Harvey Milk: „Ak niet nádeje, život nestojí za nič. Dajte teda ľuďom nádej!“
Harvey Milk sa chcel dostať na radnicu San Francisca, aby mohol obhajovať práva menšín. Americkí kritici vítajú film, ktorý o ňom nakrútil Gus Van Sant. Bol november 1970, Harvey Milk oslavoval narodeniny. S poriadnym kusom skepsy. Mám už štyridsať rokov, vravel, lenže zatiaľ som nič poriadne nespravil. Vzápätí rozbehol krátku, ale intenzívnu politickú kariéru. No a dnes sa o ňom v amerických kinách premieta film, volá sa Milk. V čase oscarových špekulácií opantal miestnych kritikov.
Pomohol mu Harvey Milk
Nakrútil ho Gus Van Sant. Keď s ním prišiel do San Francisca a mal o ňom zopár slov povedať, vytiahol starú, ale živú spomienku: „Mal som asi dvadsaťtri rokov, v Hollywoode som iba začínal. Zastavil som mladému stopárovi a on mi začal rozprávať, ako sa so svojím spolubývajúcim chystá spraviť film. O dvoch mužoch, ktorí sú do seba zamilovaní. Vraveli mi, že aj ja by som mohol taký nakrútiť. Ale ja som povedal nie. Nie som homosexuál.“
Že homosexuálom je, o tom hovoril až niekoľko rokov neskôr, pomohol mu Harvey Milk.
Pretože Harvey Milk bol homosexuálom tiež a zároveň prvým politikom vo vysokej funkcii, ktorý o tom verejne hovoril. O pozíciu mestského poradcu v San Franciscu sa pokúšal päť rokov, a aby si pred voličmi neškodil, vzdal sa aj svojho hipisáckeho režimu. Keď konečne uspel, obhajoval občianske práva, najmä práva menšín. Robil to krátko, zhruba dvanásť mesiacov, kým ho v roku 1978 nezastrelili.
Vzal megafón a verboval
Gus Van Sant vybral do hlavnej úlohy Seana Penna a spolu s ním vytvoril strhujúcu rekonštrukciu – Milkovej bystrosti, vtipu, empatie, zápalu a schopnosti presvedčiť davy. To znamená, že popritom rozprávali aj o živote na ulici, keďže na ulici robil Milk svoju politiku. Kdekoľvek sa postavil, vzal megafón a zakričal: „Volám sa Harvey Milk a prišiel som vás trochu rozhýbať.“
Kým Milk neprišiel na radnicu, prívrženci za ním chodievali do obchodu s fototechnikou. Volal sa Castro Camera, podľa štvrti, kde žili. Bolo to príjemné miesto na stretávanie a rozvíjanie vzťahov, ale rovnako prirodzene sa tam usádzal aj teror. Homosexuáli narážali na políciu, časť politikov ich zaraďovala medzi zločincov a Milk dostal zopár anonymov, kde sa mu vyhrážali smrťou.
Najlepšia večera
Film Milk by sa pokojne mohol stať prílohou k školskej učebnici dejepisu. Je to verná a pritom nenásilná ukážka americkej spoločnosti a politiky v sedemdesiatych rokoch. Ale Gus Van Sant chcel a vedel nakrútiť oveľa viac. „Prosím ťa, mlč. Aspoň chvíľu nechcem o politike a kampani počuť vôbec nič,“ hovorí v jednej chvíli Milkov priateľ Scott Smith. A Milk mu vraví: „Chcel som ti len povedať, že takúto skvelú večeru som nikdy nemal.“
Intímne príbehy
Po filmoch Mala Noche, Moje súkromné Idaho, Gerry, Dobrý Will Hunting, Posledné dni alebo Paranoid Park je jasné, že Van Sant rozpráva intímne príbehy. A robí to citlivo a nežne, s úctou k našim citom. Traja zo štyroch Milkových milencov sa vraj pokúsili spáchať samovraždu. Napriek tomu ich Van Sant do svojho filmu zakomponoval tak, aby nezatienil Milkov politický slogan: „Ak niet nádeje, život nestojí za nič. Dajte teda ľuďom nádej!“
V USA mal film premiéru koncom novembra 2008, presne na výročie Milkovej smrti. Van Sant bol rád, že sa to takmer krylo s prezidentskými voľbami, lebo dnes vidí nádej v Obamovi.
V januári začne film cestovať po Európe, u nás má premiéru naplánovanú na máj.
Autor: Kristína Kúdelová
Publikované: 29.12.2008
Zdroj: http://kultura.sme.sk/c/4240871/van-sant-si-opantal-oscarovych-kritikov.html