...so zápalkami
(Nech mi pán Andersen odpustí...)
„Hej, kráska, čo tak sama...? Ani sa neobzrie!“ Oprel sa vedľa nej, mierne sa potácajúc. Červená tvár, líca, nos. Od zimy. Od pitia. Zarazil sa. „Dáka sú smutná...“ Zadíval sa aj on do hlbiny, kam hľadela.
Dunaj. Sivá masa. Bez hukotu. Chvíľami akoby sa nehýbala. Hýbu sa brehy. Chvíľami.
„Hmm, táák... Ale na to sú ešte moc mladá...“ „Na čo?“ zareagovala, neodvrátiac hlavu od úporného hľadania čohosi v Dunaji. „Načo som mladá...?“ opakovala otázku.
„No, už tu vraj niekoľko takto..., ale...,“ strčil do nej, „najskôr by sme mohli...?“ „V takej zime...?“ Rozrehotal sa: „Takže, keby bolo teplejšie, šla by si...?“ „Mne by nebolo teplejšie...,“ otočila sa a obrátila tvár k nebu. „No, šak potom...“ skúšal. Ale ten pohľad na nebo ho zarazil. „Nie je žiadne potom.“
„Študovala oné, filozofiu, čo...,“ začal sa prehrabávať vo vreckách. „Hľadáte zápalky?“ „Ty mi vykáš...?“ Podala mu krabičku bez čakania na odpoveď. Vtedy si všimol jej oči. Špička cigarety sa zmenila na krvavý bod. „Malé červené svetlo...,“ povedala.
„Ako..?“ spýtal sa trochu iným hlasom. „...Tie zápalky...?“ pokračoval. „Si môžete nechať...,“ pokúsila sa usmiať, ale striaslo ju od zimy. Aj od pachu. Cigareta s dychom po niekoľkých pivách..., kto vie ako dlho neprané šaty a igelitky s podivným haraburdím porozkladané okolo... V tej zime nič ale veľmi necítiť.
„Malé červené svetlo..., zvestujúce Prítomnosť..., to bolo v jednej básni...“ „Prítomnosť čoho...?“ „Už neviem..., neviem či vôbec... Prítomnosť...?“ Mesto v pozadí žiarilo v tme. V tichu. Ponad nich prešiel nočný spoj.
„Ani potom, ani prítomnosť..., hej, hej, tak čo..? Minulosť? Na tú kašlem, kašlem...!“ odpľul si s nadávkami. „Ale..., neskákal by som kvôli tomu, to teda nie! A kašlem im aj na to...“ „Komu? Na čo?“ „Na slušnosť! Tým sviniam..., slušným...!“ Pozrel smerom k mestu. A tiež sa zahľadel na nebo.
„Myslíš, že je Boh...?“ Divná otázka po niekoľkých pivách. Ale vlastne... „Myslela som...“ „Ja tiež..., farári jedni... Aspoň nedeľu z toho dačo mám, ale..., už nás býva moc pred kostolom, a už aj to kážu z kancľa: ‘Nič im nedávajte! Robiť by mali!’ A tí blbí, nám aj tak dávajú...,“ jeho smiech zanikol v kašli.
„Kam ste chodili, k Jezuitom...?“ „Á, tam už mali pľac iní... Počuj, tuším poznáš kostoly...?“ „Dosť dôverne.“ „A čo, pánbožko tam nie sú...?“ uškrnul sa. Otočila sa opäť k Dunaju. „No, šak, len som sa pýtal...“ „Často už nie sú.“„A čo, boli...? Boli...?“ „Kedysi dávno. Veľmi dávno.“
„Čo ty vieš, čo bolo dávno... Taká mladá... Nechá ju chalan a už ide na most... Trúba...“ „Chalan...“ ešte viac sa naklonila cez zábradlie. „Hééj, pri mne to nerob, prídu fízli a môžem ísť...!“ potiahol ju za kapucňu. „Chalan!“ skríkla mu do tváre.
Zapotácal sa. „A čo, snáď baba?“ kýval sa v smiechu. „Hej.“ Aj by sa smial ďalej, ale tie oči.
„No, tak, a čo..., tak choď s babou. Ja chodím s igelitkami.. a čo..., no...“ začal opäť hľadať vo vreckách. Aby nevidel. Tie oči. A predsa videl. Odpľul si a zapálil. Oči horeli. A blízko bola voda. Tak veľa vody. Tak veľa.
„Nefajčíš...?“ núkal ju. „A, bola pekná...?“ spýtal sa chrapľavo. „Nebola. Nebola žiadna.“ „A za to sa ideš...? Tak si ju nájdi, uži si, a potom si daj slučku..., ale takto...“ krútil hlavou.
„Vôbec nič nebolo. Ani ja. Ani ty. Ani noc. Ani deň. Ani hviezdy. Ani Zem. Ani poézia. Ani... Všetko je omyl. Veľký hlúpy omyl.“ Zadívala sa mu do očí. Popol sa sypal. A veľa vody. A taká zima.
„Šak, oné...,“ skúsil po chvíli. „Ja tiež nemám kam ísť,“ kopol do svojich igelitiek. „Ale..., za tie zápalky, vieš, ak ti môžem dajako, no..., daj si aspoň...“ podal jej fľašu. Znovu sa striasla. Od zimy. Od bodavosti ostria.
„Domáca...?“ „Hm, občas čosi, no - nájdem, potom vymením...“ Riadne si potiahol a odpľul. „Ja tiež nemám kam ísť,“ postavil fľašu na zem a vedľa rozložil akési handry. „Keď chceš, sadni si...“
Kovový chlad steny a podlahy ani necítila. „Asi dobre mrzne...,“ mrmlal z polospánku. „A daj si. Je posledná.“ Bodavá zimná noc. Malé červené svetlo... zvestujúce Prítomnosť... zhaslo.