Slovo na dnes


Odkazy k Bohu


Odporúčame


Vyhľadávanie na skránke


WEB HELP

  • Google Translate/Prekladač
  • Google Search/Vyhľadávač
  • iGoogle
  • Bookmarks/Záložky


Čo si myslím?

uverejnené dňa 14. 10. 2004 | Autor/ka: Drugi

Úvaha

        Často sa prekvapím nad svojím vnímaním Božej existencie. Je dnes totiž veľmi odlišné od môjho vnímania v čase, keď som bola presvedčená o tom, že som spoznala definitívnu Pravdu. Postupom času mi život prinášal množstvo zážitkov pre srdce i myseľ a práve ony ma posunuli vo vnímaní Boha do inej polohy.         S akousi nostalgiou sa vraciam v spomienkach do obdobia, ktoré tak rada nazývam časom môjho duchovného batolenia. Znie to smiešne, ale je to veľmi výstižný výraz pre toto obdobie. Ako k zúfalo hľadajúcemu človiečiku, ktorý hľadal predovšetkým odpoveď na svoju osamelosť a na to, prečo je iný ako ostatná väčšina, sa ku mne sklonil láskavý Priateľ. Doslova ma zalieval láskou (ako vyprahnutú záhradu) a obdarúval neustálou pozornosťou, hýčkal ma svojou prítomnosťou a doprial mi rozsiahle debaty s Ním. Vnímala som Ho ako niekoho, kto zvonka pôsobí na mňa, napriek tomu, že som Ho cítila uprostred seba. Akoby prišiel ku mne a usadil sa v mojom obľúbenom kresle. Právom som sa cítila ako protekčné dieťa.

        Po čase som sa dostala do škôlky, a tam som začala na sebe vnímať vplyv svojich svätých súrodencov. Myslím si, že v dobrej viere a s čistým úmyslom mi podaktorí chceli pomáhať (hoci som ich o to nežiadala), no neskôr sa našli aj takí, ktorým išlo o manipuláciu a moc. No stále som bola protekčným dieťaťom a nedovolila som, aby niekto vstupoval do môjho vzťahu s Bohom. Pri jednej príležitosti, keď som v škôlke začínala, sa ma kazateľ spýtal: “A máš tu na niekoho kontakt?” Odpovedala som, že áno. Keď som vyšla z miestnosti, zaznelo mi: “A prečo si nepovedala, že máš kontakt priamo so mnou?” Už som sa nevrátila späť, aby som to kazateľovi povedala, ale táto veta sa stala mottom môjho duchovného života.

        Myslím, že vďaka tejto vete, ktorú mi povedal On, som napokon dokázala čeliť všetkému nátlaku, búchaniu Bibliou po hlave, a zostať sama sebou. A to i v neskorších dobách, keď som padala do depresií a mala som dokonca zbalený svoj kresťanský kufor. Vďaka tomu, že som neprijímala pridelené autority a nepáčili sa mi niektoré sväté vzťahy, som najradšej trávila čas osamote so svojím Priateľom a osobne som si s Ním riešila svoje záležitosti. Boli to veľmi zvláštne a výnimočné chvíle. Skutočný, živý dialóg, ktorý sa dá len ťažko popísať, pretože sa musí zažiť.

        Toto obdobie bolo takým detským, keďže som bola vedená za ruku a k?mená mäkkou stravou. Až neskôr prišla tvrdá strava a ja som pochopila, že už som povyrástla a musím sa naučiť čeliť životu samostatnejšie. Keď som sa osamostatnila od kresťanského spoločenstva, od všetkých tých vplyvov, ktoré ma obťažovali, konečne som sa slobodne nadýchla a v plnosti začala žiť svoj život.

        Priznám sa, že živé debaty so Šéfom čiastočne ustali, ale začala som dostávať úžasné darčeky, po ktorých som túžila celý svoj život. (Okrem iného aj partnerský vzťah.) Pochopila som, že cez tieto darčeky sa mám od Neho naučiť, niečo nové o sebe, že mám objaviť niekoho, koho som po celý svoj život potláčala a nevedela prijať. Bolo to veľmi ťažké a bolestivé obdobie. Nakoniec som totiž síce našla samu seba, no na druhej strane som stratila vytúžený partnerský vzťah. S odstupom času, sa na tieto udalosti pozerám akosi múdrejšie.

        Mám kontroverzné skúseností so svojím Šéfom. Zažila som veľa zázrakov, ale aj sklamaní. Prečo? Asi preto, že som sa tak veľmi spoliehala na to, že On za mňa vyrieši všetko, s čím si neviem rady. A že to vyrieši tak, aby mi to vyhovovalo a nebolelo ma to. Lenže, už nie som batoľa a Boh nie je automat na želania. Priznám sa, že nie je ľahké, z protekčného božieho dieťaťa, hýčkaného zázrakmi, tak rýchlo vyrásť na dospelého človeka. Po tomto krásnom období, naplnenom hlbokým vzťahom a dôverou k Všemohúcemu, som zažila veľmi bolestivé sklamanie, keď som stratila najmilovanejších, a vtedy som pochopila, že som zatiaľ nepochopila nič. Myslím, že absolútna pravda o Bohu je iba tá, že existuje. Naše predstavy o ňom sa líšia presne tak, ako sa líšia jednotlivé kultúry ľudstva a jedinečnosť každého z nás – človiečikov. Napriek tomu, že mnohí z nás sa bránia vplyvom spoločnosti, v ktorej sa pohybujeme, svoju stopu na našej duši zanechávajú.

        V poslednej dobe vnímam Boha akosi komplexnejšie, a nie len tak, ako mi Ho po prvýkrát ukázala Biblia. Napriek všetkému, čo som s Ním zažila, Ho teraz vnímam viac ako Všeobjímajúcu silu a esenciu. Vnímam Ho medzi poľnými kvetmi, stromami, zvieratami, pri dlhých rozhovoroch s blízkymi, pri počúvaní hudby, pri tvorivej práci. Viem, že je so mnou, keď vravím a robím niečo konštruktívne, a viem že som to ja, keď sa mi všetko sype z rúk a moje srdce sa žaluje. Som to ja, človiečik, ktorý sa učí žiť sám so sebou a učí sa poznávať svoju hodnotu.

        Počúvam druhých ľudí, keď hovoria o svojich pocitoch a zážitkoch, pretože aj tam je On. Dívam sa na ich životnú harmóniu a viem, že On je tam prítomný. Je mi už jedno, či dali svojmu Bohu meno biblické alebo iné. Na tom predsa vôbec nezáleží. Ide o harmóniu, ktorú sme schopní s Ním prežiť, o Ducha pokoja a lásky, o Ducha miernosti a odpúšťania. Nemôžem presviedčať ľudí, že pravda je len jedna. My sami, v tomto okamihu, vo svojom prežívaní, v našej momentálnej duchovnej rovine, sme pravda. Pre nás je pravda to, čo sme osobne zažili a čomu sme, na základe toho, uverili.

        Vždy mi bol proti srsti systém poslušných ovečiek v košiari. Akoby mal mať človek na očiach klapky, akoby bola pravda len to, čo povie bača. Možno to niekomu tak aj vyhovuje, nechať sa viesť a prijímať všetko, čo mu je povedané. Ja som človiečik, ktorý si rád ochutná všetko sám. Možno sa veľakrát popálim, ale práve vďaka svojim osobným skúsenostiam som schopná pochopiť ostatných, porozumieť a odpustiť im. Stala som sa tolerantnejšou a vnímavejšou. (Áno, ešte nie vždy sa mi to darí, veď som len človek. )

        Cítim však, že podstatné je akceptovať Božiu existenciu a uchovať si slobodnú vôľu, slobodnú myseľ a rovnú chrbticu. Spomínam si na to, ako som Bohu odvrávala, ako som si dupkala, že s Ním nesúhlasím, aká som bola nepokorná. Ale ak som mala niečo dôležité pochopiť a prijať, On si našiel Jemu vlastný spôsob, ako ma presvedčiť. Počúvajme svoje srdce, myšlienky, sny, svojich blízkych i vzdialených. Možno práve tam nájdeme odpovede. V dobrej knihe, v hudbe, ktorá nás inšpiruje, či v tichu. Boh je všade.

        V poslednej dobe sa v duchu zhováram sama so sebou. Je to fajn. Cítim, že sa zhováram s Ním, keď sa zhováram sama so sebou, pretože On nie je mimo mňa, veď sedí v mojom obľúbenom kresle. A niekedy, keď tak premýšľam a je mi smutno, objímem sa a poviem: “Mám ťa rád.” Pozhováram sa aj so svojimi boľavými k?bmi, so svojím telom, a tak akosi sa pokúšam nezabúdať na to, že ten zvláštny obsah má a potrebuje aj svoju schránku. Znie to divne? Áno, ale poznám ten zázračný pocit, ktorý prežívam a viem, že On je pri tom.

        Keď som bola batoľa, často som si hovorila, že ak príde povedzme koniec sveta, tak mám zaručené, že pôjdem do neba. Jednoducho to mám u Šéfa vybavené, pretože som čosi viac ako ostatní v tomto hriešnom svete. Pokiaľ si pamätám, tak to bola diagnóza všetkých nás, znovuzrodených kresťanov. Spomínam si na jednu dievčinu, ktorá bola neustále v akejsi extáze a tešila sa, kedy už pôjde domov – do neba. Nechápala som ju, pretože mne sa vôbec nechcelo ponáhľať do neba. (Možno preto, že som pomalý človek a všetko si chcem vychutnať. Až s odstupom času som pochopila, že nenachádzala pokoj v duši a nebo malo byť jej únikovou cestou. )

        Tento pocit, že to máme vybavené, v nás živil akúsi povýšenosť, nadradenosť, a ja som cítila, že to naše spoločenstvo pestuje a podporuje. Je všeobecne známe, čo s človekom robí pocit nadradenosti – prestane sa dívať okolo seba s úprimným srdcom a stane sa slepý, napr. voči svojim hlúpym ľudským vlastnostiam. Som vďačná za to, že tento pocit byť niečo viac, ma veľmi rýchlo opustil. Ale som vďačná aj za to, že som ho zakúsila, lebo takým ľuďom lepšie rozumiem a poznám korene.

        Okrem toho dnes akosi prestávam vnímať dimenzie nebo-peklo (pre niekoho aj očistec). Je to ľudská predstava o tom, čo existuje mimo nás, pretože my ľudia sme už takí, potrebujeme akési škatuľky, do ktorých si poukladáme svoje pocity, predstavy a tušenia. (Áno, aj ja ich občas potrebujem.) Uvedomila som si však, že som sa tým vlastne stala nevydierateľnou, pretože mi nikto nemôže hroziť peklom ani nebom. (Áno, ani nebom, veď keď si spomeniem koľkí svätí to tam majú vybavené – tá tlačenica...)

        Som presvedčená, že sa nemusím starať o to, kam pôjdem, až bude po všetkom. Mám jednoducho istotu, že budem spravodlivo tam, kde mám byť. Pretože viem, že akékoľvek moje snaženie, vtesnávanie sa do Biblie (alebo iných šablón), mi nepomôže predplatiť si cestovný lístok do neba. Žiadne skutky a snaženie nás nepriblížia k Bohu. Úprimné a otvorené srdce, bez pretvárky, bez make-upu a bez kostýmu – to je cesta k Bohu. Mám niekedy pocit, že ľudia, ktorí sa tak veľmi snažia, pretvarujú a nosia hrdo svätú placku, si ani neuvedomujú ten trapas, že Boh im vidí až na dno ich srdca a mysle, že nič nie je pred Ním skryté. (Niektorí si to možno uvedomujú iba v nedeľu...)

        Stačí sa však pozrieť na obyčajných, skromných ľudí, ktorí majú v očiach úsmev, ktorí nevykrikujú heslá a nemlátia okolo seba Bibliou. Vedia načúvať v tichosti oblakom i mravčekom v tráve, rannej búrke, blízkemu človeku i Bohu. Nepotrebujú sa za každú cenu realizovať ako vyvolení svätí. Pozorne načúvajú a keď majú čo povedať, láskavým tónom vyslovia možno jedinú vetu, ale v Božej múdrosti.

        Veľmi často počujem od ľudí, ktorí navštevujú cirkevné zbory, alebo sa jednoducho cítia byť príslušní k nejakej cirkvi, že sú bezradní. Sú zmätení, utlačení a (v najhoršom prípade) manipulovaní. Ak v spoločenstve, ktoré navštevujú, nežijú anonymne a neohýbajú sa pod ťarchou príkazov, zákazov a všetkých tých svätých zákonov – sú odmietaní. (Poznám to z vlastnej skúsenosti, je to veľmi nepríjemné.)

        Skutočne prvotné je vytvoriť si čo najosobnejší vzťah so Všadeprítomným, so Všeobjímajúcou esenciou a precítiť tú dokonalú, nezištnú lásku, odpúšťajúcu a prijímajúcu. Potom aj odmietnutie ľudmi je, ak aj nie bezbolestné, aspoň zvládnutelné. Pretože viera, čo i len taká malá ako horčičné zrnko, obsahuje toľko Božej lásky, že zmätený človiečik zvládne aj odmietnutie väčšinou spoločnosti.

        Biblia je nádherná kniha, sprevádzajúca nás históriou, rozprávajúca o ľudských osudoch, o vzbure i pokore, o nedôverčivosti a o viere... Rozpráva nám, ako nás Boh, ten Všadeprítomný, sprevádza všetkými ľudskými pocitmi. Hovorí o Jeho vernosti a nezmenšujúcej sa láske, o osobných zážitkoch biblických postáv, o dobe, v ktorej žili a spôsobe, akým prežívali svoje zázraky. Je knihou, napísanou našimi predchodcami o ich ceste životom, inšpirovanom Veľkým Duchom. Ich príbehy sú dnes inšpiráciou pre nás a to, čomu nerozumieme, nám Boh sám v pravý čas vysvetlí. Môžeme sa spoľahnúť na to, že si nájde spôsob, ako nám priblížiť myšlienky z tej dávnej doby. (Aj o mňa sa takto stará. ) Je mi ale veľmi ľúto, že sa Biblia používa ako zbraň. Zbraň proti tým, ktorí vyt?čajú z radu, ktorí chcú osobne prežiť tie nádherné zážitky a neprijímajú bez reptania správny výklad biblického textu.

        Myslím, že aj naďalej budú vznikať nové cirkevné, či iné duchovné spoločenstvá, veď človek sa potrebuje zdieľať so svojimi zážitkami, so svojou vierou. ( Aj ja mám také ekumenické minispoločenstvo. ) Ale veľmi si želám, aby sme sa všetci navzájom počúvali, rešpektovali, boli vnímaví jeden k druhému. Aby sme boli schopní nadväzovať medzi sebou na to, čo nás spája, na Toho, ktorý je len jeden, akokoľvek Ho voláme. (Aj ja sa to učím, a nie vždy sa mi to darí.)

        Denno-denne sa budím sama. Nemám pri sebe spriaznenú dušu, s ktorou sa delím o svoje myšlienky a pocity. Tak sa o ne delím sama so sebou. Sú to siahodlhé monológy, odznievajúce kdesi v h?bke mojej duše, kde tíško sedí v mojom obľúbenom kresle Ktosi, kto čaká na príležitosť, aby mi pripomenul, že je tu so mnou. Priznám sa, že som často hluchá a slepá, že si dupnem, že sa sťažujem a odvrávam, že si dokonca zapchávam uši. Viem však, že skôr či neskôr pochopím, prečo som prežila isté veci a prečo to tak bolelo. Hm, a keď to všetko prebolí, som pyšná na to, aká som múdra.

        Myslím, že som ešte stále dieťa. No celkom isto božie (aj keď neposlušné a tvrdohlavé), a som za to vďačná.





Páči sa vám tento článok?