Rybár a jeho Duša
Z rozprávok Oscara Wilda
Každý večer vychádzal mladý Rybár na more a hádzal na vodu svoje siete. Našiel raz v jednej spiacu malú Morskú Pannu. Bola nádherná, mladý Rybár ju vytiahol a pevne ju chytil do náručia.
Ona zvolala: „Prosím, ťa, nechaj ma ísť, lebo som jedinou dcérou Kráľa a môj otec je starý a sám.“
„Musíš sľúbiť, že mi budeš spievať, lebo rybám sa páči počúvať spev ?udí mora, tak budú moje siete plné,“ odpovedal Rybár.
A ona prisľúbila.
Každý večer sa vynárala z vody a spievala pre neho. A keď už bola Rybárova loďka dosť naplnená, Morská Panna sa vracala do mora s úsmevom na tvári. No nikdy sa k nemu nepriblížila, aby sa jej nemohol dotknúť.
Tak sladký bol jej hlas, že po čase Rybár zabudol na svoje siete a zanedbával prácu. Jedného večera jej povedal: „Malá Morská Panna, ľúbim ťa. Vydaj sa za mňa.“
Ale Morská Panna pokrútila hlavou: „Máš ľudskú dušu,“ odvetila,“ keby si sa vzdal svojej duše, mohla by som ťa ľúbiť.“
Mladý Rybár si pomyslel: „Na čo mi je duša? Nemôžem ju vidieť. Nemôžem sa jej dotknúť. Nepoznám ju. Pravdaže sa jej vzdám.“
Ale nevedel ako. Šiel teda do Kňazovho domu. A Kňaz sa udieral do p?s rieknuc: „Si blázon. Nič nie je vzácnejšie než ľudská duša a nič na zemi sa jej nemôže rovnať. Stojí všetko zlato sveta.“
Oči mladého Rybára naplnili slzy. „Chytil som do jednej z mojich sietí dcéru Kráľa. Za jej telo by som dal dušu a kvôli láske by som sa vzdal neba. Vyzraď mi to, o čo ťa žiadam a nechaj ma ísť.“
„Odíď!“ kričal Kňaz.
A mladý Rybár šiel na trh, ale trhovníci sa mu vysmiali a povedali: „Na čo nám bude ľudská duša? Nestojí ani kus striebra.“
„Aké zvláštne! Kňaz mi povedal, že duša stojí celé zlato sveta a obchodníci tvrdia, že nestojí ani kus striebra,“ pomyslel si rybár.
Rozhodol sa zájsť k Strige s červenými vlasmi.
„Čo potrebuješ?“ zvolala, „vyslov mi svoje želanie a ja ti ho splním, ale mi zaplatíš, môj pekný.“
„Nech bude akákoľvek tvoja cena, zaplatím ti: chcem sa vzdať duše,“ odvetil mladý Rybár.
Striga zbledla: „Pekný môj,“ zamrmlala, „čo hrozné chceš vykonať.“
„Vôbec mi nezáleží na mojej duši,“ odpovedal mladý Rybár.
„Za to, že ti vyzradím, ako to urobíš,“ odvetila, „ musíš si so mnou zatancovať. Dnes v noci prídeš na vrchol hory – zašepkala – je Svätý Deň a On tam bude.“
„Kto?“ spýtal sa rybár.
„Na tom nezáleží. – odvetila – Keď bude mesiac v splne, zatancujeme si v tráve.“
O polnoci tancovali, vykrúcali sa, až sa Rybárovi zatočila hlava. Zbadal, že v tieni jedného brala sa objavila akási postava. Ani nevedel prečo, rybár sa prežehnal a vyslovil sväté meno. Strigy zakvičali ako jastraby a odleteli preč, ale jemu sa podarilo schytiť Strigu s červenými vlasmi.
„Musíš dodržať sľub a prezradiť mi tajomstvo.!“
„Nech,“ zamrmlala. Vytiahla spoza opasku nožík so zelenou rukoväťou z hadej kože a dala mu ho.
„To, čo ľudia nazývajú tieň tela, nie je tieň tela, ale je to telo duše. Choď k brehu mora a mesiac nech ti osvetľuje chrbát. Odrež si od nôh tieň, ktorý je telom tvojej Duše a povedz, aby ťa Duša opustila a ona tak urobí.“
„Keby som ti to radšej nebola povedala,“ hodila sa s plačom na kolená.
Rybár ju sotil ďaleko od seba a nechal ju v hustej tráve. S nožom zastrčeným za opaskom schádzal dolu svahom. Zastavil sa až na piesku a mesiac ho osvetľoval zozadu.
Rybárova Duša ho presviedčala, aby to nerobil, ale zbytočne, napokon povedala: „Ak ťa musím naozaj opustiť, nepošli ma preč bez srdca. Svet je krutý, daj mi svoje srdce a vezmem ho so sebou!“
„Ale čím by som potom ľúbil moju lásku, ak by som ti dal srdce?“ zvolal.
„Nemohla by som aj ja ľúbiť?“ opýtala sa Duša.
„Choď preč, nepotrebujem ťa!“ kričal mladý Rybár, vzal nôž a odrezal svoj tieň od nôh a tieň sa postavil pred neho, díval sa naňho a bol presne taký istý ako Rybár.
Mladý Rybár neisto ustúpil dozadu, založil si nôž za pás a zmocnilo sa ho zdesenie.
„Raz do roka prídem na toto miesto a zavolám ťa,“ povedala Duša.
Mladý Rybár skočil do vody a malá Morská Panna mu prišla v ústrety, objala ho okolo krku a pobozkala ho.
Po roku Duša zišla k brehu mora a zavolala mladého Rybára: „Poď bližšie, aby som ti mohla porozprávať, aké úžasné veci som videla. Keď som ťa opustila, vybrala som sa na Východ a cestovala som.
Z Východu pochádza všetka múdrosť. Našla som tam Zrkadlo múdrosti. Nechaj ma opäť vstúpiť do teba a múdrosť bude tvoja. Nechaj ma opäť vstúpiť do teba a nik nebude múdrejší ako ty. Ale mladý Rybár sa usmial: „Láska je lepšia než bohatstvo a malá Morská Panna ma ľúbi.“
„Nič nie je lepšie než múdrosť,“ povedala Duša.
„Láska je lepšia,“ odvetil mladý Rybár a ponoril sa hlboko do vody. Duša odišla s plačom.
Na konci druhého roka Duša zišla na breh mora.
„Poď bližšie, aby som ti mohla vyrozprávať, aké úžasné veci som videla. Keď som ťa opustila, vybrala som sa na juh a cestovala som. Z Juhu pochádza všetko vzácne. Našla som tam Prsteň bohatstva. Ten, kto taký prsteň vlastní, je najbohatší na celom svete. Poď si ho vziať a bohatstvá sveta budú tvoje.
Ale mladý Rybár sa usmial: „Láska je lepšia než bohatstvo a malá Morská Panna ma ľúbi.“
„Nič nie je lepšie než bohatstvo,“ povedala duša.
„Láska je lepšia,“ odvetil mladý Rybár a ponoril sa hlboko do vody. Duša odišla nariekajúc.
Na konci tretieho roka Duša zišla na breh mora.
„Poď bližšie, nech ti vyrozprávam, aké úžasné veci som videla.
A duša rozprávala: „V jednom meste, ktoré poznám, žije istá dievčina. Tvár má zahalenú závojom. Zatancovala nám s bosými nohami. V živote som nevidela niečo také okúzľujúce.
Mladému Rybárovi zišlo na um, že malá Morská Panna nemá nohy a nemôže tancovať. Zmocnila sa ho veľká túžba.
A jeho Duša vykríkla od radosti, rozbehla sa mu naproti a vošla doňho a mladý Rybár uvidel pred sebou na piesku tieň tela, čo je telom duše.
Duša mu povedala: „Nemeškajme, poďme preč odtiaľto, rýchlo, lebo Bohovia mora sú žiarliví a majú príšery, ktoré počúvajú ich príkazy.
Cestovali dlho a počas cesty Duša donútila rybára k zlým skutkom, dokonca zabil človeka, aby ho okradol.
„Nenávidím všetko, čo som musel kvôli tebe vykonať,“ kričal mladý Rybár. „Aj teba nenávidím. Prečo si so mnou takto zaobchádzala?“
A duša mu odvetila: „Keď si ma poslal do sveta, nedal si mi srdce, tak som sa naučila zlu a naučila som sa ho mať rada.“
„Nie!“ zvolal, „nechcem mať s tebou nič spoločné, preto ťa hneď odoženiem!“ A ožiarený zozadu mesiacom s nožíkom so zelenou rukoväťou z hadej kože v ruke, snažil sa odrezať od nôh tieň tela, čo je telo duše.
Ale Duša mu povedala: „Ten, komu sa Duša prinavráti, musí s ňou navždy ostať, lebo je to jej trest i odmena.
Ale mladý Rybár neodpovedal svojej Duši a vrátil sa tam, odkiaľ prišiel, až k malému zálivu, kde jeho láska zvyčajne spievala. V jednej pukline brala si postavil dom. A každé ráno volal Morskú Pannu a na každé poludnie ju volal a každú noc vyslovoval jej meno.
Duša úpenlivo prosila, aby mohla vstúpiť do jeho srdca.
„Beda!“ zvolala Duša,“ nenachádzam vchod, tak opantané láskou je tvoje srdce.“
A kým hovorila, z mora sa zdvihol veľký nárek bolesti, nárek, ktorý ľudia počujú, keď umiera niektorý z ?udí mora. Mladý Rybár vyskočil, nechal dom z rákosia a rozbehol sa dole na pláž. Čierne vlny prichádzali rýchlo na breh prinášajúc uzol belší než striebro. Mladý rybár uvidel telo malej Morskej Panny: ležala m?tva pri jeho nohách.
Zasiahnutý bolesťou s plačom sa hodil na zem vedľa nej a pobozkal chladnú červeň jej úst. Klesol do piesku a nariekajúc si ju tisol k hrudi. Potom pri m?tvej vykonal svoju spoveď.
Do lastúr jej uší vlieval horké víno celého príbehu. Trpká bola jeho radosť a zvláštnym šťastím sa naplnila jeho bolesť.
„Uteč,“ povedala mu Duša, „ lebo more sa priblíži a ak zaváhaš, zabije ťa. Uteč, lebo mám strach, vidím, že tvoje srdce je nedosiahnuteľné kvôli sile tvojej lásky. Uteč na bezpečné miesto. Iste ma nebudeš chcieť poslať na druhý svet bez srdca.
Ale mladý Rybár nepočúval svoju Dušu, volal malú Morskú Pannu a povedal: „Láska je lepšia než múdrosť a vzácnejšia než bohatstvo a krajšia než nohy dcér ľudí. Oheň ju nemôže spáliť ani voda neuhasí smäd po nej. Volal som ťa a ty si neodpovedala na moje volanie. Lebo tak kruto som ťa nechal a bez teba išiel som ďaleko. Predsa vo mne tvoja láska nezoslabla, bola stále silná a nič ju nemohlo premôcť, hoci som spoznal zlo i dobro. Teraz si m?tva a ja umriem s tebou.
A jeho Duša ho prosila, aby odišiel, ale on nechcel, taká veľká bola jeho láska. More sa blížilo a chcelo ho pokryť svojimi vlnami. Keď si uvedomil, že koniec sa blíži, bozkal chladné pery Morskej Panny a srdce, čo bolo v ňom, puklo. Vo chvíli, keď sa rozpadlo na kusy, duša našla vchod a vošla dnu a vytvorila s Rybárom celok ako predtým. A more pokrylo svojimi vlnami mladého Rybára.
Ráno sa Kňaz vybral požehnať more, lebo bolo rozbúrené. Keď došiel na pobrežie, uvidel mladého Rybára ležať utopeného v pene a v tuhom jeho objatí spočívalo telo malej Morskej Panny.
Kňaz ustúpil a zvolal: „Nepožehnám more ani nikoho, kto je v ňom. Prekliaty buď ?ud mora a prekliati nech sú všetci, čo sa s ním stýkali. Vezmite jeho telo a telo jeho milenky a pochovajte ich na kraj Hroznového poľa bez toho, aby ste tam zanechali akýkoľvek znak. Lebo prekliati boli za živa a prekliati budú i po smrti.“
?udia urobili tak, ako prikázal.
Na konci tretieho roku, na Svätý Deň, Kňaz vyšiel do kaplnky, aby ukázal ľuďom rany Pánove a aby im rozprával o Božom hneve.
Na oltári boli zvláštne kvety, dosiaľ nevídané, ich krása ho mámila a ich vôňa sladká vchádzala mu do nosa. Pocítil šťastie, ale nevedel prečo.
„Aké sú to kvety tie na oltári, odkiaľ sú?“
„Nevieme, aké sú to kvety,“ odvetili mu, „ale pochádzajú z Hroznového poľa.“ A Kňaz sa zachvel, vrátil sa do svojho domu a modlil sa.
Na svitaní šiel na breh mora, požehnal ho i všetko divoké, čo sa v ňom nachádza. Žehnal všetko na svete Božom a ľudí naplnila radosť i úžas.
Nikdy viac však na kraji Hroznového poľa nerástli kvety takého druhu. Pole ostalo neplodné ako predtým. Ani ?udia mora sa viac neobjavili v zátoke, lebo odišli v inú stranu mora.
Zdroj: http://www.klasici.sk/old/rozpravky/nezaradene/01.html