Venkovský učitel. Film o ulitách a hľadaní lásky
Ako sa pozerať na plátne na českého herca PAVLA LIŠKU a nemyslieť pritom na Gedeonovho Idiota? ?ažká úloha pre diváka. Jeho nálepka outsidera je silná. Občas si takéto postavy navrhne aj on sám. Tak to bolo aj s homosexuálom Petrom vo filme Venkovský učitel..
Vraj ste s nápadom nakrútiť film o homosexuálovi prišli za Bohdanom Slámom vy. Je to pravda?
„Nie tak celkom. Raz som v debate pred piatimi rokmi povedal, že by som chcel hrať homosexuála alebo ženskú. Dáva to možnosť poriadne sa na tom vyblázniť. Ale Bohdan píše filmy, ktoré pozoruje zo života, zo svojho najbližšieho okolia a z vlastnej skúsenosti, ktoré zažil na vlastnej koži. Táto téma bol podobný prípad, akoby jej bol plný, mal ju už v sebe.“
Čo vám prekážalo na zobrazovaní homosexuality?
„Vždy, keď sa to niekde objavilo, tak sa to zobrazilo veľmi atraktívne.“
Nestalo sa to aj vo filme Venkovský učitel? Veď mnoho divákov vníma film len na tejto úrovni.
„Stalo sa to, lebo tá téma čnie, a nie sme na ňu takí zvyknutí ako vo svete.“
Vo svete? Skrotená hora ukázala, že téma homosexuality je stále výnimočná a výnimočne prijímaná.
„To je pravda. Ale homosexualita je vo filme len jedna z tém, ten príbeh je ľudský a ľudské veci máme všetci spoločné. Keď sme o tom s Bohdanom uvažovali, tak sa mi to zdalo vďačne dramatické. Keď sa zamiluje muž do ženy a ona ho nechce, vždy má nejakú nádej. Ale keď sa zamiluje muž do heterosexuálneho muža, tak tam vzniká beznádej, a to je to dramatické. Aj v našom filme vyčnieva téma homosexuality, ale to je podružné, je to film o hľadaní seba samého.“
Slováci sú v porovnaní s Čechmi náboženskejší. Uvažovali ste o tom, ako prijme slovenská katolícka spoločnosť tento film?
„O to lepšie, že tu ten film je. Tým to môže byť údernejšie. Vrátili sme sa teraz z benátskeho festivalu, kde publikum prijalo film veľmi príjemne. Sú tam veľmi nábožensky založení, ale téma je pre nich veľmi aktuálna. A navyše, je to učiteľ. Aj u nás som sa stretol s ohlasmi gayov a lesbičiek, čo tvrdia, že dnes by už homosexuál také problémy nemohol mať. Ja im na to aj s Bohdanom môžem povedať len toľko, že nemajú pravdu.“
Je pre úspech filmu vlastná skúsenosť scenáristu a režiséra nevyhnutná?
„Určite. Tu je veľký nedostatok scenárov a ja mám Bohdana veľmi rád za to, že píše o tom, čo pozná, že píše poctivo o tom, čo ho trápi, že nechce byť atraktívny a píše o veľmi obyčajných veciach, a preto sú pre mňa jeho filmy veľmi neobyčajné. On sa tým zaoberá skutočne, do h?bky, takže to je základ úspechu.“
Keď sa vo filme o svetoznámej fotografke Annie Leibowitz snaží jej okolie dešifrovať, prečo je práve ona taká úspešná, padne aj názor, že žiadny iný fotograf nedokáže tak trpieť fotografiami, keď ich vymýšľa a prežívať pritom až agóniu ako Annie. Musí tvorca prejsť bolestivým odovzdaním sa téme, aby bol výsledok napokon dobrý?
„Tak to je. Bohdan je utrápený, keď píše nejaký film. A pre mňa je tá práca výnimočná aj tým, že mu môžem byť partnerom, už keď film píše. Môžem od začiatku spoznávať svoju postavu, hovoriť mu do toho, zneisťovať ho. A on toto potrebuje. Má niekoľko ľudí, ktorými je obklopený, a je to veľmi dlhá cesta, kým dospeje do záverečného tvaru. Je to pretrpené. Ale potom to cítiť v tom filme.“
Vy to ako herec tiež tak prežívate?
„Až tak to prežívať nemusím. Ale u učiteľa to bolo t?nisté. Keď mi Bohdan dal s obavami prečítať prvú verziu scenára, hneď som začal pracovať a veľmi necitlivo som mu to skritizoval.“
Čo ste mu skritizovali?
„Postavy, nechápal som veci, neveril som tomu, necítil som to tam, nedošla mi katarzia. Obidvaja sme nepochopili, že ľudia sa vyvíjajú, že k tomu musíme pomaly prísť a mali sme aj obdobie, keď sme spolu nekomunikovali. Potom si najal na postavu učiteľa iného herca a musela nás dať dohromady Zuzka Bydžovská. A tak sa to začalo odznova. Uvedomujem si, aký je to obrovský kumšt byť scenáristom, aká to je obrovská drina.“
Bolo pre vás príjemné vrátiť sa vo filme Venkovský učitel do školského prostredia?
„Mne sa vždy páčilo robiť s ľuďmi a so zvieratami. Je to ťažké, ale súčasne to herca núti, aby sa vyrovnal ich prirodzenosti. Veľmi to pomáha. Deti a zvieratá nerobia niečo len preto, že sa to od nich očakáva. Prekvapujú a môže z toho vzniknúť niečo spontánne. Ale ja a škola? Kamaráti sa mi vysmievajú, že ako môžem vo filme doučovať matematiku. Ja som z toho prepadal, takže som po premiére dostával esemesky, že toto mi teda neveria.“
Takže tá nádherná scéna so slimačími ulitami asi nebola pre vás taká ľahká, že?
„To bola peripetia. My s Bohdanom totižto neskúšame, príde nám to nepatričné. Ale dlho sa zaoberáme scenárom predtým, to je pre mňa najlepšia príprava. Ale potom je zas človek nervózny objaviť sa v tej postave fyzicky. Nebol som schopný zahrať úvodnú scénu v triede. Furt mi tam niečo neštimovalo. Už sa to šlo devätnásťkrát, nebol už materiál, a ja som mal depku. V noci mi zavolal Bohdan, že scénu prepísal a že to tak bude lepšie. Tak napísal scénu s ulitami. Takže tvrdím, že som intuitívny herec a že nezahrám zle napísaný scenár.“
Scéna s ulitami jemne metaforicky vysvetľuje, ako človek len postupne odkrýva svoju ulitu a ako si ju zamieňame často s jeho podstatou. Nie je to aj metafora na hercov, ktorých diváci vnímajú viac cez ich postavy ako cez nich samotných?
„To je možné. Pre mňa sú ulity veľmi dôležité. Inak by som ako herec nemohol fungovať. Môžem sa snažiť niečo robiť, iba ak sa môžem schovať za postavu. Sám za seba by som nebol schopný vôbec komunikovať.“
Vaša herecká ulita je outsiderstvo. Neprekáža vám to?
„Áno, to je moja škatuľka. Ale som vďačný za tie postavy, ktoré ku mne prišli a ktoré boli výnimočné a originálne. Nemusel som sa ani snažiť ich dobre zahrať, lebo boli veľmi zaujímavé samy osebe. Pre mňa ten učiteľ nie je outsider, ale hrdina, silný človek. Odchádza v zlom duševnom stave na vidiek, aby tam hľadal sám seba. Pripadá mi to veľmi akčné, veľa ľudí sa až príliš zaoberá svojimi trápeniami. Tie buď odídu, alebo nechajú stopy, ale my ďalej kráčame po meste. Táto postava to však rieši, urobí krok.“
Nie je to trochu schematické a pre český film príznačné, že keď hrdina rieši svoj vnútorný stav, musí odísť na vidiek? V meste nie je možné nájsť sám seba?
„Pripadá mi to prirodzené. Nevnímam to ako útek, ale ako cestu k sebe samému. Každý človek rieši svoje veci, ale v meste to máme sťaženejšie. Niektorí to riešia za pochodu, niektorí to neriešia a zostávajú im jazvy. Niekedy človek nemá čas, alebo nemôže odísť z mesta. Žijeme životy, máme povinnosti a odchod môže veci urýchliť, človek sa môže zamerať viac na seba, môže zaostriť. Moja postava odchádza, aby mala čas a priestor sama na seba. Priestor sám na seba je veľmi dôležitý. Bohdan utiekol do prírody, na samotu. Ja to tak cítim tiež, vyhľadávam prírodu a túžim po tom, ale nie som taký hrdina ako moja postava.“
Autor: Jana Kadlecová
Publikované: 24.09.2008
Zdroj: http://kultura.sme.sk/c/4090360/rozhovor-ulity-su-pre-mna-dolezite.html