Citový život zasvätených

“Zmysel sexuality je v slobodnom stretnutí sa dvoch osôb v kontexte spoločenstva lásky, čo sa môže prejaviť aj v homosexuálnom vzťahu...”

Giuseppe Brondino, Mauro Marasca “Citový život zasvätených”. Vydalo Vydavateľstvo Serafín, Bratislava 2004. Preložené z talianskeho originálu La Vita Affectiva dei Consacrati, Editrice Esperienze, 136 strán. Vo vydavateľstve Serafín vyšla knižočka “Citový život zasvätených” (autori G. Brondino a M. Marasca – kňazi, psychológovia, rehoľníci - kapucíni). Ako som si myslela, pár strán je venovaných aj homosexualite, veľmi stručne, ale veľmi zaujímavo (žiaľ, preklad mi v istých miestach znie trochu prispôsobene pre Slovensko).

Stručný súhrn myšlienok z poslednej kapitolky – Homosexualita:

1. Autori hovoria o “kontroverznosti”, teda nevhodnosti zaradenia homosexuality – teda “predispozície psycho-sexuálneho charakteru” – medzi “sexuálne deviácie” (str.117).

2. Percento homosexuálnej populácie na základe klinických skutočností odhadujú až na 20% (!) a to aj “v rámci cirkevného spoločenstva”.

Doteraz uvádzaných 4-5% z obdobia 70-tych rokov považujú za podhodnotený údaj – a to aj kvôli, ako píšu, “maskovaniu a skrývaniu sa” homosexuálnych osôb (str.118).

3. Hovoria o reálnej odôvodnenosti “strachu homosexuálnych ľudí pred onálepkovaním a agresívnym prejavom”, ktorým musia čeliť už len “z dôvodov svojej danej predispozície” – a to aj v rámci kresťanských komunít... (str.118).

4. Správne naznačujú, že rozvoj trvalých vzťahov homosexuálnych osôb je znemožňovaný aj “podmienkami úzkosti a strachu, ktoré značne obmedzujú ich vzťahy...” (str.119).

5. Nielenže nič nehovoria o “liečení”, ale otvorene priznávajú: “Zisteným faktom je, že homosexualita, bez ohľadu na to, aký je jej pôvod a nezávisle od príčin, ktoré ju môžu podporovať, sa môže stať pre toho, kto ju prežíva, konštitutívnym prvkom jeho osobnosti, t. j. stáva sa integračnou časťou osobnosti jednotlivca a ako taká má sklon sa stať definitívnou...” (str.120).

Ako cestu nielenže neprezentujú “liečenie”, ale presný opak: “Proces sebaprijatia a sebavyjadrenia, ... kedy homosexuálna osoba otvorene uznáva vlastnú homosexuálnosť...” (str.122).

6. Zdôrazňujú pokoncilové učenie Cirkvi (ostatne vzhľadom napr. na morálneho teológa sv. Alfonza z Liguori aj dávno predkoncilové), podľa ktorého je cieľom manželstva “vzájomné spoločenstvo” lásky a až potom “plodenie detí” (str.120).

Naliehavo vyzývajú: “Musíme sa konečne zbaviť chápania sexuality, ktorej cieľom je výlučne plodenie a dopracovať sa k presvedčeniu, že sexualita je jedným z najúplnejších a najangažovanejších prejavov lásky medzi osobami.”

Pritom poukazujú na fakt, že práve homosexuál je bežne, zvlášť v rámci Cirkvi, vylúčený z dôverného “vzájomného spoločenstva” lásky – a teda – ostáva osamotený a izolovaný...

Doslova uvádzajú: “Zmysel sexuality je v slobodnom stretnutí sa dvoch osôb v kontexte spoločenstva lásky, čo sa môže prejaviť aj v homosexuálnom vzťahu...”

Netvrdia, že podporujú homosexuálne vzťahy, ale už si nijako nedovoľujú známe frázovité tvrdenie typu “Homosexuálna láska neexistuje”(aké možno nájsť napr. v zborníku prednášok “Homosexualita z katolíckeho pohledu”, ktorý zostavil rakúsky biskup Andreas Laun a ktorý r. 2003 vyšiel v českom preklade vo vydavateľstve Matice cyrilometodějská, Olomouc 2003, 330 str., 464,- Sk; distribúcia v SR napr. cez Vydavateľstvo Don Bosko, Miletičova 7, 821 08 Bratislava, tel. 02-5557 2226).

7. Napokon, čo možno považovať za “prevratné” – za krôčik od cieleného zotrvávania v m?tvom zámernom tichu nerozvíjania teologického uvažovania o tejto realite – dotýkajú sa kľúčovej, podstatnej otázky, keď hovoria (str.121) o nasledujúcej, v rámci Cirkvi závažnej skutočnosti, ktorú si dovolím zhrnúť svojimi slovami:

Homosexuálnu osobu nemožno stotožňovať s osobou Bohom povolanou a dobrovoľne rozhodnutou k zasvätenému, t. j. celibátnemu životu. Chcieť teda od homosexuálneho človeka, aby nútene žil celibátnym životom osamotene vo svete, znamená nútiť človeka žiť v stave, ktorý nie je ani jeho osobnou voľbou ani Božím povolaním, ako je tomu u dobrovoľne zasvätených osôb.

Takýto nedobrovoľný celibát v praxi totiž vôbec nie je v prvom rade o pohlavnej zdržanlivosti, ale o nenaplnení základných ľudských potrieb dôverného bytostného spoločenstva a komunikácie.

Znamená to odkázať – odsunúť človeka až do smrti – do bytostnej existencie v neprirodzenej – protiprirodzenej – emocionálnej prázdnote a sociálnej izolácii, so všetkými nutnými psychologickými a duchovnými negatívnymi dôsledkami.

Povedané inak homosexuálna osoba vôbec nie je automaticky povolaná k celibátu; ovšem práve k celibátu ju učenie Cirkvi v praxi odkazuje...

Poukazujú na to aj autori: “Dokument Kongregácie pre náuku viery (1.X.1986), nazvaný Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby, [...] radí takú pastoračnú činnosť, ktorá bude sledovať predovšetkým pohlavnú zdržanlivosť. V skutočnosti však pastoračná prax a klinická skúsenosť mnohých terapeutov umožňuje konštatovať, že v prípade homosexuálnych osôb existujú značné ťažkosti pri usmernovaní k voľbe čistoty. [...] Žiť čisto je totiž voľbou – povolaním.” (str.121).

Žiaľ, autori už naznačený dialóg s vatikánskymi teóriami ďalej nerozvíjajú, hoci by to na základe klinických faktov z praxe mohli veľmi účinne robiť. Možno prenechávajú túto úlohu iným...

Ak sa človek zo všetkých síl núti žiť to, k čomu nie je povolaný..., nuž, spýtajte sa stoviek tzv. ex-ex-gejov, ktorí tým prešli, k čomu to vedie... Stálo by za to z ich príbehov utvoriť ďalšiu knižku a možno desiatky knižiek so stovkami veľmi smutných až tragických príbehov z celého sveta... Aj v zmysle posledného doslovného citátu z onej publikácie:

“Žiadať od homosexuálnej osoby, aby sa úplne zriekla vlastnej afektivity – sexuality – môže v nej spôsobiť hlbokú psychoafektívnu disharmóniu: bolo by to, akoby sme ju uzatvorili do citovej samoty – ku ktorej nie je povolaná...” (str.122). Kto pozná bežné frázy, vie o aké, síce na prvý pohľad nenápadné, ale predsa len búranie ustálených fráz, dovolím si povedať populistických neprávd a poloprávd, tu ide.

Nie div, že aj samotní autori poukazujú na dôsledky, ktoré dobre poznajú mnohí homosexuálni kresťania – “pocity dvojakého života”, až “schizofrenického života” (!), “strach a maskovanie sa”, “diskriminačný, odmietavý postoj” spoločnosti a Cirkvi, “nedostatočne citlivý prístup kňazov a ich nedostatočná pripravenosť” na pastoráciu homosexuálnych osôb.

Ako napokon píšu: “Je pochopiteľné (!), že homosexuáli zanechávajú náboženskú prax...”

Žiaľ, mnohí zanechávajú nielen spoločenstvo Cirkvi, ale aj spoločenstvo s Bohom, končiac často v nevyliečiteľnom sklamaní. V sklamaní z toho, čo pôvodne malo byť “Dobrou správou”...

Osobne však (odvážne, “pohoršlivo”, spolu so sv. Teréziou s Lisieux) verím, že pri poslednom súde budeme veľmi prekvapení, na ktorej Ježišovej strane budú stáť títo sklamaní a na ktorej tí, čo ich sklamali...

Nájde sa v rámci Cirkvi Katolíckej i cirkví ostatných priestor na nepredpojaté, nefrázovité, netendenčné, nepopulistické, nemilitantné, nenásilné, otvorené teologické a odborné uvažovanie a dialóg – až do konca... bez úteku pred ťažko prijímanými otázkami, protirečeniami, nejasnosťami a hlavne životnou realitou... ?

O autoroch
Dr. Giuseppe Brondino, kňaz turínskej provincie kapucínskeho rádu a doktor psychológie je členom Talianskej spoločnosti psychosomatickej medicíny a Spoločnosti psychológie náboženstva. Od roku 1992 spolupracuje s Turínskou univerzitou. Napísal viacero odborných kníh a článkov.
Dr. Mauro Marasca, kňaz tridentskej provincie kapucínskeho rádu, doktor psychológie a psychoterapeut je členom Talianskej spoločnosti vedeckej psychológie a Spoločnosti psychológie náboženstva. V súčasnosti je docentom psychológie na Teologickom inštitúte Laurentianum v Benátkach, ktorý je pričlenený k Pápežskej univerzite Antonianum v Ríme.

Z knihy:
Úvod
Dokument publikovaný v časopise Il Regno-documenti 7/2001 – čoraz častejšie svedectvá laikov, rehoľníkov a rehoľníčok o sexuálnom zneužívaní niektorých kňazov a zasvätených osôb – nás viedli k tomu, aby sme sa zamysleli a aktuálnym spôsobom predstavili niektoré problémy, ktoré sa týkajú sexuality a citového života. Na základe našej odbornej skúsenosti so zasvätenými osobami sme zistili, že relatívne vysoké percento z nich má problémy vedome a zrelým spôsobom prežívať svoje rehoľné povolanie, dôsledkom čoho sú nespokojnosť a frustrácie v bežnom živote, ktorých konkrétne prejavy sú mimo normy; sprevádzajú ich časté somatické poruchy alebo také správanie, ktoré už na prvý pohľad nie je v súlade s oblasťou afektivity a sexuality.
Sme si vedomí, že táto problematika je extrémne delikátna a zložitá. Avšak vzhľadom na výzvy viacerých dokumentov magistéria Cirkvi a vyjadrenia tých, ktorí sú zodpovední za rehoľné rády a inštitúty, aj my chceme skromne ponúknuť svoj príspevok, aby v zasvätenom živote bolo viac vyváženosti a jasnosti. V oblasti afektivity, niekedy zahmlenej a zmätenej, má svoj význam aj maličké svetlo, ktoré pomáha objasniť celkový obraz. Samozrejme, táto kniha sa v prvom rade týka osôb, ktoré majú ťažkosti; aj kde sme si vedomí, že väčšia časť zasvätených osôb prežíva svoj citový a sexuálny život pokojne a vyrovnane, v súlade so svojím životným rozhodnutím. ?ažkosti a nedôslednosti v afektívno-sexuálnej oblasti sme v našej práci niekedy zámerne zdôraznili, aby sme ich následne mohli lepšie analyzovať a pochopiť. Chceme poskytnúť hypotézu, podľa ktorej nezameniteľným základom evanjeliovej čistoty, okrem Božej milosti, je citová zrelosť osôb. Inými slovami, čisté správanie v širokej miere závisí od “čistoty srdca” – srdca, ktoré je zrelé.
Na záver chceme povedať to, čo sme už povedali pri iných príležitostiach: viaceré nástroje psychológie chcú byť iba integrujúcim prínosom, nie náhradou nadprirodzených prostriedkov, ktoré ponúka duchovná tradícia.
Vo Fiera di Orimiero (TN), 16 .júla 2001, vo sviatok Panny Márie Karmelskej Giuseppe Brondino a Mauro Marasca