Škandál Milosrdenstva
Cesta pre anavim, malý zbytok, menšinu, ktorá sa môže oprieť len o Milosrdenstvo

Veru hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Mt 21, 31

„Prinajmenšom od Augustína je v oficiálnej teológii Západu nádej bez hraníc blokovaná domnelou istotou, že isté množstvo ľudí bude zatratené... Je však významné, že od stredoveku až do novoveku proti tejto teológii ticho protestuje celý rad svätých žien. Menujme len tie najslávnejšie: Hildegarda, Gertrúda, Mechtilda z Hackerbornu, Mechtilda Magdeburská, podivuhodná Lady Juliana z Norwichu, Katarína Sienská. [...] Teológia žien nebola nikdy braná vážne a integrovaná; je nutné, aby sa tak konečne stalo dnes potom, čo k nám zaznelo posolstvo z Lisieux.” ^(a)

Na svetový deň misií 19. októbra 1997 bol vyhlásený nový Učiteľ Cirkvi –Učiteľ pre tretie tisícročie. Teda - Učiteľka Cirkvi - žena, čo do sedemdesiatych rokov 20. storočia bolo skutočne neslýchané. Nikdy neštudovala teológiu, nenavštevovala univerzity, neviedla vedecké práce. Naviac, mladá a “neskúsená”, dvadsaťštyriročná. A spisy, ktoré zanechala, sú poznačené slovníkom 19. storočia, čo mnohým bráni prehliadnuť; nielenže nevidia v jej odkaze nič intelektuálne, ale považujú ho až za naivný. Takmer škandál.

 

„Ježiš povedal: ‘Nato som prišiel, aby som zachránil stratených.‘ Preto Terezka prijme do srdca Pranziniho, viacnásobného vraha osúdeného na smrť; preto jedného dňa zasadne nevinné dieťa za stôl hriešnika, aby sa s ním podelilo o celý osud. Premení sa na hriech, vdychuje hriech, prijíma hriech ako potravu pri tomto desivom stole, hoci si to ničím nezaslúžila. Hybnou silou jej bytosti je však šialená láska: ‘Potrebujem bezhranične milovať.’ A táto láska ju ženie do tmy, kde sa zmieta mnoho žien a mužov. [...]
Naozaj je to škandál.ⁱ Božie milosrdenstvo vyvoláva škandál a tak je to dobré, lebo keby nás Boh spravodlivo miloval, kto by bol toho hoden? Ak nemilujeme škandalóznou láskou tých, ktorí jej nie sú hodní, ktorí sú hodní zavrhnutia, stratení, tak nie sme kresťania a nie sme učeníkmi majstra, ktorý riekol prostitútke: ‘Neodsudzujem ťa’ (Jn 8, 11) a ktorý vyhlásil, že ‘neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva’ (Mt, 21, 32)“ .ⁱⁱ

Nie neznámy fakt, že hýbatelia dejín, uznaní obvykle až neskoršími generáciami, neraz brali na seba masku inakosti či až komičnosti tých, ktorým sa prepáči aj nekompromisné odhalenie pravdy, masku detí, šašov a bláznov. Ďalší škandál. A k tomu o sebe prehlásila, že ak by sa nedostala do karmelitánskej komunity, odišla by žiť do „útulku pre padlé ženy“, teda – pre prostitútky (RaS/M 80-82). Aký škandál! Therése de Liseux, Docteur de l‘Eglise.

„Terézia je nepochybne teológom tohto storočia ‘poblúdených detí’. [...] Všetky Teréziine odkazy možno azda zhrnúť do slov evanjelia: ‘Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva’ (Mt 18, 3). Toto jediné riešenie možno ponúknuť iba tým, ktorí sú už stratení: zatratencom, zločincom či prostitútkam, čo predali svoje telo a stratili aj dušu. [...]
Dnešnej zlomenej generácii Terézia hovorí: Božie milosrdenstvo nepozná hraníc; on sám sa nechá lámať. Nechá sa lámať v Chlebe, vo svojich svätých, aby vyhľadal choré, stratené deti. “ⁱⁱⁱ

Ide o sprístupnenie dobrej správy evanjelia tzv. problémovým sociálnym skupinám, minoritným spoločenstvám a ľuďom odsúvaným na okraj spoločnosti. „Ježiš ohlásil, že je poslaný priniesť blahozvesť chudobným. Tých, čo sa stali obeťou odmietnutia a opovrhnutia, vyhlásil za ‘blahoslavených chudobných’ (Lk 6, 20); okrem toho umožňuje týmto okrajovým existenciám zakúsiť oslobodenie tým, že u nich a s nimi stoluje, zachádza s nimi ako s rovnocennými priateľmi, dáva im cítiť, že sú od Boha milovaní, a takto im zjavuje svoje bezhraničné citlivé srdce voči núdznym a hriešnikom. “^iv

„‘Mojím šialenstvom je nádej...’(Rkp.B 5v.). Konkrétne povedané: Terézia dúfa za hriešnikov, dúfa smelo za hriešnikov, a to v miere, v akej je pripravená za nich ručiť....“ ^v

Žiaľ, na Slovensku bolo poznanie Teréziinho odkazu založené na vydaní len veľmi malej a veľmi preštylizovanej časti jej diela. Išlo o tzv. Dejiny duše, ktoré, žiaľ, upravila a rozdelila do kapitol Teréziina rodná sestra, predstavená Karmela v Lisieux - matka Anežka, a pritom ich „osladila“ podľa svojho cítenia a cítenia katolíckych kruhov z konca 19. storočia... „Ako rodená korektorka, bez škrupúl použila mandát, ktorý jej dala jej sestra pred smrťou, rovnako, ako keď pred rokmi opravovala jej školské úlohy.“ ^vi

Vo svete, ktorý nezažil desaťročia paralýzy komunizmu, sa desaťročia rozvíjalo mnohostranné štúdium učenia Terézie z Lisieux. Preklady jej diel boli vyšli v miliónoch exemplárov vo viac ako 60 svetových jazykoch. ^vii Bolo vydaných okolo 5000 kníh pojednávajúcich o jej osobnosti a jej učení, ^viii nerátajúc množstvo článkov, prác, rozborov a iných textov pre užší okruh čitateľov. Štúdiu a rozvoju ňou načrtnutej cesty sa venujú mnohí odborníci, ktorí sa stretávajú na osobitných medzinárodných teologických kongresoch. Kritické vydanie Teréziinho diela, tzv. Nová edícia k storočnici („La nouvelle édition de centainaire“), ukončené v roku 1992, predstavuje 8 samostatných zväzkov s celkovým počtom 4810 strán^ix (vo finančnej hodnote presahujúcej 10 000,-Sk...).

Hans Urs von Balthasar jej venoval viaceré diela. ^x “My obmedzenci sme z kresťanstva urobili vec komplikovanú, kyslú, obtiažnu a nečasovú. Sme očividne starí. Boh je večne mladý a potrebuje mladosť, ktorá vyžaruje temperament a humor. Lisieux je veľmi aktuálne.“ ^xi

Nie div, že u nás akosi stále pretrváva skreslené chápanie novej Učiteľky Cirkvi v istom nesprávnom pohľade zdeformovanej ľudovej zbožnosti... Prorocká dimenzia jej poslania je tak zredukovaná na ojedinelé súkromné pobožnosti, jej cesta duchovného detstva je neraz ponímaná ako infantilizmus, jej „príťažlivosť zvlášť pre mladých a tých, ktorí hľadajú zmysel života“^xii je prenechaná záujmu dôchodcov.
Že jej odkaz je mimoriadne smelým, mužným, áno, aj pohoršujúcim výkrikom milosrdenstva pre „maličkých“, menšinových, tých na okraji, tých „mimo“, ktorých sme už odpísali..., o tom sa akosi už nehovorí.

Pred časom, práve keď sa pripomínalo štyridsať rokov od zahájenia veľkého obnovného koncilu 20. storočia, zaznela v istej kázni nostalgická spomienka na predvojnové časy plných kostolov. Uvedený stav sa dosahoval vraj aj tým, že „pátri sa nebáli hovoriť o súde, o pekle, o spravodlivosti. Ba dokonca pri misijných kázňach používali aj reťaze! Udierali nimi pri kázni o zem, zatiaľ čo bolo v kostole zhasnuté svetlo – a veru – ako sa len ľudia báli! A potom - koľko ich len išlo na spoveď! ...“

V rovnakom čase, na inom mieste, zarezonovala v inej kázni zaujímavá úvaha: „Tešíme sa z náboženskej slobody, z pozitívnych štatistík, z nových kostolov a pekne upravených detí na prijímaní. Ale pozor, už raz sme tu mali vysoké percento veriaceho ľudu, kostol v každej dedine a populárne cirkevné slávnosti. Vravíme, že to päťdesiate roky zničili, komunistická ideológia, totalitná vláda. Ale, pýtam sa, nepripravili sme si pre tie „hladové“ päťdesiate roky pôdu práve tými navonok duchovne „tučnými“ rokmi predchádzajúcimi? Ako to vtedy vyzeralo s láskou v kostoloch, keď tí chudobnejší mali vyhradené miesta vzadu, na okraji? Ako to vyzeralo s milosrdenstvom v spoločnosti, keď tí dobre nasýtení a zaodiati boli richtár, krčmár a – farár? Ako to vyzeralo s dôverou v srdciach, keď tí - absolútna väčšina - pokrstení, ‘odprijímaní a odbirmovaní‘ rovnako horlivo vstupovali do komunistickej strany – a naviac – v tom čase mnohí skutočne z presvedčenia?“

V slovenskej spiritualite i pastoračnom pôsobení je akoby zakorenený strach z moci milosrdenstva a naopak dôvera voči sile strachu. Možno sme si za tých tisíc a štyridsať rokov potláčania slobody zvykli nedôverovať milosti a orientovať sa podľa príkazov. Ale možno to nie je ani tak veľmi zakorenený problém kultúry či mentality, možno stačí len jemne zotrieť nánosy prachu...

Americký delegát, ktorý sa v roku 1934 zúčastnil kresťanského kongresu v Berlíne, poslal domov nasledujúcu správu o svojich dojmoch z Hitlerovho režimu: „’Bolo pre mňa veľkou úľavou navštíviť krajinu, kde sú zakázané predaj erotickej literatúry a premietanie mravne prehnilých a gangsterských filmov. Nové Nemecko spálilo na hraniciach spolu so židovskou a komunistickou literatúrou aj obrovské hromady nemorálnych kníh a časopisov.‘ Ten istý delegát obhajoval Hitlera ako vodcu, ktorý nefajčí, nepije alkoholické nápoje, ktorý od žien požaduje umiernené obliekanie a ktorý bojuje proti pornografii.“ ^xiii

Mnoho vonkajších „dobier“, aj vonkajšia „morálna čistota“ sa dá dosiahnuť strachom, hrozbou, silou, mocou, veľkosťou... Nie láska. Ako hovorí z vlastnej skúsenosti: „Lyžička medu pritiahne viac múch než sud octu...“ Známy výrok Františka Saleského, ženevského kazateľa jemnocitu a nehy, ktorý, práve v prostredí poznačenom duchom „perfektného kresťanstva“, dokázal neobyčajne účinne prinášať dobrú zvesť chudobným. Chudobným materiálne, chudobným intelektuálne, chudobným citovo, chudobným morálne... Totiž, v tom čase v Ženeve 16. storočia išlo totalitnú vládu “perfekcionizmu”, ktorú tam nastolili kresťania, v snahe o reformu, pričom krvavo potláčali každé známky nesúhlasu. Práve v prostredí tejto mentality podnikal František Saleský misiu nehy, milosti a tolerancie.

„Keď cirkev dostane príležitosť stanoviť pravidlá celej spoločnosti, často sk?zne k extrémizmu, pred ktorým nás Ježiš tak veľmi varoval. Pozrime sa len na jeden príklad, na Ženevu z doby Jána Kalvína. Úradníci tam mali právo kohokoľvek predvolať a preskúmať jeho vieru. Účasť na cirkevných akciách bola povinná. […] Kalvín zakázal usporadúvať slávnosti, tancovať, spievať, […] ‘neslušné alebo nenáboženské’ piesne, hranie či navštevovanie divadla, používanie rúžu, šperky, náramky alebo necudné oblečenie, […] dávať deťom iné mená než mená starozákonných postáv, čítať ‘nemorálne alebo nenáboženské’ knihy. […] Cirkevný súd nechal popraviť dieťa, ktoré udrelo rodičov. Utopili každú slobodnú ženu, ktorá bola tehotná,.” atď. Viď ^xiv

Práve František Saleský bol jedným z obľúbených ľudských vzorov Terézie z Lisieux. Akoby u oboch bola známa iba „cesta malých čností“ pre dokonalých, budujúcich svoj charakter osobitnou silou vôle a sebazáporu. Oni však ponúkajú viac – cestu pre nedokonalých, „cestu milosrdenstva“. A obaja vlastne len zotierajú nánosy prachu, či púdru. Aby zaznelo aj zabúdané blahoslavenstvo – pre tých, čo sa nepohoršia (Mt 11, 6). Lebo Ježišova správa, a ešte viac jeho realita, je skutočne škandalózna.

„Musíme vyčistiť morálnu žumpu, v ktorú sa tento národ premenil, musíme znovu získať kresťanský národ,“ ^xv cituje kresťanský publicista Philipp Yancey jedného z amerických kazateľov, pričom vyjadruje poľutovanie nad mnohými ťaženiami za obnovu morálky, ktoré, žiaľ, akosi zabúdajú na autentickú podstatu a relevantné prostriedky šírenia evanjelia milosti.

„Plne podporujem právo, dokonca povinnosť kresťanov angažovať sa v politike a v morálnych otázkach. [...] Napriek tomu mám ale obavy z tendencie, ktorá sa v poslednej dobe objavila, ztotožňovať ‘evanjeliové kresťanstvo‘ s náboženskou pravicou. [...] Kresťania sú stále viac vnímaní ako skostnatelí moralisti, ktorí sa snažia ovládať životy druhých. [...] Moralizmus bez milosti však veľa nevyrieši. [...] V kultúrnych vojnách sa pososltvo o milosti akosi stráca, a pritom milosť je jediný výrazne odlišný prvok, ktorý môžu kresťania ponúknuť svetu.

Je obtiažne, ak nie celkom nemožné, komunikovať zvesť o milosti z koridorov moci. [...] Zatiaľ čo sa spoločnosť morálne rozkladá, počúvam stále častejšie výzvu, aby sme kládli menej dôrazu na milosť a viac dôrazu dávali na morálku. Stigmatizovanie homosexuálov, hanba slobodným matkám, šikanovanie imigrantov, odpor k bezdomovcom; [...] z jednania niektorých kresťanov mám dojem, akoby stačilo presadiť dostatok tvrdých a prísnych zákonov a vývoj našej spoločnosti by sa mohol zvrátiť k dobrému.

Jeden prominentný duchovný vodca tvrdí: Jediná cesta k duchovnej obnove je v reforme legislatívy. Nemohlo by to byť skôr naopak? [...] Vláda môže zavrieť v nedelu obchody, ale nemôže donútiť ľudí, aby uctievali Boha. Môže zatknúť a potrestať vrahov z Ku-klux-klanu, ale nemôže ich oslobodiť z ich nenávisti a ešte menej ich môže učiť láske.” ^xvi]

Dôraz na morálku. Nepreháňať to s milosťou. Nezdôrazňovať príliš milosrdenstvo. Nezabúdať na nebezpečenstvo „liberálnej” teológie. Nedať priestor „relativizmu a laxizmu”. Terézia, ty vravíš, že Ježiš je “bláznivý”? (TL 169 2r.) Že príliš riskoval? Že máme riskovať s ním?

„V istej súvislosti vyjadril Fridrich Nietzsche varovanie, ktoré sa vzťahuje na súčasných kresťanov: ‘Majte sa na pozore, aby ste sa v boji proti drakovi sami nepremenili v draka.‘ [...] Preto hľadím na aktuálne horlivé nasadenie za obnovu morálky s nedôverou. Nesústredíme sa viac na kráľovstvo tohto sveta, než na kráľovstvo, ktoré z tohto sveta nie je? Verejný imidž [...] cirkvi je dnes prakticky definovaný dôrazom na dve otázky, o ktorých sa Ježiš ani nezmienil. Ako sa budeme cítiť, až budúci historici pri pohľade na [...] cirkev deväťdesiatych rokov 20. storoči prehlásia: ‘Hrdinsky bojovali na morálnych frontoch proti potratom a právam homosexuálov’ a súčasne budú písať o tom, že sme urobili veľmi málo pre naplnenie veľkého Poslania, a ešte menej preto, aby sme vôkol seba v tomto svete šírili vôňu milosti.“ ^xvii

Vôňa milosti. Vôňa milosrdenstva.
„Niekoľko rozprášených kvapiek zmenilo ovzdušie. Myslím, že tak dajako by to malo byť aj s milosťou. Milosť nezmení celý svet ani celú spoločnosť, ale obohatí ovzdušie. Obávam sa, že dnes sa obraz kresťanstva, ako celku, zmenil. Už to nie je rozprašovač vône, ale sprej iného typu: rozprašovač používaný deratizérmi. ‘Tam je svinčík! Rýchle to zastriekajme. A tam je škvrnka zla! Rýchle ďalšiu dávku!‘ Niektorí kresťania, ktorých poznám, na svoje bedrá naložili úlohu ‘morálnych deratizérov‘ v tomto zlom zamorenom svete.

Mám veľkú starosť o spoločnosť, napriek tomu však ma ohromuje alternatívna sila milosti, ako ju demonštroval Ježiš, ktorý prišiel pre chorých, nie pre zdravých, pre hriešnych, nie pre spravodlivých. Ježiš nikdy zlo neschvaloval, ale stále bol pripravený odpúšťať. Získal si povesť priateľa hriešnikov. Jeho nasledovníci sú dnes vo veľkom nebezpečí, že o túto povesť prídu.“ ^xviii

Teda, evanjeliovým nebezpečenstvom je nie stratiť dobrú povesť, ale povesť „pohoršujúcu“? Pre Ježiša to bolo obrovské nebezpečenstvo, o tom predovšetkým bolo aj jeho úvodné rozhodujúce pokúšanie na púšti. Ak by si zachoval svoju dobrú povesť, čo by bolo ďalej...? Došlo by potom vôbec k dejinnej kľúčovej udalosti, ktorou je práve pohoršenie – škandál kríža...?

„Ježišov prístup k ‘nečistým‘ bol pre jeho krajanov záhadou a nakoniec do veľkej miery prispel k jeho odsúdeniu a ukrižovaniu. V podstate Ježiš zrušil starostlivo dodržiavané starozákonné pravidlo o vylúčení všetkých podivínov. Miesto neho nastolil poriadok milosti: Všetci sme podivíni, ale Boh nás napriek tomu miluje.“ ^xix

K istému sociálnemu pracovníkovi raz prišla celkom zúbožená prostitútka. Bola bez domova, peňazí, zdravia a síl, žiť však musela nielen ona, ale aj jej dvojročná dcérka. S plačom hovorila o svojej biede. Dotyčný, kresťan, sa jej spýtal, či ju nikdy nenapadlo vyhľadať pomoc v cirkvi. „Na úžas, ktorý sa v tej chvíli zračil v jej tvári asi do smrti nezabudnem. ‘V cirkvi? vykríkla. Čo by som tam predsa robila? Už takto je mi zo seba nanič. S nimi by mi bolo ešte horšie.‘“
Rozprávač tejto skutočnej situácie pokračuje: „Na tom príbehu ma zaráža, že Ježiš ženy podobné tejto prostitútke priťahoval. Neutekali pred ním. Čím horšie sa človek cítil, tým skôr hľadal útočisko u Ježiša. Stratila cirkev tento dar? Marginalizovaní, ktorí v zástupoch obklopovali Ježiša, keď žil v ľudskom tele tu na zemi, sa medzi jeho nasledovníkmi už necítia vítaní. Čo sa stalo?“ ^xx

Aj preto posiela Ježiš ďaľších podivínov, odvážlivcov, bláznov. Aby pokračovali v jeho ceste šírenia vône. Jeho vône. Napriek t?ňom z oboch strán. Žeby aj preto Terézia mala tak rada ruže?

Celkom osobitný podiel na vývoji Teréziinej spirituality má do Ježiša zaľúbená bývalá prostitútka Mária Magdaléna. Presnejšie, má v Teréziinom učení centrálne miesto, lebo práve podobné ľudské osudy si Terézia želala navštíviť správou o milosti. „Ak by ma neprijali v Karmeli, bola by som odišla do ‘útulku pre padlé ženy’, aby som tam žila nepoznaná a opovrhovaná uprostred úbohých kajúcnic. Mojím šťastím by bolo, keby ma považovali za jednu z nich. Stala by som sa apoštolom svojich spoločníčok a hlásala by som im, čo si myslím o Božom milosrdenstve“ (RaS/M 80-82), hovorí o svojej túžbe niesť evanjelium tým, ktorých Ježiš tak „pohoršujúco“ miloval.
„Terézia by pristupovala k problému zvykových hriešnikov, závislých a neurotikov so svetlom a nehou, ktorých absencia či nedostatočnosť tvoria hlavnú ťažkosť pastorálnej práce vzhľadom na tieto duše,“ hovorí znalec jej odkazu, P. Molinié OP. ^xxi

„Prv, než by sme obrátili svet, ba práve preto, aby sme ho obrátili, treba sa mu priblížiť a nadviazať s ním rozhovor. Dialóg spasenia neprihliada ani na zásluhy tých, ktorým sa adresuje, ani na výsledok, ktorý prinesie. ‘Nepotrebujú zdraví lekára, ale chorí’ (Lk 5, 31). Teda ani náš dialóg nemá mať nijakých priehrad a musí byť celkom nezištný.“ ^xxii „Nemožno spasiť ľudstvo zvonka. Ako sa Božie Slovo stalo človekom, tak i my by sme v prvom rade mali prijať spôsob života tých, ktorým prinášame Kristovo posolstvo. Prv, než by sme sa ujali slova, treba veľmi pozorne počúvať, čo ľudia hovoria, ba čo cítia, aby sme ich pochopili, rešpektovali a podľa možnosti aj splnili ich želania. Treba, aby sme sa stali bratmi tých, ktorým chceme byť pastiermi, otcami a učiteľmi.“ ^xxiii

To bola a je aj učenie Terézie z Lisieux. Tých, ktorí nepoznajú Boha, presnejšie, nepoznali jeho pravú tvár, čiže nezakúsili jeho lásku a milosť, ktorí teda ani nežijú podľa biblického štandardu, a ktorých tak ľahko nazývame hriešnikmi, hoci hriešni sme všetci, práve tých Terézia nazýva „svojimi bratmi“ (por Rkp.C 6r.). Túži im niesť Dobrú správu, tým, ktorí sú natoľko zlomení, že už ani nie sú schopní vôbec nejakej viery či nádeje. Ležia jej na srdci práve všetci tí „stratení“, menšinoví, na okraji.

„Teréziin život a spisy dovoľujú zrúcať obraz Boha, ktorý nemá nič spoločné s Bohom evanjelia, a ktorý je často pôvodcom zavrhnutia Boha. [...] Jej posolstvo je výzvou pre dnešnú špiritualitu Cirkvi. [...] Vďaka jej posolstvu prichádzame k hlbšiemu chápaniu Ježišovho plánu. Terézia nás pozýva na prechod od chápania Boha-sudcu k chápaniu Boha-milujúceho otcovsko-materskou láskou, prejsť od nedôvery k prostej a ľúbostnej dôvere, od hľadania ‘perfektnosti‘ k hľadaniu spoločenstva s Bohom, od zotročujúcich predpisov k zákonu oslobodzujúcej konkrétnej a účinnej lásky, od stavania na zásluhách k dôvere „prázdnych rúk. Terézia z Lisieux nám pripomína základné hodnoty evanjelia a pozýva nás vrátiť evanjelium do centra.“ ^xxiv

V celom Teréziinom diele znie túžba, aby Cirkev opäť bola otvorenou náručou milosrdenstva pre slabých, zlomených, zranených, neuznaných, neúspešných, hriešnych, aj búriacich sa, hľadajúcich, zmätených. Pre všetkých tých, ktorých sa „dobrá spoločnosť“ stráni. Ak sa, žiaľ, Cirkev stane len “elitnou spoločnosťou“ pre silných, čistých a duchovne a morálne úspešných, potom tí, ktorých Ježiš kedysi priťahoval, dnes od jeho nasledovníkov bočia... Z Teréziinho odkazu i bytosti sála túžba, aby Cirkev opäť bola „Pánovou chudobnou“. Anavim, malý zbytok, menšina, ktorá sa môže oprieť len o Milosrdenstvo.
Terézia „ukazuje cestu svätosti – pre chudobných, malých, znevýhodnených a dezorientovaných.“ ^xxv

„Vedená Duchom Svätým dosiahla Terézia hlboké chápanie zjavenia milosrdnej Božej lásky, v ktorej je zhrnuté celé evanjelium. Boh je láska, ktorá sa zjavuje biednym a prostým. Boh-Láska nás pozýva žiť v spoločenstve s ním a slúžiť našim bratom ako Ježiš slúžil, pre svedectvo a hlásanie dobrej zvesti. [...] Pre spiritualitu kresťana tretieho tisícročia tu ide o posolstvo rozhodujúceho významu.“ ^xxvi

Zhrnutie svojho učenia vyjadrila krátko pred smrťou: „Mohlo by sa myslieť, že je to tým, že som nezhrešila, keď mám tak veľkú dôveru v milého Pána Boha. Povedzte zreteľne, že by som mala vždy takú dôveru, aj keby som spáchala všetky možné zločiny, cítim, že toto množstvo urážok by bolo ako kvapka vody vhodená do žeravej vyhne.“ (PR/ŽZ 11.7.6).
„Najmä napodobňujem správanie Magdalény, jej udivujúcu, či skôr láskyplnú odvahu, ktorá očarúva Ježišovo srdce a nadchýňa moje. Áno, cítim, že aj keby som mala na svedomí všetky hriechy, ktorých sa možno dopustiť, so skrúšeným srdcom by som sa vrhla do Ježišovho náručia, lebo viem, ako veľmi miluje márnotratného syna, ktorý sa k nemu vracia. Nie preto, že dobrý Boh vo svojom prozreteľnom milosrdenstve uchránil moju dušu pred smrteľným hriechom, nie preto sa k nemu povznášam v dôvere a láske“ (Rkp.C 36v.)

Pritom opísala takmer prorockú víziu času - (našej doby?) - kedy jediným účinným prostriedkom hlásania evanjelia bude sprítomňovanie Milosrdenstva:
„Vidím v budúcnosti veľký počet duší. [...] Ježišu, vidím ešte väčšie množstvo duší, ktoré sa vzdialia od teba; ako márnotratné dieťa sa vydajú hľadať šťastie ďaleko od svojho Otca...! Miesto toho, aby zotrvali pod tvojou ochranou, ó Božský Pastier, tieto úbohé ovečky sa stratia v t?ní. Ale skúška ich priblíži k tebe, rozpomenú sa, že Boží Syn neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov, že v nebi je väčšia radosť z jedného jediného hriešnika, ktorý sa dá na pokánie, než z deväťdesiatich deviatich spravodlivých, ktorí pokánie nepotrebujú. ^xxvii Ako Magdaléna, potom, čo ťa mnoho urazili, mnoho ťa budú milovať!“ (TDH 2, 7)

„‘Terézia, čo nám chceš povedať?’ Dnes akoby som ju počul odovzdávať nám posolstvo: ‘Všetci tí, ktorých nálepkujete: ‘vykoľajení, nenormálni, nevyrovnaní, marginálni, psychotici a neurotici’, všetci tí z každej strany rozorvaní, slabí a chabí až na dno, tí zle milovaní, ktorí vás obklopujú zo všetkých strán, ktorých sa stránite a pred ktorými unikáte, ktorých sa bojíte dotknúť... a ktorými ste v istom zmysle všetci, áno, všetci tí ‘narušení’ sú vaši bratia. Aj ja som tým prešla. Viem, čo to je. Padnite pred nimi na kolená. Prebýva v nich nekonečné tajomstvo. Môžu prežívať tajomstvo lásky, o intenzite ktorého žiaden z tzv. ‘normálnych’ nemá ani potuchy. Nesú na sebe stigmy JEŽIŠA, ktorý bol tiež ‘onálepkovaný’ medzi svojimi. Pozrite na jeho slávu ukrytú na ich tvárach. Sú milovaní takí, akí sú. I keď sa ich súhlas s touto láskou uskutočnuje práve v ich marginálnosti...“ ^xxviii

Učiteľka Cirkvi. Nejde len o jeden titul navyše. Nejde len o jednu z mnohých spiritualít, ktorá môže a nemusí byť predmetom nášho záujmu. Ide o náuku, ktorá má univerzálny charakter „nového svetla“^xxix a ktorej Cirkev mala venovať náležitú pozornosť. “Sám Otec nám ju dnes opäť dáva do pozornosti ako príklad, ktorý máme nasledovať,“ ^xxx ako Ježišovho „osobitného svedka a učiteľku života“ a to „pre celú Cirkev!“ ^xxxi

„Ó, zázrak Božieho milosrdenstva, ktorý sa skrýva múdrym a rozumným, aby sa zjavil maličkým, blúdiacim ovciam a neverným...“ (TDH 6, 8v.)

“Ak nemáš dosť lásky k Bohu a ak to prosto pokorne uznáš, nuž potom je Teréziino posolstvo pre teba. Spomínam si na jednu z krásnych modlitieb poetky Marie-Noel, ktorú by Terézia zaiste plne pochopila:
‘Môj Bože! Nemilujem ťa. Ani po tom vlastne netúžim. Nudím sa s tebou. A možno v teba ani neverím. Ale, pozri na mňa, keď tadiaľto prechádzaš. Ukry sa na okamih v mojej duši, daj ju do poriadku, nebadane, bez slov. Ak chceš, aby som verila, prines mi vieru. Ak chceš, aby som ťa milovala, prines mi lásku. Ja ju nemám a nemôžem s tým nič urobiť. Dávam ti to, čo mám: Moju slabosť, moju bolesť. A nehu, ktorá ma drása, a ktorú dobre vidíš... A beznádej... Aj tú splašenú hanbu... Moju biedu, nič iné, len moju biedu... A moju nádej. To je všetko.’” “^xxxii

Zdroj: Dialóg Milosrdenstva – Učenie Terézie z Lisieux a jeho aplikácia v pastoračno-evanjelizačnom pôsobené Cirkvi, Diplomová práca
Publikované: 2000

POZNÁMKY

^(a) von BALTHASAR Hans.Urs., in Učitelka prostoty, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 1997, str. 22.
ⁱ Por. gr. skandalon (proskomma) v zmysle „pohoršenia kríža“ , napr. Gal 5, 11; 1Kor 1, 23; Mt 11, 6; 15, 12; Mk 6, 3; por. TRESMONTANT C. Výklad učení rabiho Ješuy z Nazaretu, Knižná dielňa Timotej, Košice 1999, str. 19-24.
ⁱⁱ Fr. EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, str. 53, str. 89.
ⁱⁱⁱ Fr. EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, str. 52-53.
^iv JÁN PAVOL II., Redemptoris missio, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1997, č.14., str. 28.
^v BALTHASAR H.U., in Učitelka prostoty, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 1997, str. 22.
^vi GAUCHER G., Životopis Terezie z Lisieux, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 1997, str. 190.
^vii BRO B., Therése de Lisieux, Docteur de l'Eglise, Internet http://services. worldnet.fr/lespes/therese, str. 2.
^viii Tamže
^ix Sr. CECILE OCD, Sr. GENEVIÉVE OP, La Bible avec sainte Therése, Cerf -DDB, Paris 1995, str. 315.
^x Napr. BALTHASAR H.U., Therése de Lisieux, 1950, Schwestern in Geist 1970, Der kleine Weg 1973.
^xi Tamže, str. 25.
^xii JÁN PAVOL II., Les nations marcheront a ta lumiére (Homília pri vyhlásení sv. Terézie za Učiteľku Cirkvi), 19. Október 1997, Internet http:// www.ocd.pcn.net/tldot_fr.htm, č. 5, str. 2.
^xiii YANCEY P., Nekončíci milost (What so amazing about grace?, 1997), Návrat domů, Praha, 2001, str. 183.
^xiv Tamže, str. 211-212.
^xv Tamže, str. 209.
^xvi Tamže, str. 207-208, 228.
^xvii Tamže, str. 210, 213-214.
^xviii Tamže, str. 141.
^xix Tamže, str. 136.
^xx Tamže, str. 183.
^xxi MOLINIE M.D., Je choisis tout, Edition C.L.D., Chambray-lés-Tours 1992, str. 184-185.
^xxii PAVOL VI., Ecclesiam suam, SÚSCM, Rím 1968, III. (Dialóg), str. 44, 46.
^xxiii Tamže, str. 51-52.
^xxiv MACCISE C., Actualité de la doctrine de sainte Therése de Lisieux pour l'Eglise et le monde d'aujourd'hui, http://www.ocd.pcn.net/cmthe_fr.htm, č. 5-6., str. 9-11.
^xxv Por. GAUCHER G., Therése Docteur, http://www.france-ouest.com/lisieux/fr/docteur.htm, str. 7.
^xxvi MACCISE C., Un Docteur pour la troisiéme millenaire (Okružný list generálneho predstaveného rádu karmelitánov k vyhláseniu sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre za učiteľku Cirkvi), http://www.ocd.pcn.net/cmdot_fr.htm, č. 16-17., str. 6.
^xxvii Por. Lk 15, 7
^xxviii ANGE D., Les blessures que guerit l'Amour, Pneumathéque, Paris 1979, str. 31-32.

^xxix Por. JÁN PAVOL II., Les nations marcheront a ta lumiére (Homília pri vyhlásenií sv. Terézie za Učiteľku Cirkvi), 19. Október 1997, Internet http://www.ocd.pcn.net/tldot_fr.htm, č. 3, str. 1.
^xxx Tamže
^xxxi Tamže, č. 7., str. 2.
^xxxii LAFRANCE J., Ma vocation c'est l'Amour, Mediaspaul - Paulines, Montreal, 1988, str. 154