Príbeh z knihy “Homosexualita, cesta sebatranscendencie?”

Vyberáme z knihy Márie Ščepkovej "Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Krátka štúdia o kresťanskom prístupe k realite homosexuálnej orientácie".         Pochádzam z typickej slovenskej dediny. Teda ani nie ja, ale moji rodičia. Až po svadbe sa presťahovali do mesta, kde sa usadili. Ich myslenie, cítenie, postoj k životu a svetu bol však sformovaný slovenskou katolíckou dedinou prvej polovice minulého storočia. Teda mentalitou, kde vládnu nemenné patriarchálne hodnoty typu “Postav dom, zasaď strom...” Akúkoľvek zmenu a vymykanie z normy rodičia znášajú ťažko, čo sa odráža aj na ich zdraví. Nechcel som im život skracovať mojimi problémami. Nevedia nič o mojej homosexuálnej orientácii. A teraz, v starobe, by to už vôbec nezniesli.

        Ich prvé dieťa – opačného pohlavia než som ja – sa narodilo m?tve, respektíve zomrelo pri pôrode. Prišiel som tak trochu ako náhrada. Existencia a smrť môjho staršieho súrodenca bola rodinným tabu, dozvedel som sa to len náhodou. Nie od rodičov, tí o tom nikdy nehovorili. Mama sa ale neraz vyjadrila, že som mal byť ‘iným’, resp. ‘inou’... Jej prístup ku mne, spôsob obliekania, účesu, očakávania – to všetko malo väčší vplyv, než sa nazdala. A zaiste už aj jej očakávanie pred mojím narodením. Byť čakaný ako niekto ‘iný’...; nuž nie div, že som ‘iný’... Navyše, ich rozporuplný vzťah s otcom... Navonok taká milá rodina. V realite akoby ani nežili spolu, len ‘vedľa seba’. A otec, snažil sa, no nedokázal sa ovládať, vlastne sme sa ho všetci báli... Nie nepil, to jeho otec bol ťažký alkoholik. Ale mať zdravé vzťahy s ľuďmi, ani s tými najbližšími akosi nevedel. Nemal sa od koho učiť. Ani ja. Tak, ako ‘správny Slovák’ riešil otec veci po svojom – s úderom na stôl a mocným hlasom: ‘Tu sa nediskutuje!’ Tak sme mlčali. Každý sám v sebe. Každý pre seba. Komunikácia žiadna. Rodina iba fasáda.

        V škôlke a škole mi vždy boli bližšie skôr hry, športy, záujmy a skupinky detí opačného pohlavia. No neskôr kamaráti a kamarátky začali spolu ‘chodiť’. A tam som sa začal strácať. Začal byť zo mňa samotár, vždy kdesi v knihách, básniach a myšlienkach...

        Ešte skôr som však tajne navštevoval hodiny katechizmu. Dostal som základ, pevný základ. Nielen ‘odbaviť si’ sviatosti... Bol to prvý mocný čas s Pánom. Žiaľ, potom nasledovali roky v tradičnom vidieckom či malomestskom kostolíku komunistickej éry. Oficiálnu Cirkev bolo treba ukázať ako zomierajúci folklór minulého storočia. To sa im podarilo. Tam zomierala aj moja detská viera. K tomu roky zdravotných ťažkostí, opakované operácie, liečenia, traumy na tele, na duši. Slávne socialistické zdravotníctvo; v jednej sále ležiaci pacienti po amputáciách, operáciách nádorov, odtrhnutých prstoch, i ‘bežné slepé črevá’... Príliš skorý stret so šokujúcim utrpením. Prvýkrát som stratil zmysel života. Načo žiť, keď cieľom je smrť?

        Iba ak by bol aj iný život? Iná dimenzia bytia...? Začal som hľadať. Filozofia, psychológia, spiritualita... Neraz som ostal s našou slovenčinárkou po škole v diskusii o knihách, poézii, filozofii, ekológii... Vraj ju k nám preložili za alkoholizmus... Hm, zvláštne, neraz poznamenala, že by sme mali všetci čítať Bibliu, je to vraj klenot svetovej literatúry... Zatiaľ spolužiaci zo strednej školy lietali na motorkách za babami na diskotéky a skúšali, koľko ‘promile’ zvládnu. Niektorí mali aj vážne známosti, čo neskôr vyústili do manželstva. Mne to nič nehovorilo. Zdá sa to divné, no ja som si stále neuvedomoval, čo v sebe nesiem. Teraz, pri spätnom pohľade vidím, že už od predpuberty ma priťahovali ľudia rovnakého pohlavia, už na základnej škole som k nim prežil prvé myšlienkové platonické lásky. Bolo mi to také prirodzené! V nijakom prípade ma nenapadlo, že ide o niečo ‘nie normálne’. A už vôbec nie, že sa to nazýva ‘homosexuálna orientácia’.

        A potom, pred maturitou, mi do rúk skutočne prišla Biblia. Teda evanjelium. Tajne prepašované cez hranice. A ozvala sa moja stará láska. Ježiš. A spoznal som inú – neoficiálnu Cirkev. Živé spoločenstvá, živé modlitby, tajné púte, tajné rehole, tajné samizdaty... A Ježiš. Netrvalo dlho a celkom si ma získal. Zamiloval som sa do Neho. Potreboval som veľa čítať evanjelium a veľa sa modliť. Teda, byť s Ním. Denná Eucharistia, modlitba a čítanie Biblie, častá spoveď, kresťanské spoločenstvá – to všetko ma nesmierne nap?ňalo. A pritom opäť, aj v kresťanskom prostredí, som opakovane prežil skryté platonické lásky k rovnakému pohlaviu. Pojem ‘homosexualita’ mi však bol celkom cudzí... Taká prirodzená mi bola príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. V spoločnosti sa vtedy o tom nehovorilo – a mne to ani len nenapadlo.

        Aj preto, že najviac zo všetkého som túžil po Ježišovi. A stále viac. A tak som stále viac hľadal. Protestantské cirkvi, kresťanské zbory, spoločenstvá. Katolícka cirkev a jej rôzne spirituality, hnutia, rehole. Rôzne duchovné cvičenia, semináre, aktivity. Služba – s postihnutými, starkými, osamelými matkami, narkomanmi... To všetko som poznával osobne, v knihách i prostredníctvom ľudí. Vrcholom mojej túžby po intimite s Pánom bol zážitok vyliatia Ducha. Nasledovalo niekoľko týždňov šialenej mileneckej intimity s Ním. A potom – dlhé bolestné obdobie uvádzania do pravdy – o mojom vnútri.

        Niekedy vtedy som našiel ‘svoju spiritualitu’. Po zmene režimu som hneď vstúpil do rehole. Tam to buchlo. Museli sme bývať na izbách po dvoch. Myšlienkový svet prerástol do blízkeho citového vzťahu. Sexualita sa prebudila. Teda u mňa. Dotyčný spolubývajúci o tom vôbec nevedel. Pokiaľ viem, všetci ostatní spolubratia tam boli z ozajstnej túžby po Bohu. Ale – aj ja! Už sa však nedalo unikať pred pravdou. Roky trvalo, kým som si to uvedomil a priznal, mesiace trvalo, kým som to bolestne akceptoval a verbalizoval: homosexualita. Môj svet sa zrútil. Vnútorne som sa ocitol v čiernej diere. Pohltila ma. Opäť som stratil zmysel života. Ako žiť, keď životom je smrť?

        Doteraz som sa z toho nedostal. Viem, že Boh je. Viem, že Ježiš je živý. Viem, že ma miluje. Aj ja Ho milujem. Mám bytostnú potrebu milovať Ho, komunikovať s Ním, žiť s Ním, mať s Ním intímne spoločenstvo. Ale práve takisto viem, že mám v sebe priepasť, hlbinu nekonečnej bytostnej potreby lásky, vzťahu, života s druhou osobou – rovnakého pohlavia. Nie sex, bez toho sa dá žiť. Vzťah. Communio. Komunikáciu lásky, bytia, srdca. Hlbinu bytostnej potreby Boha. Hlbinu bytostnej potreby človeka rovnakého pohlavia. ‘Hlbina hlbine sa ozýva...’ (Ž 42, 8). A ja z toho končím na psychiatrii...

        Najskôr som konzultoval so psychiatrom, pre istotu s dvoma, nezávisle od seba, či náhodou nejde v pozadí o iné psychické narušenie. Vzhľadom na môj hlboký vnútorný rozpor, bytostné bolestné rozorvanie, som sa zvlášť obával schizofrénie. Obaja mi po rozhovoroch a vyšetreniach presvedčivo potvrdili, že som psychicky celkom zdravý a normálny. Ovšem, pod takým vnútorným tlakom – kto vie, dokedy?

        Môj prvý spovedník, inak svätý muž, ktorý si nemálo vytrpel v komunistickom režime, keď som s chvením a úzkosťou vyjadril svoj stav, zbledol a mimovoľne si odsadol kúsok ďalej. ‘Za pokánie’ som mal pravidelne tráviť presne určený čas v modlitbe na kolenách s roztiahnutými pažami. Pravda, moje homosexuálne cítenie to nijako neumenšilo. Môj predstavený pre mňa rozhodol výmenu domu. V zahraničí som tých rehoľných domov vymenil viac. Nemusel som však už kľačať s roztiahnutými rukami... Naopak. Mohol som absolvovať kvalitné terapeutické rozhovory a sprevádzanie s ľuďmi skúsenými ako v teológii, tak aj v psychológii a živote modlitby, ako v klasickej spiritualite, tak aj v charizmatickom hnutí. K tomu denná modlitba – osobná i komunitná, Eucharistia a adorácia, týždenná spoveď. A ďalšie mesiace duchovného sprevádzania, duchovné cvičenia, semináre a modlitby vnútorného uzdravenia a oslobodenia, služba a štúdium vecí Ducha Božieho i ducha ľudského. Teda – zdravá životospráva telesná i duševná. Terapia psychologická i duchovná. Moja túžba a úsilie, i modlitby a podpora spoločenstva a pôsobenie Božieho Ducha. Napriek tomu – moje homosexuálne cítenie sa nijako neumenšilo. Naopak. Neústilo však do ‘hriechu’. To mi vzťah s Ježišom jednoducho nedovoľoval. To by som mu nemohol urobiť. Nie pre ‘prikázania a predpisy’. Pre jeho pohľad. Moja orientácia ma neviedla do hriechu. Viedla ‘len’ do neurózy, úzkostných stavov, nespavosti, suicidálnych myšlienok a depresie. Pomalej, hlbokej, ťažkej paralyzujúcej depresie.

        Predstavený sa vyjadril, že bude lepšie, ak sa vrátim späť ‘do sveta’. Ale ja som skutočne chcel žiť pre Ježiša! Pre mňa to nebol len únik pred sexualitou, chcel som Mu patriť, byť s Ním. Nedalo sa. Návrat na Slovensko nebol ľahký. Opäť spovedníci, ktorí zbledli pri slovíčku ‘homosexuálne cítenie’, opäť podobné ‘skutky pokánia’... Žiadni, či veľmi neskúsení kresťanskí psychológovia, málo a dosť biedne formovaní duchovní v oblasti pastorálnej psychológie... A zvlášť ‘homosexualita’ ako veľké tabu, obalené predsudkami a neznalosťou. Tak som sa predieral sám, ako sa dalo. Občas som našiel pomoc u nie mnohých kresťanských psychológov a mladých kňazov. Žiaľ, nikdy nie nadlho; dnes sú ľudia v Cirkvi akosi vyťažení, niet času na službu... Aj vďaka štúdiu v zahraničí (t. j. vo Vatikáne...) však už nebledli, keď som hovoril o svojom vnútri. Ku ‘skutkom navonok’ som totiž neprešiel... Moje homosexuálne cítenie sa ale nijako neumenšilo. Moja depresia rástla.

        Postupne som spoznal niektoré združenia a organizácie, ktoré sa vo svete snažia cez vieru v Krista pomôcť homosexuálne orientovaným. Jedno podobné spoločenstvo som navštívil aj v Bratislave. Istý homosexuálny muž tam bol tiež prvýkrát. Po svojom krátkom predstavení hneď absolvoval nadšenú ‘prednášku’ o tom, ako ‘sa z toho dostane’, ako musí ‘len robiť pokánie’ a modliť sa; ako ‘je to (teda homosexualita) vecou dedičného hriechu’, ako sa ho zbaví prijatím Krista; ako potom bude prežívať ‘radosť z plodov svojej lásky k žene’, teda z detí... a iné veci, ktoré akosi veľmi nesedia ani teologicky, ani biblicky, ani prosto ľudsky... Dotyčný muž potom už len mlčal. A ja som radšej odišiel.

        Odvtedy som počul už viac ‘svedectiev’, aj keď nie zo Slovenska. Takmer všetky typu: ‘Bol som neveriaci, žil som homosexuálne, stretol som Krista, spoznal jeho lásku a on ma z homosexuality vytrhol... Stačí ak vydáš život Kristovi, prijmeš ho ako Pána a Spasiteľa, budeš robiť pokánie, zriekneš sa zla, budeš sa modliť... a uvidíš, skončíš ako šťastný manžel a otec detí!’ Môj príbeh je opačný: ‘Stretol som Krista, spoznal jeho lásku a... potom som zistil, že som homosexuálny a homosexuálny byť neprestávam. Vydal som život Kristovi, prijal ho ako Pána a Spasiteľa, robil som pokánie, zriekol sa zla, modlím sa... a moja bytostná potreba bytostného vzťahu s druhou bytosťou – rovnakého pohlavia – sa neumenšuje...

        Začať žiť ‘v hriechu’ – nedokážem. Žiť v manželstve – nemôžem. Žiť ako kresťan v komunite života celibátu – nesmiem. Do gay-komunity sa zaradiť nechcem. Do bežnej hetero-spoločnosti zapadnúť neviem. Byť s ‘normálnymi’ ľuďmi, a pritom sa ‘skrývať’ ma vyčerpáva. Byť sám – ma zabíja. Asi mi neostáva, než, ako povedal Baudelaire, hľadať si miesto ‘hocikde mimo tohto sveta...’

        Predieram sa teda, ako viem. Teda, už neviem. Už rok chodím na ambulantnú psychiatriu. Denne beriem antidepresíva. Takmer som upadol do alkoholizmu, keď som už nevedel riešiť nespavosť a šialené nočné úzkosti. Anxiolitiká to trochu upravili, teraz dokonca neberiem ani tie. Už mesiace nepracujem, neschopný čeliť nárokom stresu a vzťahov. Vyhol som sa síce dlhodobej práceneschopnosti zo psychiatrickej diagnózy, ktorá by ma mohla odpísať pre profesionálnu budúcnosť, ale dokedy sa to dá takto ťahať, neviem. A vôbec neviem, či je pre mňa ešte nejaká ‘budúcnosť’. Dramatizujem? Píšem, čo žijem.

        A to je len vonkajší rámec. Môj vnútorný stav radšej podrobne neopíšem. Stiahnutý žalúdok, hrdlo. Napätie, úzkosť, bolesti hlavy, nespavosť. Roky skrytého plaču. Pálivá, takmer fyzická permanentná vnútorná bolesť. Pocit sekania, rezania, pílenia za hrudnou kosťou. Krv v hrdle. Veľa krvi. Rozpoltenie. Ako dobytča na jatkách, dolu hlavou visiac – od hlavy po päty rozseknutý na dve krvavé polovice. Neúnosná bolesť. Tlak. Bezodná hlbina. ‘Čierna diera’ – všetkopohlcujúca bolesť. Myšlienky na samovraždu. Túžba zomrieť. Nebyť. Každodenne, každonočne. Napokon apatia. Sedím v autobuse a náhle neviem, kde som, kam idem a prečo. Áno, odborne sa tomu vraví ‘strata kontaktu s realitou’ teda ‘na hranici s psychózou’...

        A navyše – nie raz mám už alergiu na slovíčko ‘láska’. Láska pre mňa predstavuje smrť, bolesť, hrôzu... Ako kresťan (homosexuálne orientovaný) – som musel lásku (tak ako ju dokážem vnímať a prežívať), vzťah lásky, prežívanie lásky, dávanie lásky, prijímanie lásky, orientovanie k láske a vôbec pojem lásky, zo svojho prežívania kompletne vylúčiť. Ako však bez prežívania lásky byť živým kresťanom? A vlastne ako bez lásky byť živým...? Áno, viem, ‘kresťanská láska’ neznamená len cit, ale úkon vôle, nie je len vnútorným prežívaním, ale vonkajšou službou. Avšak, nie je vo vzťahu k Bohu ‘rozmer srdca’, ‘modlitba srdcom’, ‘priľnutie srdcom’ práve také dôležité, ba dôležitejšie ako vonkajšie skutky? Nie sú skutky lásky bez lásky len paródiou na život Ježišovho učeníka? Ako však zodpovedať základnému Božiemu stvoriteľskému plánu života lásky, keď moja základná schopnosť lásky nezodpovedá Božiemu stvoriteľskému plánu...?

        Nuž, ale – som ‘čistý’. Sex ma nezaujíma. Som ‘verný’. Citová náklonnosť ma už nezaujíma. Som ‘um?tvený’. Nič ma už nezaujíma. M?tvolu prosto nič netrápi. ‘Dead man walking’. M?tvy kráčajúci muž. ‘Kto stratí svoj život pre mňa...’ (Mt 10, 39). Naozaj to Ježiš myslel takto...?

        A predsa, ráno vždy opäť poviem: ‘Pre Neho, ale už len tento deň!’ Nocou. Púšťou. Strminou. Keby nebolo Jána z Kríža a jemu podobných, už by som to dávno vzdal. Neviem však... Ale Ty, Pane, dokedy...? (Ž 6, 4) Vydržím...?

Úryvok z knihy “Homosexualita, cesta sebatranscendencie?
Krátka štúdia o kresťanskom prístupe k realite homosexuálnej orientácie”.
Vydalo Vydavateľstvo Oto Németh, Bratislava, 2002.