvodnenie. Ak sa totiž prirodzenosť v prenesenom význame slova chápe ako všetko to, čo je dané slobodnej vôli človeka, potom je potrebné pýtať sa na konsekvencie "prirodzenosti homosexuality".
Tradičná formulácia prirodzeného poriadku už pre teologické posudzovanie homosexuality nestačí. Čoraz viac morálnych teológov sa vyjadruje, že pojem prirodzenosti tak, ako sa v oficiálnych cirkevných vyhláseniach ešte dnes používa, je prekonaný. Cirkevný pojem prirodzenosti už dnes nezodpovedá vedeckým poznatkom. Preto dochádza stále častejšie ku konfliktom medzi vedou a otázkami viery. Kvôli zotrvávaniu na zastaralom chápaní pojmu prirodzenosti dlhuje katolícka cirkev dnešnému človeku veľa odpovedí na jeho aktuálne otázky.
Pri teologicko-etickom hodnotení homosexuality treba vychádzať zo zmyslu ľudského života:
1. Zmyslom ľudského života – z pohľadu kresťanstva – je večné spoločenstvo s Bohom. Každý človek má Bohom danú možnosť snažiť sa prostredníctvom lásky k Bohu a k blížnemu o toto spoločenstvo.
2. Každý človek musí vedieť prijať seba samého, ak chce byť schopný prijať a milovať iných. Homosexuálne cítiaci človek si musí za svojimi pocitmi stáť. Prijatie svojej orientácie je predpokladom identifikovania sa so sebou samým.
3. Predpokladom humánneho utvárania sexuality, či už hetero- alebo homosexálne praktizovanej, je "schopnosť intimity" (Wunibald Müller). Intimita je schopnosť deliť sa o svoje vnútro s niekým iným.
4. Pre osobné partnerstvo je v kresťanskom chápaní rozhodujúca miera lásky, ktorá sa v ňom prejavuje. To platí tak pre heterosexuálne, ako aj pre homosexuálne cítiacich ľudí. Kritériami lásky sú pritom starostlivosť, opravdivosť a zodpovednosť.
5. Súčasné učenie katolíckej cirkvi o manželstve hovorí o dvoch cieľoch sexuality: vzájomná láska a plodenie potomstva. Biblická výzva "ploďte a množte sa" (Gen 1,28) pozýva nás, ľudí, aby sme boli spolupracovníkmi na Božom stvoriteľskom diele. Ako keby Boh človeka plodnosťou požehnával. V prvom rade sa, samozrejme, myslí na plodnosť v zmysle dávania života deťom. Môžeme si však položiť otázku. Nie sú partneri plodní aj vtedy, keď kreatívne utvárajú svoje partnerstvo a otvoria sa tak priateľom, ako aj ostatným ľuďom, alebo sa solidárne angažujú za utláčaných v súlade s potrebami a požiadavkami našej spoločnosti? Či toto tiež nepredstavuje účasť na kreativite – na stvoriteľskom diele Boha?
Pravá spiritualita nemôže ísť mimo psychických a fyzických daností človeka. Živá spiritualita musí zodpovedať realite života. Anselm Grün to vyjadruje takto: "Kristus zostúpil k nám, ľuďom, aby sme my našli odvahu zostúpiť do vlastnej skutočnosti. Iba tak môžeme vystúpiť k Bohu." (Selbstwert entwickeln – Ohnmacht meistern, 1995, str.14) "Potláčanie sexuality" – v zmysle Sigmunda Freuda – vedie k patológii. Môže toto byť ponuka spásy zo strany cirkvi pre homosexuálne cítiacich a milujúcich ľudí?
IV. PRÁVNY ALEBO CIRKEVNO-PRÁVNY POH?AD
V otvorenej diskusii okolo § 209 ZbZ Rakúskej republiky, ktorý upravuje "rovnakopohlavné smilnenie (aký to termín!) s mužskými osobami mladšími ako 18 rokov ", sa dosť často zamlčiava skutočnosť, že v rakúskom trestnom práve existuje celý rad noriem, ktoré chránia mladistvých pred sexuálnym zneužitím a násilím, a to nezávisle od ich sexuálnej orientácie: § 201 proti znásilneniu, § 202 proti pohlavnému nátlaku, § 206 proti súloži s neplnoletými, § 208 proti ohrozovaniu osoby mladšej ako 16 rokov, § 212 proti zneužitiu vzťahu s podriadeným.
Stručne povedané: Trestnoprávnu ochranu detí a mladistvých pred sexuálnym ohrozením a zneužitím považujem za bezpodmienečne nutnú. Avšak na základe stavu trestného práva v Rakúsku nevidím opodstatnenosť existencie "zvláštneho trestného zákona pre homosexuálov". Preto aj Európsky parlament v Strassburgu vo svojej správe o stave ľudských práv v Rakúsku (1995) "nástojčivo žiadal o zrušenie antihomosexuálne orientovaných zákonov". (Standard, 9.4.1997)
Pre istú časť žien a mužov v našej spoločnosti je homosexualita formou ich ľudskej existencie, teda patrí k ich bytiu. Títo ľudia majú len jednu možnosť: Prijať svoju sexuálnu orientáciu a nájsť tak svoju vlastnú identitu. Preto musí štát homosexuálne orientovaným občanom priznať základné právo na prežívanie ich orientácie a vlastný rozvoj.
Skutočnosť, že manželstvo a rodina sú základom spoločnosti nemôže a ani nechce nikto spochybňovať. Výraz "manželstvo homosexuálov" je zavádzajúci a podporuje všeobecný predsudok, že homosexuáli chcú spochybniť hodnoty tradičného manželstva a rodiny. Požiadavka homosexuálne cítiacich a milujúcich ľudí vo veci uznania "rovnakopohlavného životného partnerstva" štátom je však legitímna! Problémy rovnakopohlavných párov v oblasti nájomného, dedičského, opatrovateľského a pracovného práva by mali zákonodarcovia v čo najkratšom čase vyriešiť.
Codex Iuris Canonici (CIC) nepoužíva pojem homosexualita. "Manželstvo" medzi rovnakopohlavnými partnermi je z cirkevnoprávnej stránky nemožné. Manželstvo je biblicky ako aj cirkevno-právne chápané ako životné partnerstvo medzi mužom a ženou s otvorením sa plodeniu detí (rodina). Preto je treba vyhýbať sa pojmu "homosexuálne manželstvo" a v budúcnosti na cirkevnej úrovni hovoriť o "rovnakopohlavných životných partnerstvách".
V. PASTORÁLNY POH?AD
Homosexuálny človek nemôže byť za svoju homosexualitu braný na zodpovednosť. Preto musí pastorácia uznať homosexuálnu orientáciu ako súčasť osoby. Cieľom pastorácie musí byť pomáhanie takýmto ľuďom pri prijatí ich vlastnej orientácie a pri ich integrácii do života. Zasadzovanie sa za ľudské a občianske práva homosexuálne cítiacich a milujúcich ľudí môže byť v tomto zmysle chápané tiež ako súčasť pastorácie.
Na základe poznatkov humanitných vied neexistuje dôvod posudzovať homosexuálne konanie v kontexte osobných vzťahov inak ako sexuálne konanie heterosexuálnych osôb v rámci osobného vzťahu. Z tohto dôvodu je úlohou zodpovednej pastorácie práve pomoc pri utváraní partnerstiev medzi homosexuálmi.
V zásade musí byť každá pastorácia medzi homosexuálmi vedená v tom duchu, že homosexuálnym osobám, tak ako sa to píše aj v dokumente Kongregácie pre vieru z roku 1986, "prísluší rovnaká základná identita – sú stvorením a z milosti dieťaťom Božím, dedičom večného života".
Ďalšími aspektami pastorácie v budúcnosti by mali byť:
1. Pre budúcnosť všetkých ľudí bude mať rozhodujúci význam schopnosť jednotlivcov, ako aj spoločnosti akceptovať, rešpektovať a integrovať iných ľudí v ich odlišnosti. Perspektíva pastorácie budúcnosti sa mi zdá reálna práve v získavaní schopnosti vytušiť a pochopiť jedinečnosť každého človeka.
2. Ak homosexuáli a heterosexuáli nájdu cestu k svojej vlastnej identite, potom budú schopní vstúpiť do obojstranného vzťahu a navzájom sa obohacovať.
Podnet k tomu dáva vývojový psychológ Morgenthaler. Vo svojej psychoanalytickej vývojovej teórii vyvodzuje zo špecifických podmienok existujúcich v ranom detstve homosexuálnych mužov, že títo nepreciťujú veci až v takých vyhranených, ostrých polaritách ako heterosexuálni muži. Netýka sa to len polarít akými sú "žena" a "muž", ale aj polarít ako napr. "chudobný" a "bohatý", "silný" a "slabý" ap. "Práve toto nepolarizované myslenie a cítenie homosexuálnych mužov a s tým spojená flexibilita v správaní sa v rámci svojej role – úlohy v spoločnosti – v sebe skrýva priam revolučný potenciál, ktorý by mohol dokázať prelomiť strnulé štruktúry, prípadne ich aspoň obmäkčiť a vytvoriť tým miesto pre alternatívne spôsoby života." (Schwule, str.17)
Rauchfleisch považuje za charakteristický znak homosexuálneho človeka potrebu a snahu o autonómiu, kdežto heterosexuálny človek svoje identifikačné vzory prežíva v prvom rade vtedy, keď je v pozícii polarity k inému človeku (Die Furche, č.39). Aké bohaté a širokospektrálne by boli naše stretnutia? Ako veľmi by sme sa pri prežívaní svojej vlastnej identity mohli obohatiť? Prvým krokom k tomu by bolo, keby cirkev začala diskutovať s homosexuálnymi ľuďmi, keby sa nechala bez strachu a predsudkov voviesť do reálnej skutočnosti týchto ľudí a učila sa porozumieť ich cíteniu, mysleniu a konaniu. Som presvedčený, že ak sa cirkev pre tento krok rozhodne, naučí sa vážiť si homosexuálov a lesbičky a zmení svoj morálny, či mravný úsudok o nich. Takže, prvým krokom je vzájomné stretnutie sa.
3. V budúcnosti pôjde v rámci partnerských vzťahov o preferovanie "schopnosti k intimite" (Wunibald Müller, Intimität, Vom Reichtum ganzheitlicher Begegnung, Mainz 1989). To je základný predpoklad existencie hlbokého a pevného vzťahu, bez rozdielu sexuálnej orientácie.
4. Keby sa cirkvi a spoločnosti podarilo v takej senzibilnej a emocionálnej oblasti, akou je sexuálna rôznorodosť, dospieť k pravej akceptácii a hodnoty uznávajúcej empatii, potom by tu bola šanca na kvalitatívne nové prežívanie partnerstva, spravodlivosti, solidarity, sociálneho angažmá a vzájomnej zodpovednosti.
5. Aj v dnešných dňoch vidí cirkev svoju úlohu v tom, aby homosexuálne milujúcim ľuďom hovorila, ba niekedy až nariaďovala, ako majú žiť, ak ich život má byť v poriadku. Vari vedenie cirkvi nevidí, že dnešnému človeku sa nedá slúžiť nariadeniami, ale skôr sprevádzaním na jeho ceste? Sprevádzaním v zmysle pomoci v životných situáciách, v zmysle pomoci pri prekonávaní kríz, konfliktov a pocitov bezmocnosti...?
To všetko je možné z moci kresťanskej viery v Božiu náklonnosť a lásku k človeku.
Referát predniesol autor osobne na 3. konferencii pre strednú a východnú Európu organizácie Európske fórum kresťanských skupín lesbických žien a gejov, ktorá sa konala v Prahe v dňoch 28. - 30.8.1998.