Kniha
Daniel Helminiak: Čo vlastne Biblia hovorí o homosexualite?

Keď sa mi dostala do rúk kniha Daniela Helminiaka Čo vlastne Biblia hovorí o homosexualite? bola som veľmi skeptická. Čo môže iné povedať k tejto téme rímskokatolícky kňaz ako opakovanie predsudkov a odsúdenie homosexuálov? Na moje prekvapenie zbúral moje predsudky a kniha je naozaj nečakane zaujímavým čítaním. Študenti Talmudu a Mišny vedia, že slovo zachytené v Biblii sa otvára deväťdesiatim deviatim rôznym výkladom, ale až stý výklad je ten správny. A ten - pozná len Boh. Táto pokora vykladania „božieho slova" kresťanom často chýba. Ak by sme si aspoň čiastočne osvojili túto múdrosť, možno by sme sa vyhli ideologickým sporom, zaručene správnych morálok a biblickým interpretačným nepochopeniam aj v otázke homosexuality.

Reformačná zásada ad fontes - návrat k pôvodným prameňom - spustila postupne lavínu v historicko-kritickom bádaní. Nové vykladačské postupy nepriniesli len väčší vhľad (najprv v protestantizme a v 20. storočí aj v katolicizme), ale aj kritický postoj k samotnému fundamentu teológie - samotnej Biblii. Súčasná protestantská teológia používaním rôznych metód výkladu sa nachádza v názorovej pestrosti, ale zároveň aj bezmocnosti voči významovej pluralite, v ktorej sa často stráca. Niet divu, že fundamentalisti získali pocit, že sama teológia sa stáva hrobárom viery a svojím vedeckým zameraním spôsobuje rozpad kresťanských základov. Uzavretosť fundamentalistického hnutia si však neuvedomuje, že oni svojimi postupmi nepodporujú žiadne vytváranie vlastného myšlienkového sveta ako nepripúšťajú žiadny priestor pre zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Fundamentalizmus naopak zákonícky určuje spôsob života a vyžaduje „pravú" vieru, ktorá de facto vylučuje akýkoľvek dialóg. Čo je horšie - tento jediný správny výklad sveta skrýva v sebe akúsi militantnosť, ktorá je v priamom rozpore s evanjeliovým posolstvom.

Preto sa aj v katolíckej cirkvi objektivita výkladu a jednoznačnosť výpovedi stáva čím ďalej tým viac problematická. Názorovým rozdielom rímskokatolíckych teológov zrejme nezabráni ani snaha cirkvi udržať jednotnosť pomocou encyklík, či ako posledne na Slovensku kritickými pastierskymi listami (aj proti homosexualite) snažiacimi sa zregulovať myšlienky veriacich jedným smerom ako „Bohom žiadúcim". Daniel A. Helminiak sa snaží spochybniť práve túto jednoznačnosť a nároky na vlastnenie pravdy. Helminiak je rímskokatolícky kňaz, teológ a psychológ, ktorý sa zaradil medzi moderných nedogmatických teológov a zástancov historicko-kriticej metódy výkladu Biblie. Veľmi odvážne a masovo zrozumiteľne sumarizuje vedecké poznanie o homosexualite v Biblii. Diskusiu začína poukazom na rôzne metódy interpretácií Biblie, aby došiel k zaujímavej myšlienke: „Hranica, ktorá rozdeľuje kresťanské cirkvi už skrátka nevedie medzi katolíkmi a protestantmi, ale medzi tými, ktorí Bibliu čítajú doslovne a tými, ktorí ju čítajú historicko-kriticky. Vedie samozrejme často i uprostred jednotlivých cirkví či denominácií."

Helminiak začína svoju apológiu homosexuality otázkami: Ak sme božími stvoreniami a teda súčasťou Božieho plánu, prečo by Boh svoje stvorenie zavrhoval? „Mohlo by to byť tak, že homosexuáli sú chybou? Že sa u homosexuálov niečo nepodarilo? Že sú to „pokazené stvorenia"?" Podľa autora, Boh nerobí takéto zmätky a krutosti, On sa s nami nezahráva a preto musí byť chyba v našom čítaní Biblie.

Vedecké štúdium sexuality je staré sotva sto rokov. Ale už vieme, že homosexualita je vnútornou zložkou osobnosti, biologicky danou. Neexistuje žiadny vedecký dôkaz o tom, že by sa pohlavná orientácia dala zmeniť ani o tom, žeby homosexualita bola niečím patologickým. Hlavným problémom v spoločnosti už nie je homosexualita ako taká, ale vzťahy medzi homosexuálmi, ktorí chcú žiť spolu. Spomínam si napríklad na slová evanjelického etika, ktorý tvrdil, že homosexualita nie je hriechom a človeka narodeného s týmto „postihom" nemáme odsudzovať, skôr ľutovať (podľa neho, žiť s handikepom nie je ľahké). Samozrejme takýto človek, ak je veriaci, nemal by svoje okolie pohoršovať tým, že by na svoju inú orientáciu upozorňoval a už vôbec by nemal myslieť na to, že by chcel žiť s partnerom rovnakého pohlavia vo vzťahu. Neviem, čo je horšie, či táto protestantská pokrytecká „tolerancia", alebo katolícke verejné odsúdenie. Každopádne celý tento vývoj ohľadom problematiky homosexuálov je úplne nový.

V biblických dobách neexistovala žiadna prepracovaná koncepcia homosexuality ako sexuálnej orientácie. Starovekí Izraelci takto o sexe vôbec nerozmýšľali. Bolo len všeobecné povedomie o stykoch medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, pre ktoré Helminiak používa označenie homogenitalita. Napríklad biblický text z Genesis 19,1-11 považovaný za Bohom odsudzujúci homosexualitu ako tzv. sodomský hriech. Ide o príbeh Lóta, ktorý prichýlil cudzincov vo svojom dome napriek nesúhlasu ostatných mužov v meste. Mužovia Sodomy sa zhromaždili pred jeho dvermi a žiadali Lóta, aby im vydal cudzincov. Chceli ich znásilniť. Lót namiesto cudzincov ponúkol rozhnevaným mužom svoje dcéry - panny. Muži odmietli Lótove dcéry ako náhradu a nakoniec sú Bohom potrestaní za tzv. sodomský hriech. Cudzinci spolu s Lótovou rodinou sú Bohom zachránení. Tak ako Biblia nerieši Lótove rozhodnutie radšej obetovať vlastné dcéry namiesto porušenia zvyku pohostinnosti, nerieši ani pohlavný styk medzi mužmi z hľadiska morálky. V tomto texte ide totiž o zneuctenie a urážku cudzincov a to sexuálnym ponížením. Nehľadajme pod sodomským hriechom ani Božie odsúdenie inej sexuálnej orientácie, dokonca ani samotného sexu. Pod sodomským hriechom treba rozumieť odsúdenie hriechu nepohostinnosti voči cudzincom. „Na sodomskom príbehu je niečo smutne ironické... ?udia neznášajú a nerešpektujú homosexuálov, pretože sú odlišní, podivní, zvláštni... Sú stvorení k tomu, aby boli v našej spoločnosti outsidermi, cudzincami. Ich rodiny sa ich zriekajú, sú oddeľovaní od svojich detí, vyhadzovaní z práce, vysťahovaní z bytov, urážaní verejnými osobami, kritizovaní z kazateľníc... A pritom toto všetko sa robí v mene náboženstva a údajnej židovskokresťanskej morálky. A práve z takéhoto hanebného hriechu boli Sodomčania obvinení. Presne túto krutosť Biblia znovu a znovu skutočne odsudzuje. A tak sú podľa chápania Biblie zrejme skutočnými „sodomitmi" práve tí, čo utláčajú homosexuálov kvôli ich údajnému „sodomskému hriechu"."

Autor ďalej rozoberá všetky podstatné texty v Biblii, ktoré sa dnes používajú ako argumenty proti homosexualite, aby došiel k jasnému záveru: „Biblia ani k morálke homogenitálneho správania ako takého, ani k morálke homosexuálnych vzťahov, ako ich dnes chápeme my, žiadne priame stanovisko nedáva."

Je to veľmi inšpiratívne čítanie hlavne pre laikov, ktorí Bibliu považujú za knihu morálky a odsúdenia akýchkoľvek sexuálnych praktík okrem manželskej „misionárskej polohy". Dogmaticky a morálne ladených kresťanov nepoteší táto otvorená kritika mainstreamového názoru v katolicizme. Ani nemôžeme čakať, že táto kniha vyrieši boj medzi fundamentalistami a modernými biblistami, ale je dobrým znamením, že rímskokatolícka cirkev sa nevzdáva otvoreného rozhovoru a reaguje na zmeny, ktoré prináša súčasnosť. Pre cirkvi ako také je asi najbolestnejšie uvedomenie, že Biblia neobsahuje jednoznačné, bezprostredné a ničím nenahraditeľné odpovede na aktuálne otázky. Aj preto toľko osobnosti intelektuálneho sveta reaguje na postmodernú dobu skepsou, depresívnou úzkosťou, apologetikou, či snahou o znovunájdenie jedinej pravdy. Lenže tu nejde o boj medzi rôznymi pravdami, z ktorých na konci vyhrá tá najpravdivejšia a najlepšia. Dialóg aj v tejto knihe sa vedie medzi rôznymi prístupmi k pravde, ktorá nie je pluralitná, ale naozaj jedna. No nikto z nás ju nevlastní ani vlastniť nebude.

Vraciame sa na začiatok k židovskej múdrosti: správny (stý) výklad je u Boha. Našou úlohou je hľadať ho, preto cieľom dnešnej exegézy nie je prekonanie všetkých názorových rozdielov, ale dôverovať „živému" (osobnému) kontaktu s Bibliou, ktorá sa nakoniec presadí sama. Ide totiž o podstatný hermeneutický obrat, pri ktorom sa z vykladaného stane zase vykladajúci. Na tom je totiž založené celé porozumenie textov v Biblii, ktoré ak zachráni jeden život, malo to zmysel.

Helminiak v úvode knihy píše, že ľudia sa mu zdôverili, že jeho kniha im zachránila život, alebo v nich vzkriesila vieru, ktorú vďaka cirkvi pochovali. Uvedomujú si naši cirkevní predstavitelia svoju zodpovednosť za životy mnohých homosexuálov, ak Bibliou ospravedlňujú šírenie nenávisti voči nim? Koľko premrhaného potenciálu, koľko ľudských trosiek držia svojimi výrokmi zbytočne poviazaných strachom, hanbou a nenávisťou k sebe samým i k druhým? Ak však Biblia nehovorí nič o odsúdení homosexuality, mali by bigotní veriaci nájsť iné argumenty pre svoje nepriateľstvo k homosexuálom. A ak by ich našli, nejde teda skôr o nich samých ako o odvolávanie sa na Boží poriadok?
(Článok je krátený; v plnom znení je uverejnený v Knihy a spoločnosť 11/2007)

Autor / ka: Ivana Kaduková - Adamcová
Zdroj: http://adamcova.blog.sme.sk/c/129083/Je-naozaj- Biblia-kladivom-na-homosexualov.html