Tvár
V detstve.
Snívalo sa mi. O drevákoch. Mala také pani na plechovke od kakaa. Hoci jej bolo vidieť len čepiec. A veterný mlyn v pozadí. (Keď do kakaa fúkneš, práši sa. Si celý hnedý. A voníš. Voníš.)
Boli to lietajúce dreváky. Normálne deti chodili do školy autobusom. A po zemi. Ja v drevákoch. (Vždy nenormálne. Voníš.)
Tak jemne nad zemou. Meter, dva. Aby nedošlo k závrati. Len k údivu. Môjmu. Z tej perspektívy. A k?zavých pohybov vzduchu pod podošvami. Prešla som letom celé sídlisko. (Čo tam po škole.)
Jeden drevák padol. Došlo k závrati. Tam niekde. Cestou do školy. Vo sne. Vo mne.
K?zavé pohyby skončili v priekope. Pri ceste a autobusovej zastávke. Pre normálne deti.
Aj druhý drevák sa stratil. Vtedy. Hľadám. Stále. V náručí Holanďaniek. Pod ich čepcami. Na krídlach veterných mlynov. (Don Quijot rozsypal do vetra kakao. Rozsypané vlasy Holanďaniek sú plné vetra. Koľko vône!)
Veterné mlyny dreváky nevydali. Že prečo ľúbim tulipány? (Žlté ako hviezdy na šatách.)
* * *
Niečo neskôr.
V dome pri rázcestí. Spala som. Sama. Ubehli roky. Drevené steny. V?zgot. Drevený stôl, podlaha, lavica, srdce, ston. Bez času. Bez vône. Pustovňa s ľanovými obrusmi. Chabý svit petrolejky. Chabá nádej. Väzní ma. Neschopnosťou umrieť. Po stenách kríže. Suché kvety. V obitej váze. Na stole. Dlane. Biblia. Ja som.
Kdesi aj iné domy. Kdesi aj ľudia. Smerom od rázcestia. Ďaleko. Pokánie, ktoré nechápem. Za vinu, ktorú nemám. Pustovňa. Tôňa. Sen. Vôňa sena. Tak predsa vôňa.
Údery. Náhle. Iné stony. Detský hlas. Dieťa! A dupot koní. Akoby koní. Cval v mojej hlave. Na razcestí. Náhle. Prečo ho dobili? To ťažká obuv. Neznámych kroky na rázcestí.
Dobité drobné údy. Naplnili mi náruč, posteľ, srdce, ston. V studených perinách. Sa stratil. Malý. Mesiáš? Hebrej zaiste. Tridsiate roky trojnásobne. Spoločný holokaust, ktorý nechápem.
Prečo ho dobili? Niekoľko týždňov. Dní, nocí. Obklady na rany. Ja jemu. Mne on. Usnul.
V Pánovi?
Posledný pomalý pohyb. Môj. Bol. ?ah závesom. ?anovým. Šero pokleslo. Nad lôžko jeho smrti. Moja nádej. Ma väzní svojou neschopnosťou.
* * *
A teraz.
Mladý muž vstúpil. Obchodný dom. Prázdny. Hneď ho obstala predavačka. V stredných rokoch. Mierne výstredná. Ako celý obchodný dom.
Tá všadeprítomná ezoterická hudba. Dosť prekážala. Aj pohľad predavačky. Jej prílišná ochota. Prílišná blízkosť matky. Ponuka, nálada, tovar, čo nehľadal. Hľadal. Dávid?
Sám. Medzi poschodiami. Prázdnymi stenami, úsmevom predavačky, kravatami a sebou.
Výkladné skrine ho zarosili. Potom. Múry rozhýbali. Úzkosť. Látky sa rozvlnili, roztiekli. Ramená farby, hudby, spleť dúhy ovila ramená, krk. ?ažoba korenistej vône. Škoricovej. Tej záplave zabráni iba útek. Vždy. Jonatán!
Na schodoch do nej narazil. Prišla hladná. Hľadať jediná. Rozpustené vlasy. Sa smiali slnkom. Tak spolu. Utekali. Rameno pri rameni. Jej nahé ramená. Bolo leto.
Pri cukrárni na rohu pozrel. Udýchane. Jej do očí. Aká štíhlosť. Krehká. Zamat na rozbitie. Vánkom nesených pier. V lete holubov. Mladšia ako on. Divné. Hľadanie matky. To leto. Šaty na ramienkach. Len.
Objednal čučoriedkové jazýčky. Zmrzlinové. Mal doplatiť jedenásť päťdesiat. Bolo mu dobre. Veľmi.
Veľmi. Čučoriedková chuť ostala celý deň. Na podnebí. V hrudi. Na ramenách. Takmer by zabudol. „Ach, mladý muž, táto tvár nie je náhodou...?“ Moja.