Balada

Márne sa túžim vzdať tých zvodných výjavov,
pavučín sladkých snov a vína pohárov.
Vždy znova vtiahnu ma do svojich temných spletí,
okúzlia voňavou chuťou jarných kvetín.

Márne sa pokúšam vzdať role hráča,
vždy budem túžobne piť z nehy svojho protihráča.
To tvojou zásluhou sa ocitám v tomto bludnom kruhu,
to len ty máš tú moc premeniť ma....
ako slnko kvapky – v dúhu.

Tebe sa otváram ako list papiera.
Len ty ma smieš počmárať slovami bez pera.

Tebou sa ocitám na mieste zvanom "Vzdych"
...nesúci vo výdychu jediný okamih.
Drvivý zlomok neznanej života púte
a predsa zdá sa byť vrcholom tej šťastia sute.

Kde kameň za kameňom mi krásne k sebe sadá
a ty si tá jediná, čo z mozaiky tej spadá...
...a stúpa nad obraz nevšednej premeny
tebou sa celý svet zdá mi byť zmenený.

Blažene stúpa jak svetlo z temných jám
Z podsvetia márností na slávy piedestál.
Jediný pravdy lúč mnou celou preniká.
Jediným prameňom vnútra sa dotýka.