Kam s homosexuálnymi kresťanmi...
alebo ...rovnaké povolanie k "čistote" neexistuje

"Oblečte a najedzte sa..." (Jk 2,14-17 ) hovorí sýty hladnému a – ide si ďalej spokojne svojou cestou. Hladný od hladu a únavy napokon ukradne kus chleba. Sýty mu prednesie kázeň o nemorálnom správaní zlodejov a – ide si ďalej spokojne svojou cestou. Hladný nenachádza možnosť ako prežiť, tak kradne ďalej. Sýty mu dá prednášku o nemorálnom vplyve zlodejov na zlú politickú situáciu vo svete a rozpad tradičných hodnôt v spoločnosti – a ide si ďalej spokojne svojou cestou. Hladný napokon zo zúfalstva a vyčerpania ukončí svoj život. Sýty smutno skonštatuje, kam toho hladného to nemorálne správanie priviedlo – a ide si ďalej...

        Homosexuálny človek ťažko nachádza v rámci spoločnosti svoje miesto. Homosexuálny kresťan ešte ťažšie nachádza miesto v rámci kresťanského spoločenstva. Homosexuálny kresťan katolík, i keď nežije homosexuálne, svoje miesto v rámci Cirkvi akosi už nenachádza vôbec. Kam s homosexuálnymi kresťanmi...? Či lepšie je zachovať dojem, že homosexuálne orientovaní kresťania neexistujú...?

        Výrazom "homosexuálny kresťan" tu myslím hlavne homosexuálneho človeka, ktorý sa snaží žiť podľa tradičného biblického&cirkevného učenia, teda snaží sa nežiť homo-sexuálne. Žiaľ, o existencii týchto homosexuálnych kresťanov sa akosi mlčí. Akoby jestvovala iba polarita "heterosexuálni kresťania" verzus "antikresťanskí" či aspoň "nekresťanskí homosexuáli". Tisíce, milióny kresťanov však prežívajú homosexualitu skryto, mlčky, osamelo, bez zjavného homo–sexuálneho správania. Priam začarovaný kruh: Ich heterosexuálni spolubratia často vôbec netušia, čo prežívajú, nepoznajú ich zápasy a bolesti, nechápu ich hľadanie, ba ani nevedia (nechcú vedieť?), že medzi nimi homosexuálni kresťania existujú. Keďže nevedia, tak plošne, necitlivo, zovšeobecnene pranierujú, odsudzujú, zavrhujú homosexualitu ako "ohavnosť" a homosexuálnu komunitu takmer ako najväčšieho nepriateľa kresťanstva a spoločnosti. Keďže pranierujú, odsudzujú, zavrhujú, tak sa ani nedozvedia – v takom ovzduší sa homosexuálny človek ťažko zdôverí so svojím prežívaním. Nemá k tomu nijaký priestor prijatia, pochopenia, dôvery... Iba ak by sa našli veľmi, veľmi odvážni homosexuálni, ale vlastne aj heterosexuálni, kresťania... Budujúci priestor pochopenia, dôvery, priateľstva... Odvážni, lebo následne obvinení vlastnými spolubratmi z "liberalizmu, relativizmu, progresizmu, humanizmu, ľavičiarstva"... "Ježiš nikdy zlo neschvaloval, ale získal si povesť priateľa hriešnikov. Jeho nasledovníci sú dnes vo veľkom nebezpečí, že o túto povesť prídu. Ježiš ženy podobné prostitútke priťahoval. Neutekali pred ním. Čím horším sa človek cítil, tým skôr hľadal útočisko u Ježiša. Stratila cirkev tento dar? Marginalizovaní, ktorí v zástupoch obklopovali Ježiša, tu na zemi, sa medzi jeho nasledovníkmi už necítia vítaní. Čo sa stalo...?" (Philip Yancey, kresťanský spisovateľ a redaktor of "Christianity Today")

        Hoci žijúci podľa biblického&cirkevného učenia, homosexuálny kresťan (katolík), nepatrí do cirkevných spoločenstiev celibátu svojím homosexuálnym stavom, ktorý je závažnou (aj cirkevnoprávnou) prekážkou pre jeho prijatie do spoločenstiev zasväteného života. Ako človek v praxi odkázaný na celibát nepatrí ani do cirkevných spoločenstiev rodín už samotným stavom celibátnika – človeka nezameraného na heterosexuálne manželstvo a rodinu. Ak je mladý (obvykle do 35) nepatrí do cirkevných spoločenstiev mladých, ktorí sa či už priamo, alebo zväčša nepriamo, pripravujú na vstup a ústia do vstupu do heterosexuálneho manželstva. Ak dosiahne istý vek (obvykle nad 35) nepatrí už ani do cirkevných spoločenstiev mládeže. Ako človek neschopný heterosexuálneho manželstva či svojím stavom nezameraný na heterosexuálne manželstvo nepatrí ani do cirkevných spoločenstiev starších slobodných ľudí, ktorí by radi našli životného heterosexuálneho partnera, no zatiaľ sa im to nepodarilo. Ako osamelý, ktorý nikdy nezažil partnerský zväzok, vzájomné darovanie sa dvoch osôb v láske, rodinné spoločenstvo, budovanie spoločného domova, nepatrí ani do cirkevnej skupiny rozvedených či odlúčených manželov. Jeho heterosexuálni spolubratia majú či aspoň mali možnosť slobodného rozhodnutia pre určenie svojej životnej cesty a stavu. Homosexuálny kresťan stojí pred paralyzujúcou skutočnosťou, že takú slobodnú možnosť voľby ako kresťan v spoločenstve Cirkvi nikdy nemal a mať nebude. Jednoducho – je o jeho životnej ceste a stave za neho a bez neho rozhodnuté...

        Ako človek, ktorého životná skúsenosť bola celkom odlišná než skúsenosť iných kresťanov, ťažko potom nájde svoje miesto aj v spoločenstvách kresťanských dôchodcov. Nuž, homosexuálnemu kresťanovi ostáva v kresťanskom spoločenstve asi len jedno miesto. Hrob. Aspoň s cirkevným pohrebom... Nie jeden tak radšej začne hľadať mimo Cirkvi a cirkevného učenia. A možno aj mimo kresťanského spoločenstva. A možno aj celkom mimo Boha... Alebo, vyčerpaný, prestane hľadať celkom, a volí radšej to jediné miesto, čo mu v kresťanskom spoločenstve ostalo... Toto chcel Ježiš...? O tomto je jeho Dobrá správa...? Za toto zomieral...?

        Ak sa aj napriek všetkému homosexuálny kresťan pokúsi v niektorých z vyššie uvedených spoločenstiev nájsť svoju aspoň dočasnú cestu, naráža na nesmierne ťažkosti. Nesie neustále bremeno utajovania svojho vnútorného stavu, a teda bremeno stálej neúplnosti, neautentickosti, žitia za maskou, nemožnosti byť sebou samým a v plnosti sa zdielať s ostatnými... K tomu stále prežívanie “cudzoty”, úplnej bytostnej inakosti, inej orientácie svojho nahlbšieho bytia – či inej orientácie ľudí navôkol..., vytrvalo okolím prehlbované prežívanie nepochopenia, odcudzenia, bariér, priehrad, priepastí... Paradoxne práve medzi kresťanmi čelí aktívnemu, často necitlivému, nerozlišujúcemu, dnes už skoro každodennému a akosi stále tvrdšiemu boju proti homosexualite, v ktorom kresťania, žiaľ, obvykle "so špinavou vodou vylievajú z vaničky aj dieťa.." Ako sa ale asi cíti osoba prežívajúca homosexualitu, ako člen spoločenstva, ktoré bez rozlišovania a jemnocitu, posudzuje a odsudzuje homosexualitu takmer ako pôvod všetkého zla na svete...? Ako sa môže kresťan prežívajúci homosexualitu cítiť "údom tela", pre ktoré je homosexualita "odporným rakovinovým nádorom"...?

        A teda, i keď sám nežije homosexuálne, vnútorne nesie biľag odsúdenia, označenia za nepriateľa, škodcu, zvrhlíka, nemravníka, označenia "ohavnosti"... A teda ťarchu strachu, hlbokej neistoty, poníženia, pošliapanej sebaúcty, až odporu k sebe samému a svojmu životu – a to i vtedy, keď nežije homosexuálne! Áno, odporu k sebe, až sebanenávisti. Ako kresťania máme predsa "milovať hriešnika, no nenávidieť hriech", teda, ako už bolo neraz explicitne verejne povedané, "máme milovať homosexuálov, no nenávidieť homosexualitu". Skúste sa aspoň na minútu – v tichu – vžiť do situácie homosexuálneho kresťana. Skúste oddeliť seba – heterosexuála od svojej heterosexuality... Nie od sexuálnych prejavov. Od heterosexuality, teda danej vnútornej bytostnej orientácie (o ktorej bežný heterosexuál ani nijako neuvažuje...). Aký máte pritom pocit...? Ako by ste sa cítili, keby ste sa o to s vypätím síl snažili roky, denne, s každým úderom srdca...? Nepriviedlo by vás to na psychiatriu...?

        A celkom osobitne – homosexuálny kresťan čelí celoživotnému stavu hlbokej samoty a osamelosti. Medzi "bratmi a sestrami"... u ktorých myslel, že nájde lásku... Homosexuálny kresťan tak stojí denne na hrane hlbokej vnútornej rozorvanosti, rozpoltenosti, schizofrenickosti, dezintegrácie, až deštrukcie pod tlakom všetkých uvedených i ešte viac neuvedených bremien a bolestí z celkového stavu nepatrenia do spoločenstva Cirkvi, ktoré je zamerané na ľudí, čo sú iní ako on. ?ažko môže nájsť "duchovný domov" v cirkevnom spoločenstve, do ktorého nepatrí, resp. z ktorého je vylúčený, rep. v ktorom nie je pre neho utvorený priestor. Ako je však možné, že homosexuálny človek, čo sa snaží žiť v súlade s cirkevným a biblickým učením, končí, práve kvôli svojej snahe, v stave bolestného vyčerpávajúceho psychického i psychosomatického, mierne povedané, nesúladu...?

        V praxi je tak homosexuálny kresťan postupne odkázaný na život v absolútnej samote, izolácii, vylúčení, nepatrení nikam, život v hlbokej absurdnosti a stálom protirečení. Stav, ktorý ani nie je životom. Celkom isto nie životom v plnosti, ktorú Ježiš hlásal vo svojej Dobrej správe. Vôbec nie v prvom rade kvôli "čistote", resp. absencii sexuálnej aktivity. Kvôli odsunutiu – až do smrti – do bytostnej existencie v neprirodzenej – protiprirodzenej – samote a osamelosti, emocionálnej prázdnote a sociálnej izolácii, so všetkými nutnými negatívnymi, dramatickými, i tragickými psychologickými, duchovnými, i somatickými a sociálnymi dôsledkami. Klinické depresie a úzkostné poruchy, ťažké neurotické až psychotické stavy, suicidálne myslenie i konanie, trvalé napätie s narušením vegetatívnych funkcií, poruchy spánku, insomnia a stála vyčerpanosť, hlboké sklamanie, beznádej, úplná strata viery i zmyslu života... – pre menovanie len niektorých.. . Ako je ale možné, že homosexuálny človek, čo sa snaží žiť maximálne "zdravo duchovne", končí práve kvôli svojej snahe, psychicky a psychosomaticky v stave reálne maximálne chorobnom...?

        Už samotný pojem "čistota" zvádza k veľmi rôznorodej interpretácii, nejasnosti, rozporuplnosti. Akoby ľudská sexualita bola čímsi “nečistým”, čo ale samo osebe nezodpovedá ani biblickému, ani cirkevnému autentickému učeniu. Cirkevný výraz "čistota" (latinsky castitas, cudnosť, nevinnosť, bezúhonnosť, neporušenosť, rýdzosť...) by mohol byť predmetom celkom samostatnej úvahy a objasnenia z hľadiska jazykovedného, etymologického, historického, biblického, teologického... V angličtine (chastity) či francúzštine (chasteté) je pomerne jasné, že nejde o protiklad "špinavosti", keďže ide o celkom špecifické slovo, ktoré sa v bežnom zmysle "čistoty" nijako nepoužíva. V slovenčine či azda skôr na Slovensku to ale také jasné medzi zbožným ľudom, a jeho mentalitou, nie je. A to nielen jazykovým ochudobnením... Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje "čistotu" ako "úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti..." (KKC 2337) Definícia široká a členitá, značne abstraktná a zložitá, ktorá by si opäť sama zaslúžila osobitný výklad. "Integrácia". Azda kľúčový pojem. Ako je ale možné, že homosexuálny človek, čo sa úporne snaží o "čistotu", tj. "integráciu sexuality", končí práve kvôli svojej snahe, v stave hlbokej psychickej i psychosomatickej dezintegrácie...?

        Pre každú osobu v jej konkrétnej životnej situácii a etape predstavuje "integrácia sexuality" niečo iné, v závislosti od osobného povolania a stavu, ale aj veku, pohlavia, telesnej konštitúcie, biochemickej rovnováhy, psychického uspôsobenia, charakterového typu, daností, výchovy, konkrétnej životnej situácie, atď. atď. Každý je teda povolaný k "integrácii sexuality", nie však rovnako a rovnakým spôsobom. Rovnaké, plošné, uniformné povolanie k čistote tj. k rovnakej integrácii sexuality neexistuje. Už len preto, že ide o Božie povolanie. A pred Bohom je každý z nás jedinečnou individualitou s jedinečným poslaním a povolaním. Už vo všeobecnosti nemožno povedať, že všetci sú povolaní k rovnakej integrácii sexuality. Ešte menej zodpovedá realite často mechanicky frázovito používaný výrok: "Homosexuálny človek je povolaný k čistote rovnako ako ostatní". Kresťanskí odborníci tvrdia, že homosexuálna orientácia nie je vrodenou genetickou danosťou, ale, že je spôsobená hlavne psychosociálnymi faktormi, ktoré ešte v ranom detstve či aj prenatálnom vývoji zapríčinili isté nenaplnenie či narušenie podstatných emocionálnych a psychosexuálnych potrieb, vzorov, väzieb. Tvrdia, že v jadre tu ide hlavne o oslabenie či nalomenie hlbokej identity – nízky sebaobraz, slabé sebavedomie, malá sebaúcta, nedostatočné sebaprijatie, až odmietanie seba a svojho života. Podľa kresťanského psychologického pohľadu ide teda v prípade homosexuality o istý deficit či absenciu podstatných prvkov budujúcich a ovplyvňujúcich psychosexuálny a emocionálny vývoj, stav a konštitúciu osobnosti. Podľa kresťanského teologického pohľadu ide o objektívne nezriadenú, neusporiadanú náklonnosť (KKC 2358). Súhrnne teda podľa kresťanského pohľadu ide o istý nedostatok, nezriadenie, neusporiadanie, narušenie v prirodzenom psychosexuálnom stave a vývoji. Iným, síce nie veľmi pekným slovom povedané – "postihnutie". Ako však možno na jednej strane uznať človeka za "postihnutého" (aj keď sú k tomu používané iné výrazové prostriedky) a na druhej strane chcieť od toho istého človeka rovnaký "výkon" (v realizovaní "čistoty") ako u "nepostihnutých"...? Ako môžeme v prípade nedostatočnej sebaúcty a sebaprijatia druhému "pomôcť", ak svojím postojom a prehláseniami k jeho "diagnóze" trvalo komunikujeme odmietanie, neprijatie, neúctu...? Ako môžeme od homosexuálneho človeka, ak jeho psychosexuálny stav považujeme za prejav "deficitu, nedostatku, nenaplnenia", iným slovom "oslabenia", očakávať rovnakú "úspešnosť" v integrácii sexuality ako od heterosexuálnych ľudí, ktorí "oslabení" podobným spôsobom nie sú...?

        Povolanie k celibátu je podľa učenia Cirkvi osobitné povolanie (= Božia nadprirodzená milosť + ľudské prirodzené psychologické uspôsobenie a dobrovoľné pozitívne rozhodnutie) niektorých osôb. Byť homosexuálny nijako neznamená, ani podľa učenia Cirkvi, mať automaticky povolanie k celibátu. Avšak práve k životu v celibáte homosexuálneho človeka učenie Cirkvi – v praxi – v praktickom živote – odkazuje, nepredstavujúc pre neho nijakú inú odpoveď, cestu, alternatívu. Podčiarkujem, že ide o "praktický život". V teoretickom učení Cirkvi sa nenájde priame stotožnenie homosexuálneho stavu so stavom povolania k celibátu. Ovšem praktický, skutkový, reálny životný stav k akému je homosexuálna osoba cirkevným učením odkázaná – v praxi, v životnej realite – je nepopierateľne stavom človeka nútene žijúceho v celibáte. V nepripravenom, nedobrovoľnom, nezvolenom, nevyvolenom a nepovolanom celibáte. Celoživotnom absolútnom celibáte, na rozdiel od iných slobodných ľudí, ku ktorým je homosexuálny kresťan tiež neraz bez rozlišovania prirovnávaný. Teda na rozdiel od mladých pred vstupom do manželstva, na rozdiel od starších, ktorí životného partnera nenašli, no stále hľadať môžu, na rozdiel od rozvedených či odlúčených, ktorí životného partnera mať mohli, aj na rozdiel od rôzne fyzicky a mentálne postihnutých a znevýhodnených, ktorí tiež nijako nie sú morálne cirkevným&biblickým učením odsúdení na absolútnu celoživotnú nemožnosť trvalého partnerského stavu. "Osoba s homosexuálnymi sklonmi, ktorá sa nechce stať praktizujúcim homosexuálom, nemá nikoho. Môže to byť ten najosamelejší život; a srdce ma bolí pre tých neznámych homosexuálne orientovaných, ktorí statočne vedú strašný zápas, sami, len v spoločenstve svojho spovedníka a vyzbrojení len svojou vierou. Veľmi spolucítim aj s heterosexuálnymi mužmi a ženami, ktorí chceli uzavrieť manželstvo, ale nenašli vhodného partnera. Ich osamelosť môže byť zlá, ale osamelosť cudne žijúceho homosexuála je horšia...." (John Kippley, zakladateľ pro–life hnutia Liga pár páru). Homosexuálna osoba na absolútnu ťaživú celoživotnú hlbokú bytostnú samotu a osamelosť – psychologickú i spoločenskú – morálnym cirkevným&biblickým učením a žiaľ i obvyklým postojom “bratov a sestier” odkázaná či odsúdená je. Alebo jej azda kresťanské učenie či "bratia a sestry" predstavujú v praxi aj inú alternatívu...? Kde...? Ako...?

        A pritom nedobrovoľný "celibát" homosexuálnych osôb vôbec nie je len a v prvom rade o sexe, o pohlavnej zdržanlivosti, sexuálnej abstinencii, genitálnej nečinnosti..., ale o hlbokom nenaplnení základných emocionálnych, mentálnych, sociálnych, kultúrnych, dejinných ľudských potrieb dôverného bytostného neopakovateľného a nenahraditeľnéhobudovania a tvorby jedinečného spoločenstva a komunikácie dvoch osôb, inak povedané domova, teda nanplnenie potrieb vložených do ľudského bytia Bohom pri stvorení. Človek povolaný k celibátu v sebe hlboko bytostne nesie (ak je jeho celibát autentickým povolaním a nie únikom, ako sa neraz stáva...) zameranie, orientáciu (nadprirodzenou milosťou poslaný, pozvaný a posilňovaný, a prirodzene dobrovoľne, slobodne a pozitívne rozhodnutý) na život bez výlučného dôverného osobného ľudského spoločenstva lásky s druhou osobou. Homosexuálne orientovaný človek však – rovnako intenzívne, bytostne, hlboko, ako heterosexuálne k celibátu nepovolané osoby – v sebe nesie osobnostné, celobytostné zameranie, orientáciu na život vo výlučnom dôvernom ľudskom spoločenstve lásky s druhou osobou. Áno, žiaľ, s osobou rovnakého pohlavia. Homosexuálny človek si túto orientáciu nezvolil, nevybral, nerozhodol sa pre ňu. Hľadá cestu, ako s touto orientáciou žiť. Ak je kresťan, hľadá cestu ako s touto orientáciou žiť v súlade s kresťanským učením. A tu sa pre neho rozvíja desivá celoživotná mučivá dilema, skrytá schozofrénia, enigmatická absurdita. Ako zodpovedať Božiemu stvoriteľskému plánu života lásky, keď moja schopnosť lásky nezodpovedá Božiemu stvoriteľskému plánu...? Ako vysvetliť, pochopiť, prijať, že milujúci dobrý láskyplný Boh prehlási homosexualitu za ohavnosť a potom dovolí, aby milióny ľudí nezavinene a nechcene denne túto "ohavnosť" prežívali v najhlbšom jadre svojej bytosti...?

        Istý homosexuálny človek chcel na kresťanskom zhromaždení hovoriť o svojom prežívaní. Umlčali ho s tým, aby si svoje pokušenia a hriechy "nechal pre spoveď". On však nechcel hovoriť o svojich pokušeniach či hriechoch. Chcel hovoriť o sebe. Existuje totiž jedna heterosexuálna orientácia, mnohé však heterosexuálne pokušenia, a mnohé heterosexuálne hriechy. Tri odlišné reality. Orientácia ako bytostná danosť, čiže niečo dané, čo si človek sám nevolí a nevyberá. Pokušenie už ako rozhodovanie ľudskej slobody "konať či nekonať" a hriech ako "vedome a dobrovoľne vykonaný skutok" – či už mentálny alebo fyzický. Tak isto jestvuje jedna homosexuálna orientácia, ako bytostná danosť, čiže niečo dané, čo si človek sám nevolí a nevyberá. A tiež mnohé homosexuálne pokušenia, a mnohé homosexuálne hriechy. Tri odlišné reality. Prečo, keď kresťania bežne uvažujú a diskutujú o homosexualite, zväčša bez rozlišovania hľadia na túto mnohodimenzionálnu realitu len v optike “ohavného” pokušenia či hriechu...? A čo s "prvou rovinou" samotnej danej vnútornej homosexuálnej orientácie...?

        Mať homosexuálnu orientáciu je jedna vec. Mať povolanie k celibátu je tiež jedna vec. Nijako to však nie je jedna a tá istá vec. Chcieť od homosexuálne orientovanej osoby, aby nútene žila celibátnym životom osamotene vo svete, znamená chcieť od človeka, aby prežil svoj život v stave, ktorý nie je ani jeho osobnou voľbou, ani Božím povolaním, ako je tomu u dobrovoľne pre celibát rozhodnutých, povolaných, zasvätených osôb. Tu vzniká podstatná, nedoriešená a nevysvetlená kontradikcia. Ako teologická, tak aj psychologická. A hlavne – ľudská. Naviac však – homosexuálna osoba, Cirkvou v praxi odkázaná na život v celibáte, je tou istou Cirkvou zo života celibátneho spoločenstva vylúčená. Tu nedoriešená a nevysvetlená antinómia, protirečenie, či skôr množstvo protirečení, dosahuje svoj kulminačný bod. Homosexuálny človek, hoci práve do celibátu v praxi zaradený, je z priestoru určeného osobám žijúcim v celibáte (kňazský stav, rehole, kongregácie, sekulárne inštitúty, rôzne iné spoločenstvá...), prakticky vyradený. Potvrdzujú to aj usmernenia z Vatikánu (ktoré by mali v r. 2005 v dokumente o homosexualite a kňazstve dostať istú súhrnnú podobu), reagujúce na bolestné odhalenia mnohých cirkevných sexuálnych zneužitií počas desaťročí v USA, aj inde. Čo ak však práve cirkevné sexuálne pohoršenia a závažné previnenia ukazujú, čo sa, okrem iného, deje, ak sa bez povolania človek núti žiť v stave, ktorý je určený pre povolaných...? Čo ak práve aktuálne sexuálne škandály v Cirkvi pripomínajú okrem iného aj to, čo sa stane, ak sa dlhodobo prehliadajú nepríjemné skutočnosti a nepohodlné otázky...?

        Pýtam sa. Lebo neviem. Len a len preto, že neviem. Nie so sledovaním "tajnej lobistickej agendy". Nie ako "provokáciu či útok". Ako neobratnú snahu o dialóg, pozvanie k spoločnému uvažovaniu, hľadaniu odpovedí. Či najskôr k spoločnému odkrývaniu otázok, čestnému čeleniu otázkam, vôbec priznaniu existencie otázok. Ak si pred uvedenými a podobnými nejasnosťami zakryjeme oči ("umyjeme ruky"...), bude otázok stále viac. Otázok, s ktorými denne zápasia živí ľudia.

        Ak by praktickej kresťanskej pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby bola venovaná pozornosť v takej miere, v akej je homosexualite venovaný strach o teoretickú čistotu učenia viery a mravov, potom by tu prezentované uvažovanie bolo aj zbytočné – na moje veľké potešeniu. Ušetrilo by mi to nemálo práce a vám teraz toto čítanie. Žiaľ, realita je iná. Je otázne, nakoľko vhodné a účinné je poskytovanie prehlásení z hľadiska morálnej teológie či kresťanskej politiky, ak absolútne zaostáva praktické poskytovanie pomoci na rovine pastorálnej a ľudskej. Otázkou je i to, nakoľko samotné zdôrazňovanie teoretického morálneho a politického aspektu homosexuality bez rozvíjania praktického pastoračného a ľudského prístupu reflektuje, či skôr deformuje posolstvo Dobrej správy Ježiša Krista. Ide tu teda o zodpovednosť nielen pred tvárou spoločnosti, ale o nesmiernu zodpovednosť pred tvárou toho, ktorý z bláznovstva lásky prijal tvár “pažravca a pijana, priateľa kriminálnikov, prostitútok a všetkých marginálnych existencií” (Lk 7, 34, 36-50).

27.1.2005, 60 rokov od oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim