Plačúci anjeli – príbehy, postavy a osudy gay-kresťanov
Vo filme Anjeli plačú sa chcem pokúsiť cez vzťahy slovenských homosexuálov zobraziť ich každodenný život v konflikte so svojim okolím a tak ho priblížiť nielen slovenskej majorite, ale aj zahraničnému divákovi. Zuza Piussi Slovensko je krajinou, ktorej súčasnosť a história stojí na tradíciách. Tieto tradície, tak silne zakorenené v pospolitom Slovákovi sa opierajú hlavne o princípy založené na kresťanskej morálke. Po páde železnej opony v roku 1989 padli okrem zákazov slobodného vierovyznania aj ďalšie konvencie obmedzujúce slobodu jednotlivca, jeho duchovný a intímny život.
Medzi menšinami, ktoré táto zmena zasiahla najintenzívnejšie sú aj homosexuáli. Ich postavenie v spoločnosti sa postupne liberalizovalo. Začali byť viditeľnejší a niektorí vzťahy medzi sebou prestali skrývať. Predsa sa však v mnohom nič nezmenilo. Hoci vznikli homosexuálne bary a diskotéky, výrazne chýba oslobodenie vnútorné, ktoré by nebránilo prestať sa za svoju orientáciu hanbiť. Najväčším problémom však je vnímanie homosexuálov okolím.
Možno je to práve dlhé obdobie nemennosti, ktoré modelovalo vzťah nášho súčasníka k premenám a zmenám, ktoré priniesla, či prináša rýchlejšie sa meniaca doba a na druhej strane je to nepochybne vnímanie a postoj slovenského katolicizmu, ktorý dodnes považuje homosexualitu za niečo závadné a nečisté.
Dnešná ešte stále konštituujúca sa morálka a etika v slovenskej spoločnosti prijíma homosexuálov len váhavo. Táto bariéra v mysliach ľudí je, ako obyčajne založená na predsudkoch a zakorenenom odmietaní.
Film sa sklada z viacerých príbehov.
MAREK
Krásny mladý muž, má blond vlnité vlasy ako anjel. Marek je exhibicionista, ktorý sa chce presadiť v showbiznise, je nešťastný z toho, že „všelijakí debili“ nahrávajú cd-čka a vystupujú v televízii. Cíti sa byť oveľa lepší ako ostatní. Keď Slovenská televízia vyhlási súťaž- „Slovensko hľadá superstar“, Marek sa do nej prihlási. Na tejto súťaži zaspieva pesničku – Anjeli plačú, ktorá bude leitmotívom celého filmu. Marek-jedináčik, vyrastá v katolíckej rodine, s otcom si nikdy nevytvoril dobrý vzťah, možno preto, že je od jeho mamy o tridsať rokov starší. Otec si nikdy nepripustí, že by jeho syn mohol byť homosexuál. Marekov bratranec si zobral za ženu černošku. Nikomu v rodine sa to nepáči, Marek im povie: „veď nech je aj modrá, to je jedno“. Vtedy mu povedia: „tak aj tebe nájdeme černošku. Lepšie černošku, ako buzeranta.“
VERIACI HOMOSEXUÁLI
Je zaujímavé, že názory katolíckych duchovných na homosexualitu na Slovensku sú rozdielne. Záleží to samozrejme na sexuálnej orientácii - niektorí kňazi tvrdia, že až sedemdesiat percent z nich je homosexuálov. Ich názory sa líšia aj podľa toho, či sú z mesta, z malej dediny alebo absolvovali zahraničné stáže. Farár Jozef Paulovič tvrdí, že od včasného kresťanstva do šestnásteho storočia sa homosexuálne partnerstvá požehnávali v kostole. Hovorilo sa im: bratotvorenie.
Malá skupinka veriacich homosexuálov, ktorí prijali svoju homosexualitu. Keď sa mladý veriaci človek prizná svojmu spovedníkovi so svojou homosexuálnou orientáciou, obyčajne mu kňaz navrhne pastoračné centrum, kde sa spolu s inými modlí za „prirodzený život.“ Ako mi povedal kňaz z Linky Valentín: „Je to neprirodzené, tí ľudia potrebujú chytiť za ruku a poznávať Pánovu vôľu.“ Niekedy toto poznávanie vyústi až k samovražde...
Veriaci homosexuáli, ktorých filmujem ja, sa už necítia v kostole dobre. Stretávajú sa v homosexuálnom bare, kde im poskytol majiteľ zadnú miestnosť, tam sa spoločne modlia, čítajú z písma. Medzi nich patrí aj ?ubo – vysokoškolský pedagóg, ktorý miništruje v Bratislavskom kostole, neustále sa snaží viesť dialóg s katolíckou cirkvou. Chodí na rôzne kresťanské podujatia zvyčajne celkom sám. Ticho počúva potom sa postaví sa a povie: „Ja som veriaci gay. Som rád, že som sa dokázal prijať aký som. Ďakujem Pánovi za svoju orientáciu. Som za to, aby sa homosexuálne partnerstvá požehnávali v kostole.“
Na jednom z ich stretnutí veriacich homosexuálov, ktoré sa konajú pravidelne každý utorok v jednom z gay klubov som spoznala STANLYHO a MICHALA. Stanlyho tiež „liečili“ modlitbou z homosexuality. Považovali ho za vyliečeného, už ho začali aj ukazovať, keď tu zrazu ho zavreli za pedofíliu. Tam sa zoznámil s Michalom, s ktorým dva roky kráča spoločným životom. Sú to ľudia na okraji spoločnosti, žijúci v útulku pre bezdomovcov. Stanly vyrastal od siedmych rokov na ulici a živil sa prostitúciou, neskôr bol v detskom domove. Michal je z Partizánskeho, vyrastal na preslávenom cigánskom sídlisku „52“. Tiež miništroval v kostole, kde neďaleko tohto kostola zneužil dvoch maloletých. Spolu so Stanlym sa snažia zaradiť do spoločnosti. Jedného dňa sa rozhodnú, že by sa chceli zobrať. Idú to oznámiť najprv Stanlyho matke a o niečo neskôr Michalovej rodine do Partizánskeho. Ich príbeh by som chcela ukončiť svadbou po ktorej tak túžia. Keďže sa počas nášho priateľstva dvakrát na pol roka z nevysvetliteľných dôvodov stratili, bude pre mňa prekvapením, či sa na dohodnutý sobáš dostavia, alebo nie.
LACKO
Mladý muž, ktorý študoval na bohosloveckej fakulte, dnes robí čašníka. Tiež chodí na stretnutia medzi homosexuálnych veriacich. Spieva v kostole. So svojím partnerom si chcú otvoriť gay-penzión.
LINKA VALENTÍN
Sídli v Košiciach, pomáha veriacim homosexuálom nájsť správny smer. Otec Marko- kňaz, ktorý spolu s bratom Valentínom /homosexuál, ktorému Boh pomohol zbaviť sa tejto úchylky/, vedú pastoračnú činnosť. Na tieto pastorácie chodí niekoľko mladých chlapcov. Ich stretnutia pozostávajú z toho, že si najprv porozprávajú ako sa im darí, alebo nedarí v ich homosexualite. Potom sa spoločne modlia. Organizujú aj medzinárodné semináre, obyčajne to býva na bohosloveckej fakulte v Prešove, kde niekoľko dní riešia tento pálčivý problém.
Ich veľkým úspechom je RADKO, ktorý je ženatý a má štyri deti. Jeho manželka Juliána si ho zobrala s touto „úchylkou“. „Niekomu chýba noha, inému ruka a musí sa s tým naučiť žiť. Tak je to aj v prípade homosexuála“. Toto je veta, ktorú identicky nezávisle na sebe hovorí Radko, otec Marko i brat Valentín.
IVO a JANČI
Z Nového mesta n/Váhom, spoločne žijú už niekoľko rokov v tomto malom meste a vôbec s tým nemajú problém. Jediné s čím majú problém je to, že nemôžu mať spolu dieťa. Najprv to skúšajú s úradníčkou čo má na starosti adopciu. Úradníčka má na tieto veci iný názor ako oni, tak sú nútení svoj problém riešiť ináč. Janči sa formálne ožení za osemnásťročnú slobodnú matku s dieťaťom, ktorá nemá o dieťa veľký záujem. Ak sa toto všetko má podariť, ako je to naplánované, čaká na nich ešte mnoho prekážok. Pôvodný otec dieťaťa sa musí vzdať otcovstva, potom by malo nasledovať Jančiho právne osvojenie dieťaťa, rozvod s matkou a nakoniec sa ešte matka musí vzdať svojho dieťaťa. Ak sa toto podarí, v Novom meste Nad Váhom budú dvaja šťastní homosexuáli vychovávať dievčatko.
Domnievame sa, že práve emocionálne situácie zo života protagonistov v príbehoch pomôžu najpresvedčivejšie sprostredkovať pocity homosexuálov, ich vzťah k spoločnosti a naopak, tak, aby oslovili diváka a pomohli zbúrať nezmyselné hranice a ploty umelo vystavané okolo tejto témy. Cieľom filmu nie je hľadať argumenty pre alebo proti, ani obhajovať homosexualitu. Cieľom filmu je ukázať snahu o pochopenie. Myslím si, že práve snaha o pochopenie je základným predpokladom dialógu, ktorý v slovenskej spoločnosti absentuje, rešpekt. je vedený dogmaticky, ignorujúci menšinu, ktorá či chceme, alebo nie je súčasťou našej spoločnosti.
Zdroj:
http://radio.rogy.cz/index.php?option=com_content&task=view &id=136&Itemid=143
Publikované: 03.11. 2005