Netúžim po Eve
Veriaci v jednom bratislavskom gaybare
Čo je to homosexualita? Je to niečo úplne normálne, iba menšinové? Je to hriech? Je to bremeno s váhou kríža?
Na utorkových stretnutiach sa v jednom bratislavskom gaybare schádzajú ľudia, ktorí so svojou orientáciou žijú inak, ako si pod slovom „homosexuál“ predstavuje väčšina verejnosti. Sú veriaci.
Ich život má neraz podobu boja – so sebou i s okolím.
„Musí byť všetko v živote človeka OK? Ja nie som OK!“ vyhlásil v zápale diskusie Patrik.
„Ja to necítim ako ujmu!“ skočil mu do reči ?ubo.
„A nie je to podľa Biblie hendikep?“ zakontrovala Eva. „Sme zranení.“
Môžu byť iní?
„Otázka znie, či si zranený tým, že si homosexuál, alebo tým, že ťa takého neprijímajú,“ zhrnul problém Martin.
Neďaleko od neho sedí Chris, Hongkončan žijúci vHolandsku. Ako 13-ročný sa stal kresťanom v jednom čínskom evanjelikálnom zbore a zveril sa do rúk kresťanských terapeutov. „Moja depresia však rástla, lebo som sa necítil zmenený,“ opisuje Chris svoj stav po desiatich rokoch liečenia.
„Rozmýšľal som o samovražde a uvedomoval som si, že také myšlienky nie sú od Boha. Že ak chcem byť úprimný pred sebou, Bohom aj ľuďmi, musím prijať svoju homosexualitu.“
Eva dodáva: „Hľadáme odpovede. Usilujeme sa žiť v súlade s najlepším vedomím a svedomím.“ Nemyslí si však, že homosexualita patrí do pôvodného Božieho plánu.
List biskupom Katolíckej cirkvi o pastorálnej starostlivosti o homosexuálne osoby, ktorý vydala Kongregácia pre náuku viery, uvádza: „... osobitná náklonnosť homosexuálnych osôb, hoci aj nie je sama osebe hriechom, predstavuje predsa viac či menej silný sklon k správaniu, ktoré je z mravného hľadiska vnútorne zlé. Z tohto dôvodu treba samotný sklon považovať za objektívne nezriadený.“
Kameňom úrazu je pre homosexuálnych veriacich vyhýbanie sa sexuálnej aktivite. „Dilema môjho života je v tom, či možno budovať homosexuálny partnerský vzťah, ktorý by bol v súlade s Božím plánom,“ uvažuje Martin. Vie si ho predstaviť aj bez sexu, ale vie, že cez cirkevné varovanie pred príležitosťou na hriech a verejným pohoršením by ani taká forma neprešla.
Cirkev žiada od biskupov osobitnú starostlivosť o ľudí v takejto situácii. Podľa nej treba, aby „boli zvlášť kňazi správne informovaní a dobre osobne disponovaní odovzdať každému učenie Cirkvi v jeho celistvosti“ a aby „kresťanská komunita dospela k poznaniu svojho povolania, ktoré spočíva v pomoci týmto bratom a sestrám, aby neprežívali sklamanie a izoláciu“.
Eva však hovorí: „Teologická debata je na m?tvom bode – bojí sa ísť do istých vecí, aby neboli spochybnené.“
?ubo predpovedá krízu, ktorú vidieť v Rakúsku či Nemecku: odštiepenie tzv. pokrokovej vetvy od cirkvi.
Aj Chris zanechal svoj evanjelikálny zbor a tvrdí, že nie je pod cirkvou, ale pod Bohom. ?ubo však vystúpiť z katolíckej cirkvi nechce.
A aká by mala byť špecializovaná pastorácia? Citlivá, tvrdia diskutujúci. „Treba poznať mentalitu komunity,“ hovorí ?ubo.
Podľa Evy by z kňazskej pastorácie mal vyjsť impulz na intenzívnejší záujem cirkvi o problémy homosexuálov: „Kňazi, ktorí dostanú podnet zdola, by sa mohli stať mostom...“
Biblia áno, ale...
Podľa Evy nemožno stotožňovať „normálny“ život, po akom veriaci homosexuáli túžia, s gaybarovou scénou.
O tom hovorí aj Günter Baum, zakladateľ projektu Medzipriestor pre kresťanov s homosexuálnou orientáciou.
V kríze viery sa obrátil ku kresťanstvu chrbtom a ponoril sa do gay scény. „Čakala ma však trpká skúsenosť. Zažil som málo kultúry spolubytia, ktorá vytvára empatické spoločenstvo. Naopak, videl som, že sú pravdivé varovania a predsudky veriacich voči gayom: sú neschopní vytvárať vzťahy, majú v hlave len sex, chcú len brať a nedávať atď.“
Ideálom veriacich homosexuálov je verná homosexuálna láska. Podľa toho sa usilujú vysvetľovať aj Bibliu.
„Biblické texty zostávajú úplne legitímne, pokiaľ chápeme, že sa v nich hovorí o prečinoch voči druhým: o využívaní, ponižovaní, promiskuite a neviazanosti, čo je odsúdeniahodné u heterosexuálov i homosexuálov. Výzvou pre nás je rozlišovanie medzi láskou a žiadostivosťou, nežnosťou a znásilňovaním, záväzkom a využívaním,“ píše Jeremy Marks z protestantského britského spoločenstva na pomoc homosexuálom Courage.
Istý rozpor si však uvedomujú aj zástancovia Marksových názorov. „Boh nestvoril dvoch Adamov a nepovedal im, aby boli jedným telom...“ rozmýšľa Patrik. „Ale zároveň do mňa nevložil túžbu po Eve,“ oponuje ?ubo.
Sama cirkev v Úvahe o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami kladie otázku: „Ako sa môže spoločnému dobru protiviť zákon neprikazujúci nijaké špeciálne správanie, ale obmedzujúci sa na legalizáciu už existujúcej skutočnosti, ktorá navonok nikomu nespôsobuje krivdu?“ V odpovedi však konštatuje, že legalizácia homosexuálneho správania „môže viesť až k takej zmene celej sociálnej štruktúry, ktorá by bola v rozpore so spoločným dobrom“, lebo „formy života a vzory, ktoré ukotvujú zákony, nielenže zvonka formujú život spoločnosti, ale majú aj tendenciu meniť chápanie a hodnotenie modelov správania sa novej generácie“.
Cirkev nepovažuje homosexuálne osoby za zásadne iné ako heterosexuálne a nepriznáva im potrebu odlišných podmienok na nap?ňanie Božieho zákona.
V liste biskupom o pastorácii homosexuálov sa píše: „Každý človek (...) má svoje osobné problémy a ťažkosti, ale má aj možnosť rásť, má svoje zdroje, talenty a dary. Čo má teda robiť homosexuálna osoba, ktorá sa snaží nasledovať Pána? Pripájať každé utrpenie a ťažkosť, ktoré prežíva kvôli okolnosti, v ktorej žije, k obeti Pánovho kríža...“
Ako však podčiarkuje ?ubo, odkazovanie na obetu by nemalo nahradiť ústretovosť voči homosexuálnym veriacim. Jeho slová akoby potvrdzoval aj vatikánsky dokument, keď zdôrazňuje, že „nejde len o zbytočnú snahu o sebazaprenie, ale o odovzdanie sa do vôle Boha, ktorý zo smrti prináša život, a tých, ktorí v neho vkladajú dôveru, uschopňuje žiť cnostne a nie nerestne“.
Zdroj: http://tyzden.sk/sk/archiv.php?idart=3092&idiss=137&w=art
Publikované: 2006