Slovo na dnes


Odkazy k Bohu


Odporúčame


Vyhľadávanie na skránke


WEB HELP

  • Google Translate/Prekladač
  • Google Search/Vyhľadávač
  • iGoogle
  • Bookmarks/Záložky


...vybojovať si právo na život v cirkvi

uverejnené dňa 23. 11. 2004 | Autor/ka: Radovan Geist

Kamila, Gabo, ?ubo, Patrik, členovia organizácie Medzipriestor

Mená Kamila, Gabo, ?ubo a Patrik sú, samozrejme, vymyslené. Vymyslené však nie sú názory a osudy týchto štyroch ľudí, členov organizácie veriacich gejov a lesbických žien Medzipriestor, ktorí hľadajú spôsob, ako “žiť vieru, ale aj plnohodnotné rovnakopohlavné vzťahy”. Narážajú pri tom na dvojitú hradbu nepochopenia – na homofóbne názory vládnuce v celej spoločnosti a súčasne na predsudky ich vlastného cirkevného spoločenstva.

Zhováral sa Radovan Geist

Prečo ste sa rozhodli vytvoriť organizáciu Medzipriestor?

 

Kamila:Skupina vznikla akýmsi spojením síl. Určité jadro pochádza spomedzi veriacich katolíkov, ktorí hľadali spôsob, ako sa vyrovnať so svojou sexuálnou orientáciou a súčasne ostať členmi katolíckej cirkvi. Sú medzi nami aj ľudia z radov takzvaných evangelikálnych cirkví, ktoré sú voči homosexuálom dosť ostro zamerané – tlačia ich do “vyliečenia sa”, o čom však ľudia postupne zisťujú, že to nie je ľahké, ak to je vôbec možné. Takisto medzi sebou máme viacerých členov, ktorí sa definujú ako veriaci, no nepatria k žiadnej cirkvi alebo spoločenstvu. A nakoniec sú medzi nami aj ľudia, ktorí patrili k nejakej cirkvi, napríklad baptistickej, no boli z nej exkomunikovaní kvôli svojej homosexualite.

Je vôbec v katolíckej cirkvi, ale aj v iných, možné otvorene sa hlásiť k svojej homosexuálnej orientácii a zároveň žiť plne život v spoločenstve tejto cirkvi?

Gabo:Katolícka cirkev, teda kúria, hovorí jasne – človek, ktorý je takto “postihnutý”, by mal žiť v celibáte. To je oficiálne odporúčanie Vatikánu.
Patrik:V katechizme sa doslova píše, že cirkev prijíma človeka s homosexuálnou orientáciou, dokonca sa pri správaní k nemu treba vyhnúť akejkoľvek diskriminácii; zároveň však odmieta akýkoľvek homosexuálny vzťah, a teda aj sexuálny život. Píše sa tam síce, že nie sú objasnené príčiny homosexuality, ale ide o nezriadený spôsob života, a preto jedinou možnosťou je zdržanlivosť. Katolík, ktorý žije v homosexuálnom partnerskom vzťahu, žije “v stave hriechu”. Pácha morálne zlo.
Gabo:Ak by to teda verejne proklamoval, nemôže napríklad pristupovať k sviatostiam.
Kamila:Keď aj niekedy padali otázky, ako má taký človek žiť, odpoveďou bolo len hlboké mlčanie.
Gabo:Veď to je práve ten problém. Práve v tomto si katolícka cirkev odporuje. Na jednej strane od nás katechizmus žiada, aby sme žili v celibáte, na strane druhej o ňom hovorí ako o “povolaní”. O “povolaní” nie v zmysle práce, ale ako o povolaní Bohom na niečo. Celibát sa vraj nikomu nesmie vnútiť. Tým si teda veľmi protirečia. Celibát je povolaním, niektorí ľudia odchádzajú do kláštora, lebo sú na to povolaní Bohom, ale mnohí tam idú aj preto, aby ušli pre vlastnou homosexualitou. No neujdú... Veď sú tam spoločné sprchy, a teda ešte väčšie pokušenie...
?ubo:Ja by som sa ešte vrátil k nášmu vzniku. Stalo sa to totiž takou zvláštnou zhodou okolností. Pôvodne existovalo v Bratislave jedno občianske združenie – Rieky, ktoré na pôde cirkvi malo “pomáhať” homosexuálom. Viedol ho človek, ktorý sa staval do pozície, že ho katolícka cirkev istým spôsobom poverila vedením spoločenstva homosexuálov. Zažili sme tam pretláčanie určitého “jediného správneho smeru myslenia”, celé to bolo vedené štýlom vodcu, ktorý mal pravdu, a tých, ktorí ho počúvajú a nechávajú sa ním poučiť. Samozrejme, toto spoločenstvo nefungovalo dlho. ?udia sa v ňom necítili dobre, vládla dusivá atmosféra. Okrem toho tam kedysi predtým chodila jedna žena, ktorá sa toto spoločenstvo celý čas pokúšala osloviť knihami a článkami, upozorniť ho na nevhodnosť celého prístupu k homosexuálom. Ten človek, ktorý spoločenstvo viedol, bol však k jej námietkam hluchý, dokonca proti nej viedol propagandu. Nakoniec všetko dospelo k tomu, že si ľudia v spoločenstve vyjasnili veci – prišlo k veľkej hádke, ktorá sa ťahala niekoľko mesiacov. Napokon sme sa dali dokopy s Evou – s tou ženou, ktorá sa nás snažila osloviť – a s ňou sme si v mnohom porozumeli. Rozprávali sme sa o tom, ako ďalej, čo chceme robiť... Samozrejme, hneď všetky otázky sme nemali vyriešené. Nemali sme vyjasnenú otázku partnerského spolužitia vo vzťahu k Bohu a podobne, vedeli sme len, že homosexualita je súčasť nášho bytia, a odpovede cirkvi sme považovali za nedostačujúce. To nás veľmi spojilo, a tak sme v novembri minulého roku vytvorili nové spoločenstvo. Je otvorené ľuďom s rôznymi názormi, no základ by mal byť kresťanský. Pôvodne sme tu mali na stretnutiach aj modlitbu a čítanie zo Svätého písma a možno by sme to mali opäť zaviesť... Vnímam to tak, že nás, veriacich homosexuálov, niečo ťahá dohromady. Už dlho sa totiž takto stretávame. Aj predtým sme sa stretávali na Riekach – napriek hroznej dusivej atmosfére, čo tam vládla – a niečo nám to predsa len dávalo. Možno pocit zdieľania. Hovorili sme o spoločných problémoch, ako zladiť vieru a sexuálnu orientáciu.
Patrik:Rieky ešte stále fungujú. Vedie ich stále ten istý človek. Aj v tomto prípade bolo pôvodným dôvodom stretávania sa to, že sme homosexuáli a potrebujeme sa s niekým zdieľať. Rieky však mali “liečiteľský” charakter a ich “šéf” má dosť autoritatívnu povahu, preto sme sa rozhodli odísť. A to by sme chceli odkázať aj iným veriacim ľuďom s homosexuálnou orientáciou, ktorí rozmýšľajú, kam majú ísť: Nechoďte zlou cestou ako my na začiatku a nevyberte si Rieky.
Kamila:Možno by bolo ešte dobré povedať, že ľudia, ktorí združenie Rieky vedú, sami nie sú ani nikdy neboli homosexuáli.
Patrik:Rieky nie sú združením homosexuálnych veriacich. Oni sami si hovoria “združenie na pomoc homosexuálom”. Chápete? “Pomoc”!
?ubo:Ale nechajme Rieky, to už je, chvalabohu, minulosť. Povedzme radšej, aké aktivity chceme robiť do budúcnosti. V prvom rade je to komunikácia so zahraničnými spoločenstvami, ktoré majú podobnú myšlienkovú náplň. Všetky kresťanské homosexuálne združenia, spolky, predstavujú vejár názorov a myšlienkových smerov, ktorý sme si postupne zmapovali, a nadviazali sme prvé kontakty. Už sme s jedným spoločenstvom v pomerne intenzívnom kontakte. Je to Zwischenraum v Nemecku a Švajčiarsku. Podľa tohto združenia máme aj my svoj názov Medzipriestor. No a druhou našou snahou je komunikácia s cirkvou. Hľadáme svoj životný priestor v cirkvi, uprostred veriacich bratov a sestier. A to je pre nás jedna z najdôležitejších úloh...
Gabo:A najťažších...
?ubo:...vybojovať si právo na život v cirkvi.

A sú ochotní komunikovať?

?ubo:Ochotní nie sú, my ich musíme “otravovať”. Len pod naším naliehaním sú ochotní debatovať, ale aj to je individuálne. Ja osobne som viedol rozhovor s predsedom biskupskej konferencie doktorom Tondrom. Bol to zaujímavý rozhovor; trval asi hodinu a štvrť, ale zasa sa ukázalo, že on nie je schopný vôbec nič prijať. On, ktorý je súčasne predsedom bioetickej komisie majúcej na starosti aj otázku homosexuálov... Pýtal som sa ho napríklad, čo by odkázal homosexuálom na Slovensku. Odpovedal: “No, aby zachovávali vernosť cirkvi a Ježišovi a nech sa začnú venovať nejakým spoločenským aktivitám, aby sa ich život naplnil niečím pozitívnym...” Skrátka nič nehovoriace všeobecnosti.

Máte teda dojem, že absolútne nechápu život homosexuála...

?ubo:Nevedia nič a nemajú ani odpovede. Hovoria nie partnerským vzťahom, ale nevedia povedať, čo ďalej.
Gabo:Niekto, kto má doktorát z teológie, nemá doktorát z medicíny alebo z iných vied. Preto nemôže adekvátne odpovedať na všetky otázky, pokiaľ nechce komunikovať s inými odborníkmi. Ale u nás je situácia ešte komplikovanejšia. V zahraničí napríklad je jednou vecou stanovisko Vatikánu, kúrie, ktoré je zväčša veľmi úzko definované. No existujú aj iné fundované názory pochádzajúce z mníšskych rádov či od teológov – a tie sú úplne iné. Také ľudské, hodiace sa do tejto doby. Teológia je predsa veda. Inak, jeden z pápežov povedal, že teológia je nepriateľom pravej viery. Mnohí teológovia majú aj medicínske alebo psychologické vzdelanie a majú už iné, otvorenejšie názory.
?ubo:To je ten problém – oni sa bránia rozpútaniu teologickej diskusie.
Kamila:Hlavný problém je v tom, že sa veľmi neoplatí komunikovať s ľuďmi, ktorí nevedia nič o psychológii. Takto vzdelaných ľudí je v cirkvi na Slovensku veľmi málo.

A bioetická komisia pri Konferencii biskupov Slovenska vás nikdy nepozvala, aby si vypočula vaše argumenty?

Patrik:Tá komisia nič neskúma. Má jedinú úlohu – obhajovať oficiálne názory cirkvi. Nikdy nás nezavolali. A ani keby sme sa boli hlásili, neverím, že by nás pozvali.
?ubo:V jednom slovenskom katolíckom časopise, volá sa Nahlas, nás homosexuálov dosť škaredo napadli. Urobili z nás ten rakovinový nádor spoločnosti, o ktorom hovoril Ake Green. Išli sme potom za členmi redakčnej rady. Sľúbili nám, že sa ozvú; je to už dva mesiace, no zatiaľ nič.

A ako je to v iných krajinách – je tam komunikácia medzi podobnými spoločenstvami, ako je vaše, a oficiálnymi predstaviteľmi katolíckej cirkvi živšia?

Gabo:To je veľmi rôzne. V Poľsku určite nie...
?ubo:No, ja si myslím, že sa mýliš. Veľmi úzko tam napríklad spolupracujú s jedným katolíckym teológom a vo Varšave majú homosexuáli dokonca vlastné omše.
Patrik:Treba to vnímať tak, že cirkev nie je jednoliata. Skladá sa z ľudí; každý z nich má vlastný názor. Nie každý kresťan, ba ani nie každý katolík odsudzuje homosexuálne vzťahy.
Kamila:Dokonca vieme, že ani v KDH nemajú všetci rovnaký názor.
Patrik:No, veď povedz, koho máš na mysli...
Kamila:Nie, to by nebolo vhodné. Ale chcela by som povedať, že keď som preposielala do zahraničia svoju komunikáciu s pánom Hrušovským, dostala som odpovede typu “vidíme, že je to také isté ako u nás”. Naozaj to závisí od jednotlivých osôb.
Patrik:Ale určite sú tieto postoje v západných krajinách liberálnejšie. Veď niektoré cirkvi homosexuálov aj sobášia v kostole.
Gabo:Viete, pokiaľ ide o niektoré otázky, napríklad adopcie, ani ja v tom zatiaľ nemám jasno. Človek sa vyvíja a s tým aj jeho názory.
Kamila:Určitý špecifický prípad je katolícka cirkev. Napríklad v Holandsku sú homosexuáli vo väčšine cirkví prijímaní, no ich katolícka cirkev s tým má stále problémy.
Patrik:Treba to povedať tak – nie katolícka cirkev ako taká, ale Vatikán.

Dá sa teda povedať, že pre veriacich je ešte omnoho ťažšie priznať svoju homosexuálnu orientáciu. Ako sa s tým teda vyrovnávajú?

Gabo:No, nedá sa to priznať, lebo by spôsobili nepríjemnosti aj svojim rodinám. Napríklad ja som z malej dediny. Ak by moja orientácia vyšla najavo, začali by ľudia vyvíjať tlak na moju rodinu. No to všetko závisí od ľudí, nielen od kňazov. Keď mali v Holandsku biskupov, ktorí boli príliš rigorózni, tak ich ľudia proste vyhnali. Nakoniec zakotvili na Slovensku... Podobný odpor u nás nie je možný. Poslušnosť voči cirkvi je veľmi silná. Aj keď ľudia vedia, že má nejaký kňaz frajerku a nemanželské deti, nevzoprú sa. A keď na niekom vidia, že je iný, a farár im povie, že je to nesprávne, sú voči tomu človeku nepríjemní. Ako som povedal – keby som vyšiel so svojou sexuálnou orientáciu na verejnosť doma, dali by to pocítiť mojim blízkym.
Patrik:Na Slovensku v tomto vládne strašná stádovitosť. O to viac ma potom hnevá, keď niekto bráni výroky typu toho švédskeho pastora ako slobodu slova. Je to v poriadku viesť v kázni také fašistické reči?

Hovorili ste, že cirkev nie je vo vzťahu k homosexuálom jednotná. Že síce existuje oficiálny názor kúrie, ale konkrétny postoj závisí vždy od jednotlivého človeka. Dá sa povedať, že je to generačný problém? Že starší predstavitelia cirkvi sú konzervatívnejší a mladší liberálnejší? Napríklad v postoji k homosexuálom...

?ubo:Nie je to celkom tak. Poznám jedného päťdesiatnika, kňaza, čo podporuje myšlienku partnerstiev homosexuálov. Ale schopný je povedať to len medzi štyrmi očami; nikdy by nemal odvahu vysloviť sa verejne. Nie je to vec veku. Dnes dokonca nastupuje nová generácia kňazov vychádzajúcich zo seminárov, ktorí sú ešte konzervatívnejší.
Gabo:Volajú ich Wojtylovi kňazi...
?ubo:Tento príklon ku konzervativizmu a ostré odmietanie čohokoľvek nového je dnes príznačný pre všetky cirkvi. Je to súčasný trend. Myslím, že Evanjelická cirkev, druhá najväčšia na Slovensku, má podobný tradicionalistický postoj k tejto otázke.
Kamila:Aj baptistická...
Čo by sa stalo, keby sa niekto v cirkvi vyslovil otvorene na podporu homosexuálov?
?ubo:Ak by niekto vyšiel s takým názorom, vylúčili by ho. Rovnako ako keby sa prišlo na to, že je homosexuál. Kňazi sa veľmi boja mať s nami čokoľvek spoločné – boja sa, že ich obvinia, že sa nás zastávajú alebo že sú dokonca sami homosexuáli. Jeden môj kamarát kňaz mi raz po tom, ako som verejne hovoril o svojej sexuálnej orientácii, povedal: “Sme dobrí kamaráti, ale už za mnou na faru nechoď.” Proste vláda strachu. To nemá nič spoločné so slobodou a pravdou, o ktorej hovoril Ježiš.

Existuje teda vôbec nejaká nádej na dialóg?

?ubo:Nádej sme my. To my musíme preraziť. Sami si túto otázku nenastolia. Dialóg je ťažký nielen vo sfére cirkvi, ale aj v sekulárnej oblasti, akou je politika, a hlavne komunikácia či skôr jednostranné útoky strany, ktorá “obhajuje kresťanstvo”. Tak napríklad minister Palko minulý týždeň reagoval na otázku homosexuality v televíznom rozhovore s jemu príznačnou k?čovitou nenávisťou voči všetkému, čo presahuje jeho horizont, slovami, že je to stupídna a hlúpa téma, ktorá do politiky nepatrí. A kto je vlastne on, že rozhoduje, čo do politiky patrí a čo nie?
Patrik:Snažia sa čo najdlhšie udržať súčasný status quo. Ako za komunizmu. Chcú nás zatlačiť do anonymity.
Gabo:Mnohí mladí kňazi vychádzajúci zo seminárov, tí tzv. Wojtylovi kňazi, sú ešte horší. No musí sa to zmeniť, menia sa predsa aj ľudia. Ak nechcú kňazi a cirkev stratiť všetkých veriacich, budú sa musieť prispôsobiť.

Naozaj sa postoj ľudí v tejto otázke mení?

Gabo:Sčasti určite. Dnes sa viac cestuje. ?udia vidia, že v iných krajinách majú homosexuáli väčšie práva a spoločnosť sa tam nerozpadá. Ale je pravda, že my sme veľmi konzervatívna spoločnosť.
?ubo:Ja si myslím, že konzervativizmus vyplýva práve z pocitu, že sa tu niečo rozpadá. Tvorí sa tu čosi nové a oni sú niekde sto rokov pozadu a vymyká sa to z ich moci.

Vráťme sa ešte k tým liberálnym kňazom. Ako by boli potrestaní?

Gabo:Vylúčili by ich alebo by ich poslali niekam na lazy. Ale mnohí z nich aj tak odídu do zahraničia.
?ubo:Neochotu otvoriť túto tému ovplyvňuje strach. Mnohí nepovedia úprimne svoj názor, lebo sa boja. Ak prehovoríš, ideš preč, si potrestaný. V cirkvi funguje silná cenzúra. Poznáme také prípady, keď nejaký kňaz niečo povedal a potom to musel pod nátlakom odvolať, ale nechceme o nich hovoriť, lebo by sme im len uškodili.
Patrik:Treba vidieť, že jednou skupinou je vysoký klérus, druhou sú veriaci. Ja sa zväčša pohybujem medzi mladými ľuďmi a z nich nás niektorí chápu, rozumejú nám a držia nám palce. No sú aj iní – napríklad v Bratislave funguje jedno veľmi vplyvné katolícke spoločenstvo, ktoré má vplyv na myslenie mnohých mladých katolíkov a ktoré vo svojom periodiku veľmi útočne vystúpilo proti homosexuálom.
Gabo:Najnebezpečnejší sú ľudia, ktorí sa obrátili na vieru zo dňa na deň, alebo takí, čo “obrátili kabáty” – jeden deň boli komunisti, potom zrazu veriaci.

Situácia veriacich homosexuálov je teda naozaj ťažká. Ale aspoň existujú organizácie, ako je vaša, respektíve aspoň začínajú vznikať. Ako to však títo ľudia riešili v minulosti?

Gabo:No, bolo to ešte horšie – okrem útlaku cirkvi tu bol aj útlak komunistov. Pokiaľ ide napríklad o kňazov, zväčša ušli do zahraničia. V cirkvi bol vyvíjaný ešte väčší tlak. Štátna bezpečnosť napríklad na kňazov v seminároch nasadzovala odhalených homosexuálov, ktorých hrozbami prinútila spolupracovať, aby tých kňazov kompromitovali. Tí, čo ostali, museli sa zaradiť.
?ubo:Pamätám si, že za totality, v nejakom osemdesiatom ôsmom, mi pri spovedi jeden kňaz odporučil, aby som sa obrátil na organizáciu Exodus International. Vtedy mali akúsi pobočku v Prahe. Takže tu už v tom čase pôsobili aj takéto “liečiteľské” organizácie.

Keď už sme pri liečení homosexuality, čo si myslíte, je to možné?

Gabo:Myslím, že vo svete je medicína pomerne vyspelá, a tá tvrdí, že homosexualita nie je choroba, aby bolo možné liečiť ju.
Kamila:Spomeňme napríklad doktora Rakúsa. KDH ho veľmi rado propaguje ako “masového liečiteľa so 60-percentnou úspešnosťou”. A pritom nedávno on osobne v jednej verejnej debate priznal, že liečil len piatich ľudí a z toho vyliečil jedného...
Gabo:Okrem toho, čo je to “vyliečenie”? Že spávate so ženou a žijete v manželstve? Veď homosexualita nie je len o sexe, ako sa to snažia niekedy prezentovať, ale aj o citovom prežívaní...
Patrik:Liečiť chcú takí, čo sa nevedia zmieriť s existenciou inakosti...
Kamila:Je to aj vec spoločenského vývoja. Na Západe šiel proces dopredu a dnes sa už väčšina organizácií “liečenia” vzdala...
Patrik:Organizácie, ktoré sa snažili liečiť homosexualitu – ako Exodus International, už sami priznali, že homosexualitu nemožno liečiť. Viacerí ich poprední predstavitelia začali žiť otvorene ako homosexuáli a svojho predchádzajúceho pôsobenia sa zriekli. Dnes už tieto organizácie, ak ešte fungujú, nehovoria o liečení, ale o tom, že chcú učiť homosexuálov žiť “nesexuálne”.
?ubo:A to je normálne? Sexuálny pud je predsa prirodzený...

Poznáte nejakého “vyliečeného homosexuála”? Aký život vedie?

Všetci:Ale pravdaže áno!
Patrik:Jeden z nich tvrdí, že je “vyliečený”, no nie je vyrovnaný sám so sebou. Smeruje k vážnej psychickej poruche, k schizofrénii. Má hlboké psychické problémy. Iný chlapec zasa chodil k doktorovi Rakúsovi a teraz užíva silné lieky, antidepresíva. Musí sa liečiť z tejto liečby...
Kamila:Malo by to byť ako v Nórsku – tam je liečba homosexuality dnes trestná...
Gabo:Veď seriózni psychiatri a psychológovia sa už aj u nás od doktora Rakúsa dištancujú.
Patrik:V USA existovalo mnoho organizácií, ktoré liečili homosexuálov. A pritom mnohí z tých, čo kričali, že sú vyliečení homosexuáli, žili dvojitým životom. Boli medzi nimi aj mnohí vedúci týchto organizácií. Dokonca sa prišlo na to, že niektorí sexuálne zneužívali mladých chlapcov počas “liečebných seáns”.
?ubo:Dvaja vedúci predstavitelia jednej z týchto organizácií sa neskôr vzali – myslím dvaja muži – a teraz žijú spolu. Niekedy sa stane aj tragédia a takto “vyliečený” homosexuál vstúpi do manželstva. Výsledkom je úplne nefunkčný vzťah. Poznáme jedného takého. Párkrát nás dokonca pozval na návštevu svojej “rodiny”. Vládla u nich hrozná atmosféra. O láske muža k žene sa tam vôbec nedá hovoriť. Citový chlad a nezáujem. Obdivujem jeho ženu, že to dokáže zniesť... Majú štyri deti, ale on namiesto toho, aby sa im venoval, celé víkendy, telefonuje s homosexuálmi, na ktorých našiel kontakty na teletexte, vytvára konferenčné hovory, posiela dookola sms-ky. “Vyliečený”...
Patrik:Veď to je to, čo KDH a jemu podobní nedokážu pochopiť. Homosexualita, to nie je neschopnosť mať deti či neschopnosť mať sexuálny kontakt so ženou, ale citové prežívanie.

Ako to rieši veriaci homosexuál pri spovedi? Čo povie kňazovi?

Gabo:Nepovie nič. Alebo to rieši ako ja – ide k homosexuálnemu kňazovi...
?ubo:Jeden náš známy na východe Slovenska je úplne typický príklad. Uviazol v pasci, z ktorej sa nedá vymotať. Je veriaci a homosexuál, a tak na jednej strane nechce mať žiaden vzťah, lebo to považuje za hriech. Na strane druhej však v ňom sexualita prirodzene pracuje. A tak si kupuje pornočasopisy a uspokojuje sa nad obrázkami pekných chlapcov alebo vyhľadáva vzťahy na jednu noc. Namiesto toho, aby žil v stabilnom vzťahu ako človek s človekom, prežije život masturbovaním nad časopismi a v náhodných vzťahoch na jednu noc. Bojí sa, že by sa zamiloval...

A to takto pácha podľa cirkvi menší hriech?

?ubo:Jaj, to je fakt problém... Ak na spovedi povie, že mal promiskuitné styky, a vyhlási, že ich ľutuje, dostane rozhrešenie. A tak to ide mesiac po mesiaci. Ak by však vyhlásil, že žije vo vernom rovnakopohlavnom zväzku s niekým, koho miluje, žije podľa cirkvi v stave hriechu a nedostane rozhrešenie.
Kamila:Presne to isté platí v baptistickej cirkvi. Mala som partnerku, čo k nej patrila. ?ubo:A toto chce Boh?

Povedzte mi úprimne – čo si pomyslíte o človeku, ktorý o vás vyhlási, že svojím homosexuálnym životom páchate niečo neprirodzené, odporné, hriešne?

Gabo:Že by sa mal viac učiť; málo číta knihy.
Kamila:Ja si myslím, že taký človek sám nemá úplne vyriešené svoje city, svoju sexualitu, preto je neprajný aj voči iným.
Patrik:Psychológovia tvrdia, že voči homosexuálom vystupujú najagresívnejšie práve tí ľudia, ktorí si sami nie sú istí svojou sexuálnou orientáciou.

A keď vám to povie kňaz? Keď také niečo vyhlási kňaz verejne?

?ubo:Zažili sme to. Jeden kňaz o nás na kázni v bohoslužbe vyhlásil, že sme banda “úchylákov”. A dodal: Ak by som mal vlastné deti, nikdy by som ich takémuto učiteľovi nezveril. Je bolestné počuť také niečo.
Kamila:Ja som sa napríklad nikdy nestretla s tým, že by ľudia žijúci v šťastnom heterosexuálnom vzťahu boli proti homosexuálnym partnerstvám. Ak je niekto šťastný, citovo naplnený, vie pochopiť podobné potreby druhých.
?ubo:Mnohí veriaci nechcú pochopiť homosexuálov, lebo im nie je dovolené myslieť takým spôsobom. Z rozhovorov s predstaviteľmi cirkvi – a to aj s čelnými – na Slovensku mi vyplýva len jeden bezradný postoj k realite homosexuálnej orientácie, ktorý sa uchyľuje k rade prijať utrpenie ako kríž, keď chýba ochota premýšľať a meniť zabehane schémy: “Nes si svoj kríž. Si homosexuál, tráp sa. To je tvoja cesta. Ale partnerstvo a život s človekom, ktorého miluješ, na to zabudni.” Keď som sa pýtal, ako v sebe vyplniť citovú prázdnotu, povedali mi, že sa mám venovať charite, aby som zabudol na seba. Ale veď ja to aj robím. No i tak prichádzam večer o desiatej do svojej izby a znova som sám. Na to však cirkev už radu nemá, tu len pokrčí ramenami a odrecituje formulku o nesení kríža.
Patrik:Opäť treba povedať, že to nie kresťanstvo je proti homosexuálom, ale niektorí ľudia.
?ubo:Minule som bol na diskusii s ministrom Palkom, ktorú organizovalo jedno kresťanské spoločenstvo. Prvé, čo otvoril, bola kauza Buttiglione. Za prvých dvadsať minút boli homosexuáli vyskloňovaní vo všetkých “777 pádoch” slovenčiny, samozrejme, v tom najhoršom zmysle. Tak som sa ozval, že mi to pripadá, akoby považovali homosexuálov za najväčších nepriateľov viery a ľudstva, a že ja som veriaci homosexuál a mrzí ma nenávisť, ktorú cirkev rozdúchava, som za registrované partnerstvo a tak ďalej. Palko mi na to hovorí: “Je mi vás ľúto, nechcel by som byť vo vašej koži. Ale túto kauzu nevyvolalo KDH. Nie my zneužívame homosexuálov ako politickú agendu. To tí liberálni ľavičiari, tí nám to stále strkajú pod nos a my sa k tomu potom musíme vyjadrovať...” No proste začal hovoriť o ďalších “diabloch”. Nakoniec z toho bola asi trojhodinová debata. Palkovi hrozne vadilo, že som otvorene povedal, že som teplý. Neustále sa k tomu vracal – že to sa takto nerobí, že keď on podľahne hriechu, ide na spoveď... Pripomínal mi, že nemám verejne hovoriť o svojom pokušení. Už som si zvykol na to, že homosexualitu ľudia prirovnávajú k alkoholizmu a čo ja viem ešte čomu, keď o nej hovoria ako o pokušení. Snažil som sa mu vysvetliť, že to nie je pokušenie, ale moja identita. Pochybujem však, že to pochopil...

Nevadilo mu náhodou tvoje verejné vyhlásenie preto, lebo sa celú tému homosexuality snažia vytlačiť z verejnej diskusie, urobiť z nej “súkromnú vec”, o ktorej sa “nepatrí hovoriť”, aby tak mohli byť homosexuáli potichu diskriminovaní ďalej?

?ubo:Áno, samozrejme. A okrem toho ešte asi nezažil, aby mu niekto verejne povedal, že je homosexuál. Vyviedlo ho to z konceptu, musel si už dávať pozor na jazyk. Veď aj dostali z Vatikánu inštrukcie, ako majú politici postupovať v týchto záležitostiach. Ako to vždy zmietnuť zo stola, keď na danú vec príde reč. A ako majú robiť čo najviac obštrukcií proti prijatiu partnerstiev. Mám na mysli list kardinála Ratzingera o homosexuálnych partnerstvách adresovaný kresťanským politikom. Cirkev, teda tá oficiálna, nerozumie človeku. Je pol storočia za ním. Preto ten k?čovitý konzervativizmus. A teraz, ku konfliktom viera verzus veda, kresťanstvo verzus kultúra, sa pripája ďalší: cirkev verzus človek. Cirkev má model človeka, jeho života, no ten už minimálne polstoročie zaostáva za reálnym vývojom. Každý pokrok vníma ako ohrozenie.
Gabo:To však nie je len problém katolíckej cirkvi, ale kresťanstva ako takého.
Kamila:Aj mnohých iných náboženstiev, napríklad islamu.
?ubo:A ešte jednu takú hlúposť povedal ten Palko – vraj to nie KDH nanucuje homosexuálom svoje názory, ako majú žiť, ale homosexuáli nanucujú svoje požiadavky KDH, lebo ich nútia prijať registrované partnerstvo. No comment.

Nemyslíte si, že kresťanským cirkvám podľa toho, čo vravíte, chýba jedna zo základných kresťanských cností – pokora?

Patrik:Chýba im pokora pred životom.
?ubo:A ospravedlňujú to pokorou pred zjavenou pravdou Písma.
Gabo:Problém je v tom, že každý si pokoru vysvetľuje po svojom. V kresťanskom učení je prvoradá Pravda. Tá oslobodzuje. Až potom Láska. Naozaj sa však zabúda, že Láska musí byť súčasťou Pravdy.

Článok vyšiel v týždenníku Slovo č. 47 (17.- 23.november 2004).

Zdroj: Slovo č. 47





Páči sa vám tento článok?